Iní ľudia zas majú úspech napísaný v osude. K takým patrí aj súčasný prezident spoločnosti U. S. Steel Košice George F. Babcoke. Hoci študoval medicínu a v technickom odbore začal pracovať len kvôli láske k hudbe, život ho zavial do elity hutníckeho priemyslu. O jeho zaujímavom živote, ale aj o košickej etape sme sa s ním pozhovárali v čase, keď jej mal za sebou takmer rok a pol.

George F. Babcoke sa narodil v hlavnom meste amerického štátu Indiana - Inianapolise. "V súčasnosti však žijem v mestečku na severozápade Indiany, blízko Chicaga. Každému teda hovorím, že bývam v Chicagu," hovorí prezident slovenskej pobočky hutníckeho gigantu. Odmalička žil v klasickom rodinnom modeli, kde syn kráča v šľapajach otca. Prekvapujúco však nešlo o šľapaje v hutníckom priemysle. "Rodina mojej manželky pracovala v tomto biznise. Moja matka, ktorá zomrela minulý rok, však bola učiteľkou a neskôr pracovala ako poradkyňa pre drogovo a alkoholovo závislých ľudí. Otec bol lekár." Syna ovplyvňoval najmä otec, a tak sa dal na štúdium medicíny.

Popri štúdiu sa mladý George venoval najmä hudbe a dodnes je jeho veľkou vášňou. "Mali sme rocknrollovú kapelu, a keďže som potreboval peniaze na nástroje, začal som pracovať v U. S. Steele." Kto si myslí, že začínal na dobrých pozíciách, mýli sa. Jeho prvou pozíciou bol bežný robotník. "Práca v priemysle ma zaujala, čo viedlo k tomu, že som štúdium medicíny zanechal. Miesto toho som začal študovať technický smer - inžinierstvo." Síce oneskorene, no predsa sa tak dostal na cestu hutníckeho inžinierstva, ktorá ho potom sprevádzala celým životom.

Práca v U. S. Steele uchvátila G. Babcokea natoľko, že svoju hudobnú kariéru začal odsúvať na vedľajšiu koľaj. Napriek tomu však takmer došlo k jeho veľkému hudobnému úspechu. "Boli sme s kapelou blízko uzatvorenia kontraktu na vydanie nášho albumu. Cigary sa však napokon nefajčili." Na hudbu však nezanevrel. Sprevádza ho celým životom. "Hrávam dodnes. Aj tu v Košiciach máme firemnú kapelu, s ktorou si pravidelne cez víkend zahráme. Ja osobne hrávam takmer každý deň."

V spoločnosti U. S. Steel pracuje už 34 rokov. No trvalo dlho, kým sa dostal na pozície, v ktorých je dnes. "Približne štyri roky som bol bežným robotníkom. Potom som sa dostal do manažmentu, no trvalo dlho, kým som sa vypracoval. Musel som spraviť množstvo krokov, pričom obdobia medzi nimi trvali približne tri roky." Nikdy si nemyslel, že to dotiahne až tak ďaleko. "Predstava, že by som sa mohol stať prezidentom niektorého závodu, prišla až vtedy, keď som bol na vrcholných pozíciách. Keď som začínal, určite som niečo podobné nepredpokladal. Za môj úspech sa však musím poďakovať aj skvelým kolegom. Stále som mal okolo seba šikovných ľudí, bez nich by som nebol tam, kde som."

S manželkou Kathleen sa spoznal ako správny Američan - na rugbyovom zápase. "Pracovala ako sekretárka vo firme, ktorá bola súčasťou komplexu U. S. Steel. Spoznal som ju na športovom zápase, bola tam s priateľkou, ktorá chodila s jedným z hráčov." Padli si do oka a v roku 1980 si povedali "áno". Zaujímavé je sociálne cítenie G. Babcokea. Evidentne má rád deti. Keď sa ho niekto opýta, koľko ich má, odpovie, že štyri. "Dve dcéry mala manželka z predošlého manželstva, ja som ich prijal za svoje. Jednu dcéru máme vlastnú a vychovávali sme aj neter, ktorá nešťastne prišla o rodičov. Všetky štyri dievčatá považujem za vlastné dcéry."

Myšlienka, že by sa mohol stať prezidentom U. S. Steel Košice, prišla v čase, keď bol G. Babcoke viceprezidentom pre severoamerické prevádzky. "V spoločnosti máme formalizovaný a osvedčený systém nástupníctva na posty vrcholových manažérov. To, že príde ponuka ujať sa vedenia košickej fabriky, som teda tušil už niekoľko mesiacov dopredu."

Toho, že vycestuje do nového prostredia, sa nebál. Košice už totiž predtým navštívil trikrát. "Prvýkrát som tu bol v roku 2001. Neskôr som mal na starosti technické inžinierstvo, kvôli čomu som Košice navštívil aj v rokoch 2004 a 2005." Prijať ponuku stať sa generálnym riaditeľom U. S. Steel Košice teda nemal problém. "Samozrejme, že by som ju však neprijal bez toho, aby s tým súhlasila moja manželka..."

S manželkou sa o sťahovaní do Košíc rozprávali veľa. "Keď už bolo jasné, že túto ponuku dostanem, detailne sme to prediskutovali. Záver bol taký, že sme presun do Košíc vnímali jednak ako menší risk, no na druhej strane ako možnosť spoznať nový svet i ľudí a robiť niečo, čo sme dovtedy nerobili." Američania sú známi tým, že svoje bydlisko menia niekoľkokrát za život. Sú na to teda zvyknutí omnoho viac, ako napríklad Slováci. "Je to pravda, no tentoraz šlo o výraznejšiu zmenu. Keď sme sa sťahovali predtým, stále sme boli v dosahu piatich šiestich hodín jazdy autom od našich detí a vnúčat. Teraz sme od nich vzdialení 5 000 míľ."

Práve veľká vzdialenosť od domova robí G. Babcokeovi a jeho manželke najväčšie starosti. "Keď sme odchádzali, deťom, vnúčatám, ale aj môjmu ocovi sme nakúpili počítače s kamerami. Cez Skype sme takto s nimi mohli byť aj vo vizuálnom kontakte. Nie je to však jednoduché. Ani moderná technika mi totiž neumožní ísť na večeru s mojím otcom."

Do Košíc sa nasťahoval v marci 2008 a na slovenské začiatky spomína s úsmevom. "Rozdielov medzi životom v USA a na Slovensku som badal už od začiatku mnoho. Aj taká maličkosť, ako nákup v potravinách, pre mňa znamenala kultúrny šok." Postupom času si však na všetky odlišnosti zvykol. Na svojej rutine však veľa nezmenil. "Trochu som sa obával, aké to v Košiciach bude napríklad so stravovaním. Keď som tu bol v roku 2001, nebolo veľa možností, kam ísť na večeru. Výber reštaurácií bol chudobný. Keď som sa však vrátil v roku 2008, bolo to omnoho lepšie."

So slovenskými kulinárskymi špecialitami nemá G. Babcoke žiadne problémy. "Už v USA som mal veľa kamarátov, ktorí sú americkými Slovákmi. S nimi som dávno ochutnal napríklad kapustnicu. Tú som si potom dával v každom meste, kde taká možnosť bola. Veľmi mi chutí napríklad aj ´mačanka´." Slovenské stravovacie návyky vníma oproti tým americkým veľmi pozitívne. "V USA sa ľudia stravujú väčšinou v rýchlych občerstveniach, pričom jedlo zjedia čo najskôr, do desiatich minút. Na Slovensku ľudia jedia omnoho zdravšie, viac si jedlo vychutnávajú."

Medzi charakterom Američanov a Slovákov nevidí G. Babcoke veľké rozdiely. "Najväčšiu bariéru tvorí jazyk. Ten niekedy veľmi komplikuje komunikáciu. Musím však povedať, že oproti roku 2001 rozpráva po anglicky omnoho viac Slovákov." Pozitívne vníma aj vlastnosť Slovákov, ktorú v Amerike nepoznal. "Miestni ľudia omnoho viac obľubujú trávenie voľného času v prírode či s rodinou. To v USA chýba."

Manželka Kathleen znáša veľkú vzdialenosť od detí a vnúčat ťažšie ako on. Preto ich často navštevuje. Na Slovensku sa zapája do rôznych charitatívnych aktivít. Zaujíma sa o detské domovy, sociálne nerovnosti či zvieracie útulky. "Vo voľnom čase rada obdivuje historické pamiatky. V USA je totiž aj tristo rokov stará budova pokladaná za historickú. Tu môžeme nájsť aj tritisícročné budovy..." V zime si nenechajú ujsť lyžovačku na Plejsoch či v Jasnej.

Muž v pozícii G. Babcokea má kvôli zaneprázdnenosti prirodzene problémy s hľadaním nových priateľstiev. Situáciu má navyše sťaženú cudzím prostredím. "S manželkou sa snažíme spoznávať nových ľudí, ako sa len dá. Snažíme sa spolu tráviť celý voľný čas a chodíme na rôzne večierky či večere. Stretávame sa so skupinkou Američanov, ktorí v Košiciach pracujú, no máme aj niekoľko miestnych známych."

Prezidenta spoločnosti, ktorá živí tisícky košických rodín, sme sa spýtali aj na to, či dodržiava nejaké slovenské tradície. "Keď som sa do Košíc nasťahoval, akurát tu bola Veľká noc. V Košiciach nebolo kam ísť, tak sme ju strávili na Štrbskom Plese. Boli tam stánky so suvenírmi, predvádzali sa rôzne zvyky. Manželka sa však so slovenskou šibačkou nestotožnila," hovorí so smiechom. Na druhej strane sa mu však páčia iné slovenské zvyky, napríklad oslava menín. "Veľmi nás zaujala aj oslava Nového roka na Hlavnej ulici. Sneh, ohňostroj a atmosféra sa postarali o krásny zážitok." Okrem slovenských zvykov dodržiava aj tie americké. Tzv. Deň vďakyvzdania však oslavuje doma, v USA.

Rovnako ako predchodcovia, aj G. Babcoke obľubuje košický hokej. "Doma som bol fanúšikom Chicaga Black Hawks, kde hrá Slovák Marián Hossa. Do Košíc som prišiel v dobrom čase - práve sa začínalo play-off. Navštívil som niekoľko vyraďovacích bojov a z titulu Košíc som mal veľkú radosť." Pri jeho športovej záľube treba spomenúť aj to, že si minulý rok zabehol minimaratón na košickom MMM. Rovnako aj jeho otec, ktorý sa chystá prísť v marci 2010 na lyžovačku.

Do Košíc prišiel G. Babcoke v čase, keď sa spoločnosti U. S. Steel mimoriadne darilo. "Mala za sebou najúspešnejšie štyri roky svojej histórie. Vyzeralo to veľmi ružovo," spomína na začiatok roku 2008. Vtedy ešte netušil, čo príde na jeseň. Globálna kríza výrazne zasiahla svetový trh, americká spoločnosť sa nevyhla negatívnym dopadom. Nebral to však ako znamenie, že prísť do Košíc bola chyba. "Dúfam, že nebudem posudzovaný ako vinník krízy," nadľahčil s úsmevom a pokračoval: "Spoločnosť U. S. Steel spravila, rovnako ako ďalšie firmy svetového trhu, niekoľko ťažkých rozhodnutí a krokov, no všeobecne sa zhodujeme, že povedú k zlepšeniu zlej situácie." O to viac je hrdý na to, že spoločnosť, ktorú vedie, ani v ťažkých časoch nezaháľa. "Stále podporujeme rodiny, vzdelanie, šport a kultúrnu či sociálnu oblasť."

Na základe plánu nástupníctva a rozvoja leadershipu v korporácii U. S. Steel je pre takúto pozíciu v zahraničí bežné, že manažér ju zvyčajne zastáva približne tri roky. Je ťažké predpovedať, čo bude vplývať na pobyt Georgea F. Babcokea. Nám povedal, že sa momentálne nechce nechať rozptyľovať úvahami o tom, aké úlohy dostane v budúcnosti. Chce sa sústrediť na výzvy, ktoré pred ním stoja dnes, a tešiť sa zo skvelej skúsenosti v Košiciach.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári