Z pobytu v tejto krajine si priniesli množstvo dojmov, napríklad nezmyselné zomieranie detí i dospelých v dôsledku neposkytnutia zdravotnej starostlivosti. Tých päť mesiacov znamenalo pre oboch Slovákov poriadne tvrdú školu. Tam odišli s úžasnými pocitmi, že idú pomáhať a späť sa vrátili s depresiou, že hoci pomohli, bola to iba kvapka v mori.

"Vždy som mala obrovskú túžbu ísť ako dobrovoľníčka do Afriky," spomína Vierka. "Nikdy však na to nebol ten správny čas. No vlani na Vianoce som vedela, že už musím niekam ísť. Bola to veľmi silná potreba. Radila som sa aj s rodičmi a práve oni mi pomohli." Vedeli, že Vierkina susedka bola zhodou okolností ako dobrovoľníčka v Afrike. Skontaktovala sa s ňou a ona ju posunula ďalej. Riaditeľ Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave práve hľadal ľudí, ktorí by šli ako dobrovoľníci do Afriky.

"Hneď som sa s ním spojila a mala som šťastie, že práve potrebovali dobrovoľníkov do Sudánu. Zvláštne vzdelanie som nepotrebovala. Na to, aby človek mohol byť dobrovoľníkom, stačí, ak má dve zdravé ruky a ochotu pomáhať." Viera mala navyše vyštudovanú strednú zdravotnú školu ako všeobecná sestra a jej manžel pracoval ako zdravotnícky záchranár. Odchod do Sudánu bol naplánovaný na 9. januára. Vierka odišla sama, manžel za ňou pricestoval po mesiaci.

Na otázku, aký bol jej prvý dojem z krajiny, odpovedá Vierka s úsmevom. Spomenula si totiž, čo ju pri príchode sprevádzalo. "Hneď ako som vystúpila z lietadla, vyvrtla som si členok. No, pomyslela som si, prišla som robiť misiu a teraz sa budú musieť o mňa starať oni... Nebola som schopná vôbec chodiť. Postretlo ma však šťastie v nešťastí. Nechali ma liečiť sa u jednej slovenskej lekárky v Gordime. Je totiž bežné, že aj v týchto oblastiach sú slovenskí lekári. Neskôr ma poslali pracovať do mesta Wau."

Wau je poloarabské mesto na juhu Sudánu. Vierka s manželom pracovali v tomto meste na poliklinike a v zdravotníckej škole. Kým on pôsobil ako "lekár", šofér a učiteľ prvej pomoci, Vierka pracovala v "lekárni", "laboratóriu" a v zdravotníckej škole ako učiteľka angličtiny. "Polikliniku, na ktorej sme pracovali, mala na starosti sestra Grace. Asi najväčšie problémy boli s liekmi. Ak sa minuli, sestra Grace ich musela zháňať za vlastné peniaze. Každý týždeň sa kupovali škatule, ktoré sa minuli už po troch, štyroch dňoch. Žiadali sme organizácie o nové, no kým lieky prídu, trvá to. Sestra Grace bola z tejto situácie často zúfalá."

Systém práce na poliklinike bol viac ako zvláštny. Dopoludnia zdravotníci pracovali na poliklinike, potom sa presunuli do školy. Tí zdatnejší učili menej zdatných. Veková kategória bola od 16 do 45 rokov. Nie vždy sa však podarilo, aby dopoludnia prácu v poliklinike skončili. Dovtedy teda boli pracovníci kolegami, popoludní sa stávali učiteľmi a žiakmi. Dnešní stredoškoláci, študujúci zdravotnícke školy, majú bežné vyučovanie a po škole si môžu robiť, čo sa im len zachce. Naproti tomu, títo "študenti" mali dopoludnia tvrdú prax a potom sa ešte učili.

"Obdivovala som miestnych, akú majú výdrž a silu. Nie ako u nás. Máme vlaky a autobusy, no oni sa tak ľahko nedokážu prepraviť. Mnohí sa prepravovali peši dve-tri hodiny z bydliska do Wau, aby začali o ôsmej. Do 12. až 13. hodiny na poliklinike, potom škola do šiestej večer a znova dve tri hodiny peši domov. Sudánci sú strašne silní. Aj čo sa týka chorôb." Jeden z pacientov, ktorý navštívil polikliniku, sa napríklad postaral o riadny rozruch. Bol epileptik a počas záchvatu skočil do ohňa. Mal na celom tele popáleniny 4. stupňa. "Bolo mu vidieť jednotlivé podkožné tkanivá. S niečím takým som sa ešte nestretla. Museli sme mu 'vyštikávať' spálenú kožu. Niektoré miesta mal celkom necitlivé. Ten chlapec však zaťal zuby a ani nemukol. Ja by som asi plakala od bolesti, no na ňom nič nebolo vidieť. Alebo iné dievča uštipol v škole škorpión. Tiež sa držalo statočne. Sudánci majú prah bolesti veľmi vysoko..."

Vierkina práca sa začala najskôr v lekárni. No nie v takej, na akú sme zvyknutí. Bola to malá dlhšia miestnosť, kde boli v škatuliach uložené lieky a v druhej miestnosti dva stoly. Organizácie dodávajú lieky vo veľkých fľašiach. Vierka ich triedila, dávkovala do malých, papierových vrecúšok, vyrobených zo stránok školského zošita. V lekárni pracovala so Sudánkou Magdalenou. Tá, hoci mala maláriu a vysoké horúčky, pomáhala. Napriek tomu, že ledva stála na nohách, zvládala to.

Keďže pacienti po anglicky nerozumeli, Vierka si musela urobiť arabský ťahák, ako komu vysvetliť dávkovanie liekov. "Po týždni som prešla do laboratória. Kto by však čakal sterilnú miestnosť, chróm, sklo a nerez, bol by na omyle. Maličká miestnosť - čakáreň, kamenná lavica, asi tak meter krát dva metre. Ja som mala malý stolík, kde som mala striekačky a všetko potrebné. Celé to bolo kamenné, jednoduché. Moja práca spočívala v tom, že za mnou prišli pacienti a ja som im odobrala biologický materiál."

Na poliklinike mali tzv. pohotovostný stan, kde prichádzali akútne prípady. Raz priniesli pacientku s pásomnicou. "Tá žena mala príšerné bolesti, no opäť sa preukázala tá sudánska sila. Pacientka nekričala a neplakala, hoci sa na posteli zvíjala od bolesti. Pásomnice sa zbavila netradičným spôsobom. Vyvrátila ju. Dívať sa na Sudánku, ktorá napriek bolestiam nevydá ani hláska a sledovať, ako sa pásomnica zvíja pri nohách postele, to je pre silný žalúdok."

V inom prípade doniesla matka osemmesačné dieťa, ktoré dostalo stafylokokovú novorodeneckú infekciu. U nás je to bežné, dieťaťu nastavia liečbu a po týždni, dvoch je zdravé. Táto matka však prišla neskoro... "Bolo to v takom štádiu, že vírus a infekcia sa do dieťaťa doslova zažrali. Na kĺboch malo diery až na kosť. Neuveriteľný zápach, množstvo múch, ktoré mu na to lietali... Do tohto stavu sa dostalo aj preto, že tí ľudia nie sú informovaní. Keby matka prišla skôr, nasadila by sa nejaká liečba. Bol zázrak, že dieťa vôbec ešte žilo..." Mimochodom, pacientov ošetroval Vierkin manžel a následne, ak to potrebovali, ich odviezol do nemocnice vo Wau.

Pri spomienke na nemocnicu vo Wau sa Vierke nevybavujú najšťastnejšie zážitky. Vláda totiž posielala peniaze na chod nemocnice. Tie sa však vždy záhadne vyparili. A doplatili na to pacienti. Často aj životom. "Je to smutné. To, že boli peniaze posielané, sme vedeli. Nemocnica fungovala asi tak, že keď tam človek prišiel, nenašiel doktora ani sestru. Ak tam aj sú, ťažko ich rozoznať. Nemajú totiž žiadne uniformy, ktorými by sa odlišovali od pacientov. My sme mali aspoň biele plášte. To isté sa týkalo priestorov. Mali krásne operačné sály aj oddelenia. No tým, že peniaze nešli tam, kam mali, nemocnica chátrala a zamestnanci neboli tam, kde mali byť."

Z polikliniky teda posielali pacientov na ďalšiu liečbu do nemocnice. So škatuľkou a potrebnými liekmi. Bolo to praktické a jednoduché. V nemocnici stačilo lieky vybrať a nadávkovať pacientovi. Ďalšie ráno sa vybrali skontrolovať prevezených pacientov. To, čo ich čakalo, sa Vierke ťažko opisuje. "Raz sme tam poslali matku s dvojičkami. Obe mali silnú maláriu. Keď sme sa na ne prišli pozrieť, povedali nám, že zomreli. Najhoršie je, že nemuseli. Keby dostali lieky, ktoré sme im pribalili, mohli žiť. Škatuľka ležala na stole zabalená a nedotknutá..." Dobrovoľníci z polikliniky sa odmietali s podobnými prípadmi zmieriť. Prosili sestru Grace, aby si pacientov mohli nechávať. Boli ochotní striedať sa pri nich deň i noc, no "zákony krajiny" hovoria jasnou rečou. Pacienti musia ísť do nemocnice. A to aj napriek tomu, že väčšina z nich tam po prevoze zomrela. Táto situácia nemala východisko.

Pri prehliadke jednotlivých oddelení čakalo Slovákov ešte niekoľko šokov. Na gynekologickom oddelení ležalo pár sudánskych žien v hroznom stave. Jedna z nich mala pri sebe dieťa, jeho dvojča však bolo stále v bruchu... "To prvé porodila vlastnými silami ráno okolo štvrtej. My sme prišli okolo ôsmej večer. S tým druhým jej nikto nepomohol. Nemal kto. Človeku až stislo srdce, lebo vidí to brucho a vie, že tá žena zomiera a nijako jej nemôže pomôcť. Iná žena, ktorá tam ležala, bola tiež v hroznom stave. Mala v sebe mŕtvy plod, ktorý jej nemal kto vybrať... Bežný človek nie je na také veci zvyknutý. Ozaj sme sa veľa naplakali... Zakaždým, keď sme odchádzali z nemocnice, odchádzali sme s depresiou a melanchóliou." Vierka priznáva, že ak by nemala pri sebe manžela, nezvládne to...

My, bežní ľudia, žijúci v normálnych podmienkach, vidíme túto situáciu v rôznych reklamách charitatívnych organizácií. ´Kúpte si plienky či minerálnu vodu a dáte deťom šancu... Kúpite a máte dobrý pocit....´ Ako hovorí Vierka, je veľmi smutné zistenie, že všetko je inak... Váha však, či o tom hovoriť. Víťazí však dôvod, že ľudia musia vedieť aspoň časť pravdy. "Ľudia z istej organizácie sa po Sudáne vozia na veľkých tereňákoch, majú obrovské domy a robia veľké charitatívne akcie. Sestra Grace ich raz urgentne prosila o sušené mlieko, no oni z neznámych dôvodov odmietli. Potrebovala ho preto, lebo je tam veľa podvyživených detí, ktoré nemajú také možnosti ako naše. Asi tri týždne pred expiráciou jej mlieko doniesli v takom množstve, v akom požadovala. Čo je jasné, že už by ho nestihla použiť. Je to smutné, že sa také veci robia..."

Vierka tvrdí, že všetci, čo sa snažia pomáhať, robia maximum. Sú však blokovaní tým, že nemajú lieky, vybavenie, chýbajú im lekári. Často aj zdravotná sestra, ktorá má aspoň malé vedomosti, nahrádza lekára. V dôsledku toho, že nie je materiál a personál, chorí ľudia umierajú. Nemocnica vo Wau je toho príkladom. "Sudán mi dal strašne veľa. Na veci sa dívam inak. Ľudia sú tam neuveriteľne silní. To, čo by nás zlomilo a zabilo, ich posilní," uzatvára svoje rozprávanie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári