ortov. Po ich skončení mierila strelka kompasu aj na sever ostrova plávajúceho vo vodách Čínskeho mora, kde sídli väčšina taiwanskej populácie, do takmer trojmiliónovej metropoly krajiny, mesta Taipei. A relatívna blízkosť Hongkongu lákala navštíviť aj kúsok z ohromného čínskeho územia, ktoré kvitlo do krásy celé storočie pod vlajkou Veľkej Británie.

Kulturista Igor Kočiš má z Kaohsiungu, kde prebiehali súťaže Svetových hier, prevažne športové zážitky. "Mohli sme sa po ňom trošku poobzerať iba jeden deň, až po skončení pretekov. A naše prvé kroky viedli do obchodného centra ´Dream Mall´, ktoré je najväčšie na Taiwane. Je vari trikrát také veľké, ako u nás Aupark. To mesto sa mi celkom páčilo, pretože nie je tak husto osídlené ako iné ázijské veľkomestá."

Úchvatný bol ústredný štadión, ktorý vybudovali špeciálne pre tohtoročné Svetové hry. "Nezabudnuteľný bol najmä otvárací ceremoniál hier, ktorý sa na ňom uskutočnil. V hľadisku ho sledovalo štyridsaťtisíc divákov. Niečo také som doteraz videl iba v telke, keď sa začínajú olympijské hry, ale myslím si, že otvárací ceremoniál Svetových hier je porovnateľný s olympiádou." Organizáciou, atmosférou i úrovňou športovísk sa Svetové hry od tých klasických, olympijských, príliš nelíšia. S organizáciou hier pomáhalo päťtisíc dobrovoľníkov, v meste bola masívna propagácia doteraz najväčšieho športového podujatia v histórii Taiwanu, jeho význam zvýraznil aj mimoriadny záujem reklamných partnerov z celého sveta.

Na pamiatky a kultúru v Kaohsiungu nebolo času, lebo hlavným cieľom slovenských kulturistov bolo vyžmýkať z hory svalov nejakú medailu. "Boli sme dosť prekvapení, že aj o kulturistiku bol na Svetových hrách značný záujem. Je badateľný najmä v bohatších ázijských krajinách, aj keď nemajú veľa schopných pretekárov. Celá organizácia kulturistických súťaží klapala na jednotku, kvalitné bolo ubytovanie a výborne bolo zabezpečené aj stravovanie. Medzi hotelom, v ktorom sme bývali, a hotelom, kde sa stravovala väčšina pretekárov, ktorí v ten deň súťažili, fungovala kyvadlová doprava." V tom hoteli bolo všelijaké jedlo, ale keďže kulturisti sú závislí od špeciálnej stravy, ich tréner Čížek musel spraviť v jedálničku menšie úpravy. "Hneď sme mali k dispozícii to, čo pred súťažou potrebujeme, teda kuracie mäso na vode a ryžu," vraví Igor.

Súčasťou Svetových hier sú aj také športy, o ktorých väčšina účastníkov jakživ nepočula. "Boli tam aj pre nás celkom neznáme odvetvia, alebo aj také, ktorých názov mi niečo hovorí, ale nikde som ich ešte nevidel, napríklad lakros. Dosť zaujímavé bolo aj sumo, kde neštartovali iba japonskí borci, pre ktorých je to tradičný šport, ale boli tam aj Američania či Rusi. Dokonca aj počas otváracieho ceremoniálu sa dvaja borci trochu pochytili, v rámci exhibície. Ale neviem si predstaviť, ako tí ťažkotonážnici naostro súťažili, pretože tam panovala neskutočná vlhkosť, a počas zápasov sa museli veľmi potiť. Na návštevu iných športovísk sme však nemali čas. V meste sú určite aj nejaké pamiatky, ktoré by stáli za to, aby sme si ich poobzerali, ale veľa sme toho v Kaohsiungu nestihli. Akurát tréner Čížek sa raz vybral na pláž, ktorá bola blízko nášho hotela."

No v pláne výpravy do exotických končín nebolo iba poctivé napĺňanie olympijských ideálov "Citius - Altius - Fortius" v neolympijských športoch. Len čo dohorel oheň Svetových hier, časť slovenskej delegácie dala Kaohsiungu zbohom a vydala sa rýchlovlakom naprieč ostrovom, na sever. Konečnou stanicou bolo mesto Taipei. "Tých štyristo kilometrov sme preleteli za hodinku a štvrť. Takým rýchlovlakom som predtým nikdy necestoval. Ani v čínskom Šanghaji, kde premáva vraj najrýchlejší rýchlovlak na svete, ktorý jazdí päťstokilmetrovou rýchlosťou. Tam som dal prednosť radšej autobusu, aby som niečo videl aj z krajiny. Vzdialenosť, ktorú sme autobusom prešli za hodinu a pol, zvládol totiž vlak za sedem minút..."

Na Taiwane to bolo o čosi pomalšie, ale okolitá scenéria vraj aj tak príliš nestála za obdiv. "Išli sme stále rovno, väčšinou po rovine, kde nebolo nič zaujímavé. Ale oplatilo sa ísť rýchlovlakom, pretože to bolo celkom lacné. Keďže sme išli v skupinke, mali sme zľavu, platili sme iba šesťsto korún na osobu, a viezli sme sa naozaj špičkovým vlakom."

Obyvatelia Taipeia sú pyšní, že sa nad ich mestom, až do oblakov, týči najvyššia budova na svete, mrakodrap s názvom ´Taipei 101´. Tá číslovka značí počet na sebe poukladaných poschodí. Výťah, ktorým sa dá vyviezť až na 91. poschodie, pripomína skôr trenažér pre kozmonautov, ako klasický dopravný prostriedok fungujúci (a často aj nie) v našich obytných panelákoch. "Žalúdok sa mi síce pri tej rýchlosti nedvíhal, ale bol to zvláštny pocit, najmä pri voľnom páde na spiatočnej ceste. Na vyhliadkovom poschodí sa dalo ísť dookola, a z úchvatnej výšky sme si mohli pozrieť Taipei z každej strany. Ako napríklad pristávajú či odlietajú lietadlá, hneď z niekoľkých letísk."

Veruže sú čudní tí Taiwančania. Aj keď mali kedysi prezidenta despotu, neváhali mu postaviť mauzóleum, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani nebohý súdruh Lenin. A dodnes miesto posledného Čankajšekovho odpočinku udržiavajú v perfektnom stave. "Prirodzene, nemali sme o ňom žiadne vedomosti, iba z literatúry sme vedeli, že to bol krutý vládca. Medzi množstvom vyznamenaní, ktoré sú vnútri mauzólea vystavené, bolo jedno aj z Československa. Ale nebolo tam písané, od koho ho dostal."

Ani to, kto mu venoval nádherné limuzíny, z ktorých počas svojej vlády pozdravoval davy oddaných občanov a ktoré v mauzóleu navždy odpočívajú vedľa jeho hrobky. O jeho pokoj sa starajú symbolicky ozbrojení strážcovia, ktorí sa menia každú hodinu. "Výmena stráží totiž prebieha vnútri mauzólea, kde nie je žiadna klimatizácia, takže aj za tú hodinu sa strážcovia poriadne zapotia." A chudák Čankajšek tiež. "Stará sa o nich jeden ceremoniér, aby to vydržali. Upraví vojakov, keby sa im posunula čiapka alebo rozviazala šnúrka na topánke, lebo oni sa za tú hodinu, čo stoja pri hrobe, nesmú ani len pohnúť. Len samotná výmena stráží trvá asi pol hodiny, a je to parádne predstavenie. Tí vojaci pochodujú asi takým spôsobom, že pri jednom kroku majú minimálne minútu nohu vo vzduchu." Nečudo, že im to trvá tak dlho...

Statní chlapi, i dievčatá, lebo v slovenskej výprave na Svetové hry boli aj kulturistky, si výlet do Taipeia poriadne užívali. Už ich nik nebrzdil v tom, aby si poriadne nenaložili na tanier, keď sa im hlad ozval v žalúdku. "Lákali nás tam rôzne miestne špeciality, ale ja som si dával na jedlo pozor," vraví Igor. "Po skúsenostiach zo Singapuru, kde sme pojedli čosi, z čoho sme dostali črevnú virózu. Takže v Taipei sme sa radšej vybrali do osvedčeného McDonaldu či nejakého Fastfoodu, ako by sme si sadli k stolu niekde na ulici, kde ani len netušíte čo zabijú a dajú vám to na tanier."

Ženskou časťou výpravy lomcovala najmä nákupná horúčka. "Boli sme šokovaní z toho, aké kvantum tovaru si dievčatá dokázali nakúpiť. Každá mala jeden kufor celkom naplnený značkovým oblečením a kozmetikou. Aspoň že nechceli od nás, aby sme im ich vláčili. Kvôli tomu predsa cvičia, aby to potom vládali uniesť," smeje sa ich svalnatý kolega.

Chodiť s plnými kuframi po obrovskom ľudskom mravenisku veru nebola žiadna výhra. "Pešo sme sa niekde vybrali iba zriedka, pretože pohodlnejšie, a úžasne jednoduché, bolo cestovať metrom. Veľmi ľahko sa v ňom dalo zorientovať, lebo malo svoju značku, podľa ktorej sme stanicu vždy našli. Aj keď v metre neboli nápisy v angličtine, podľa mapky sme sa vždy dokázali správne zorientovať. Zaujímavé je, že v taipeiskom metre je zakázané fajčiť, piť, jesť, ba dokonca aj žuť žuvačku... Všade sú kamery, a je to prísne sledované. Niektorí chlapci mali v ústach žuvačky, a keď k nim prišiel strážnik, museli mu ich, pekne-krásne, vypľuť do rukavičky. Aj preto v ich metre nie je žiaden bordel. Ani sa nik pri nastupovaní a vystupovaní nepredbieha, lebo sú tam značky, kde sa majú cestujúci pred príchodom vlaku postaviť."

Hongkong, kde sa po piatich dňoch strávených v Taipei letecky presunuli, je síce jedno z najúžasnejších ázijských veľkomiest, ale európsky vplyv, ktorý tam po sebe zanechali Angličania, je badateľný na každom kroku. "Hongkong sa mi zdá o niečo civilizovanejší ako iné ázijské mestá. Číňania odvtedy, čo im ho vrátili Angličania, to tam určite nepokazili. Veľmi zaujímavé je aj letisko, na ktorom sme pristáli, preslávili ho najmä akčné filmy s Jackie Chanom." Odtiaľ vedie aj lanovka na kopec, ktorý je vo výške 900 metrov nad morom a kde je vraj najväčší budha na svete. "Bol to pekný výlet, až na to hojdanie vo výške päťsto metrov nad morskou hladinou, pretože bol silný vietor, ba aj hmla. Nebolo to nič príjemné. Ale v Hongkongu je náhla zmena počasia celkom bežná. Keď príde búrka, prší iba desať minút, ale dážď je taký hustý, že je vidieť iba na niekoľko metrov. A taký teplý, že si pripadáte ako pod sprchou."

V ponuke pre zážitkov chtivých turistov sú aj dve vyhliadkové veže, pod ktorými sa rozprestiera veľká stavebnica mrakodrapov, akoby boli poskladané z lega. "My sme až tak vysoko neboli. Stačil nám pohľad zo strechy nášho hotela, na tridsiatom poschodí, kde sme relaxovali pri bazéne. Opierali sme sa o zábradlie a pozorovali pohyb lodí v prístave. No videli sme iba časť mesta, lebo celé, keďže je postavené na viacerých ostrovoch, nie je možné vidieť ani z vyhliadkových veží. Tie mrakodrapy sú nalepené dosť husto na sebe, nečakal som, že v Hongkongu bude až toľko zelene, sú tam obrovské lesy."

Vybrali sa aj na pláž Repuls, po odporúčaní miestnych, že je to jedna z najkrajších častí Hongkongu. "Mali pravdu, lebo je to naozaj super pláž. Veľká, krásna a čistá. Iba to sprchovanie mi pripadalo ako v pionierskom tábore. Sprcha jedna vedľa druhej, pre ženy i mužov spoločné. Tak ako prezliekarne, kde ste nemali žiadne kabínky, iba vešiaky, kde ste si zavesili oblečenie. Ale oni s tým nemajú vôbec problém."

Svalovci boli na pláži veľkou atrakciou, najmä pre miestne dievčatá. "Chceli sa s nami odfotiť. Ale nebolo to tak, že by sa nám hádzali pod nohy. Jedna Slovenka, ktorá žije v Hongkongu tri roky, nám povedala, že ženy sú tam veľmi hanblivé. Pravda, nájdu sa aj nejaké výnimky, čo sa na cudzincov prilepia, ale na tej pláži to nebol ten prípad," uškŕňa sa Igor. "Iba sa chceli s nami odfotiť. Aj nejakí chlapci z Indie. A bolo to celkom milé..." Hongkong je prototyp kozmopolitného mesta, kde dokážu žiť spolu ľudia akejkoľvek farby pleti i vyznania. "Bolo prirodzené stretnúť na ulici miešané páry, Číňana s Európankou, alebo naopak."

Hongkong turistom, aj našim, Igor Kočiš vrelo odporúča. "Lebo to nie je až také drahé, ani s tou cestou. Aj v značkových obchodoch sa ceny pohybujú asi ako u nás. Keď si trochu priplatíte za hotel, lebo my sme bývali v relatívne luxusnejšom, môžete zažiť veľmi príjemnú dovolenku."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári