Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky
SLAVOMÍR LINDVAI JE DRUHÝ SLOVÁK, KTORÝ ZDOLAL NÁSTRAHY ULTRAMARATÓNU

Realita bola drsnejšia, ako očakával

V trochu podivnom mikrosvete ultramaratóncov nie je veľa nesmrteľných. Ale ten, kto sa podujme absolvovať legendárny Spartathlon a navyše dobehne medzi najlepšími, sa ním stáva.

Tak ako rodák z Malej Idy Slavomír Lindvai, ktorý si v cieli v historickej Sparte, keď sa sklonil k bronzovej nohe kráľa Leonidasa, aby ju pobozkal, splnil svoj životný sen.

Po Miroslavovi Furínovi je Slavomír Lindvai iba druhý Slovák, ktorému sa podarilo pokoriť 246 kilometrov dlhú a mimoriadne členitú trať z Atén do Sparty, ba svojím časom 27:16:10 h sa prekvapujúco zaradil medzi absolútnu svetovú špičku, na desiate miesto v celkovom poradí. Aj keď to nebolo jeho cieľom...

O Spartathlone začal snívať hneď vo svojich vytrvaleckých začiatkoch. "Prvý raz som o ňom počul v roku 2002, keď som prišiel na štart svojho prvého ultramaratónu v obci Sloup na Morave. S nemým úžasom som počúval historky českých vytrvalcov, ktorí sa ho zúčastnili, že je to najvýznamnejší a najťažší ultramaratón na svete a aké je ťažké vôbec sa naň dostať. Najmä preto, že je to finančne veľmi náročné, lebo pre ultramaratóncov sú to asi najdrahšie preteky na svete. Vtedy som si, ako začiatočník, na také veľké sústo netrúfal. Myšlienkou na Spartathlon som sa dlho ani nezapodieval, vôbec som neuvažoval o tom, že by som ho mohol niekedy bežať. Uvedomoval som si, že Spartathlon je iba pre vyvolených."

Od roku 2004 sa atlét, ktorého pod svoje krídla prichýlilo vedenie Správy povodia Hornádu a Bodvy, sústreďoval na súťaže európskeho i svetového formátu na trati 100 km alebo v
24-hodinovke, ktoré pre ultramaratóncov každoročne vypisuje ich medzinárodná asociácia. "V kútiku duše som však sníval o Spartathlone."

Nikdy však naň nebola príležitosť. Až keď... "V máji tohto roku mi navrhli zástupcovia VÚC Ján Szölös a Rozália Múdra, či by som sa týmto spôsobom nepodujal prezentovať košický VÚC a zároveň pomohol pri propagácii projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013. Spartathlon, o ktorom sa tiež dopočuli, by na to bola vraj ideálna príležitosť. Potešilo ma, že týmto nápadom bol nadšený aj župan Zdenko Trebuľa, ktorý bol jedným z garantov na pokrytie finančných nákladov. Túto výzvu som však prijal až po konzultácii s mojím sponzorom Jánom Andrášom a mojimi zamestnávateľmi Vladimírom Dvorovým a Mariánom Miščíkom, ktorí boli takisto veľmi naklonení tejto myšlienke a tiež mi prisľúbili finančnú pomoc."

A mohla sa začať príprava na podujatie, s akým nemal žiadnu skúsenosť...

"Kontaktoval som Milana Furína, jediného slovenského ultramaratónca, ktorý Spartathlon zvládol, dokonca na ňom skončil tretí v roku 1993. On mi potvrdil, že sú to naozaj najťažšie ultrabežecké preteky na svete, a kto chce Spartathlon úspešne a v kvalitnom čase dobehnúť, bez podporného tímu sa nezaobíde."

Začal ho formovať v júni. Gro prípravy si naplánoval na júl a august. A boli to nevídané tréningové dávky. "V júli som absolvoval okolo sedemsto kilomterov, v auguste až tisíc." Na žiadne iné podujatie sa v tréningu toľko nenadrel. "Telo i celý organizmus som pripravoval na podmienky, aké ma čakajú v Grécku, teda horúčavy i kopce, preto som trénoval najmä v čase najväčšej páľavy a v horskom teréne. Prípravu som konzultoval aj s Petrom Polákom, ale veľmi si cením najmä možnosť regenerácie u MUDr. Ľudovíta Janočka, ktorý ma počas nej dával dokopy. V tréningoch som poľavil v septembri a výkonnosť som si otestoval na 'Jazernom maratóne', ktorý som vyhral."

Keď odchádzal do Atén, na letisko mu prišiel požehnať aj jeho predchodca Milan Furín. "Zaželal mi veľa šťastia. V kútiku duše som veril, že sa mi ho podarí prekonať, mojím hlavným cieľom bolo zabehnúť Spartathlon pod tridsať hodín." Veril, že sa môže spoľahnúť na svoj podporný tím, ktorý s ním letel z Budapešti cez Zürich do Atén v zložení: vedúci výpravy Ján Andráš, manažér Michal Serečin, tlmočník Titus Andráš, masér Imrich Šoltís a šofér sprievodného vozidla Marián Michalík.

Do Atén dorazili v noci a kým sa ubytovali, boli tri hodiny nadránom. O desiatej už boli na registrácii v hoteli London, na nejaký výklus pred ostrým štartom už priestor nebol. "Vrátili sme sa do hotela, aby som si trochu odpočinul." Posledná noc pred pretekmi bola preňho utrpením. "Musím priznať, že som ju prakticky celú prebdel, lebo mnou už lomcovala predštartovná horúčka. Takže veľa toho zrejme nenaspal ani môj manažér, ktorý ležal na vedľajšej posteli, a ani Marián Michalík s masérom, s ktorými sme zdieľali spoločnú izbu."

Ráno, ešte za tmy, prišli autom pod Akropolu, kde už bolo veľa nedočkavcov, ktorí netrpezlivo vyčkávali, kým udrie siedma hodina, na ktorú bol naplánovaný slávnostný štart chýrnych pretekov. "Napätie sa dalo doslova krájať," vraví Slavo. "Spolu sme odpočítavali posledných desať sekúnd. Ten, nine, eight...one, a prááásk! Konečne zaznel štartový výstrel a začalo sa moje bežecké martýrium. Darmo mi Milan Furín vravel, aké je to ťažké, skutočnosť ešte prekonala moje očakávanie."

Organizátori boli k pretekárom dosť krutí, pretože im prvý kontakt so sprievodným tímom povolili až na 81. kilometri. "Pri Korintskom prieplave, kde som dostal prvú masáž. Dovtedy som si, pod horúcim slnkom, musel vystačiť sám. Slnko nás začalo trápiť, len čo sme opustili Atény, teplota sa vyšplhala až na tridsaťpäť stupňov. Dlhý úsek trate lemoval pobrežie, cesta viedla vari päť metrov vedľa mora. Párkrát som som si k nemu odskočil a očľapkal som sa slanou vodou, aby som sa osviežil."

Občas mu vraj hlavou preblesla myšlienka, že by radšej skočil do tých morských vĺn, ako by mal pokračovať v tridsaťhodinových bežeckých galejach. "Páľava a samý kopec, bolo hrozné myslieť na to, čo ma ešte čaká. Pre mňa bolo veľmi frustrujúce aj to, že aj keď na každom treťom kilometri mali organizátori pripravenú občerstvovaciu stanicu, desila ma predstava, že na ňu nedobehnem v stanovenom časovom limite a organizátori ma z trate stiahnu. Také boli totiž pravidlá. Aj keď máte trebárs na osemdesiatom kilometri dve hodiny k dobru, na takých náročných pretekoch to ešte nič nie je. Ten náskok sa môže veľmi rýchlo scvrknúť."

Pri živote ho udržiavala aj pravidelná masáž, o ktorú sa starali členovia jeho podporného tímu. "Na k tomu určených stanovištiach ma zobrali do parády Imro Šoltís a Mišo Serečin, ich ruky ma vždy dokázali postaviť na nohy. Prospievalo mi aj to, že som pravidelne dodržiaval pitný režim, ako mi poradil Marián Michalík. Mal som vlastné občerstvenie, dobre mi robilo najmä nealkoholické pivo. Prirodzene, občerstvovať som sa mohol iba na povolených miestach. Keby som tak urobil inde, riskoval by som žltú kartu od rozhodcov a pri opakovanom priestupku aj následné vylúčenie. V priemere každých desať kilometrov som mal pomoc podporného tímu, čo bolo pre mňa optimálne."

Pravidelné dobíjanie bateriek nedovolilo obávanej pani "kríze", aby ho na strastiplnej trati z Atén do Sparty dobehla, či nebodaj aj predbehla. "Napodiv, počas celých pretekov som ani raz krízu nepocítil, až som sa tomu sám čudoval. Celých dvadsaťsedem hodín som len bežal, bežal a bežal... Teraz viem, že tá dôkladná rehabilitácia u Ľudovíta Janočka mala svoje opodstatnenie, lebo nohy ma na Spartathlone nesklamali."

Jeden z troch slovenských zástupcov sa držal od začiatku v popredí početného štartového poľa, aj keď tempo tých najlepších sa mu zdalo trochu prirýchle. "Môj tím mi pravidelne hlásil medzičasy, najhoršie som bol na 24. mieste." V pláne mal udržiavať svoje tempo a nenechať sa zlákať na vyššie obrátky, čo mohlo byť aj pri relatívnej pohode dosť zradné. "Spolupráca nebola možná, lebo medzi bežcami, aj v popredí, boli značné odstupy. Aj ja som takmer počas celých pretekov bežal osamote."

Tak pribehol aj na úpätie hrozitánskeho kopca Sangas, ktorý sa mu znenazdajky postavil do cesty. "Aj keď trať bola od začiatku členitá, čakal som, až sa zotmie, že to potom bude aj v tých kopcoch pohoda. Ale čerešnička na torte prišla až po zotmení. Veľa som o tom kopci počul, ale stále som si myslel, že to je trochu nafúknuté. Realita však bola príliš drsná."

Bolo pred ním osemkilometrové stúpanie, od 155. po 163. kilometer, s hrozivým prevýšením 370 metrov. "Predpokladal som, že aj keď pôjdem pomalým tempom, v pohode ten kopec zvládnem. Ale bolo to niečo strašné. Po prvých piatich metroch som si myslel, že naň nevybehne ani jeden pretekár. Ja by som ten kopec zakázal. Bol tam napríklad asi šesťdesiatmetrový úsek, v podstate iba úzky chodníček, pod ktorým zívala vari dvesto metrov hlboká roklina. Veľmi ľahko sa mohlo stať, že niektorý z unavených bežcov tam mohol spadnúť. Určite by mu bol amen. Aj keď ten úsek bol osvetlený zelenými lampičkami, bolo to dosť strašidelné, lebo všade okolo ste počuli buchot zhora padajúcich kameňov. Niektoré úseky v stúpaní na Sangas som musel ísť v hlbokom predklone." Bola to kolmá stena, na ktorú sa dalo vyjsť iba chôdzou.

"S niečím podobným som sa ešte nikdy nestretol. Samotné stúpanie, aj so zbehom do najbližšej dediny, mi zabralo tri hodiny. Cítil som sa ako cyklista na najnáročnejšej horskej etape Tour de France. Ale s Božou pomocou som sa na ten kopec predsa len vyšplhal. Mal som iba tenké tričko, a na vrchole bola riadna kosa. Usporiadatelia tam v silnom vetre mrzli v hrubých bundách. Dal som si pri nich teplý čajíček, a poďho zas dole..."

Veril, že to najťažšie zo Spartathlonu má už za sebou. Po "zostupe" z kopca Sangas mu členovia podporného tímu (ktorí ho, mimochodom, "podliezli" tunelom) hlásili, že beží na 20. mieste. "Asi na 180. kilometri som chytil druhý dych a začala sa moja stíhacia jazda. Akoby som ožil. Bez najmenších náznakov krízy som sa prepracoval až na senzačné desiate miesto. Jemné mrholenie, ktoré nás s nadšenými fanúšikmi vítalo v Sparte, pôsobilo na mňa veľmi príjemne. V cieli ma ani veľmi nezaujímalo, kto vyhral, staral som sa hlavne o seba, že som po takej náročnej skúške živý a zdravý. No bol som šťastný, že sa mi podarilo dosiahnuť to, v čo som dúfal, že budem na Spartathlone lepší ako Milan Furín."

Slavomír Lindvai bol siedmym najlepším Európanom, medzi ktorých sa vklínili iba Japonci (vyhral Ryoichi Sekiya časom 23:48:24 h). "Mojím časom, 27:16:10, by som sa v každom z predchádzajúcich ročníkov umiestnil do 5. miesta, ba v niektorých rokoch by to stačilo aj na stupne víťazov. Najviac ľudí v histórii sa tohto roku dostalo pod tridsať hodín. To všetko svedčí o tom, že to bol najkvalitnejší ročník Spartathlonu. A mňa veľmi teší aj to, že za mnou, na jedenástej priečke, skončil jeho trojnásobný víťaz, Nemec Jens Lukas."

Na ten tradičný rituál, keď jedna z diev, prezlečená za grécku bohyňu, mu dá napiť vody z krčaha, a on potom pobozká bronzovú nohu kráľa Leonidasa, do smrti nezabudne. "Pre každého ultramaratónca je to najväčšia pocta. A pre mňa tohtoročný výsledok aj najväčší úspech na medzinárodnom fóre. Cením si ho o to viac, že som preň urobil maximum. No som presvedčený, že bez podporného tímu a ľudí, ktorých som spomínal v úvode, by som niečo také nikdy nedokázal."

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  3. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur
  7. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  8. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  9. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  10. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  3. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  4. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  7. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  8. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka?
  10. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  1. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur 21 196
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 15 988
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 258
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 440
  5. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 7 265
  6. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 054
  7. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 390
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 243
  9. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 097
  10. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 5 860
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Jakubov hovorí, že o návrhu s Ďurovčíkom nerokovali.
Začiatok očkovania proti ochoreniu Covid-19 na Slovensku.

Výstavbu futbalového štadióna v Prešove komplikujú odvolania

Jedna z námietok tvrdí, že ohrozuje právo na zdravé životné prostredie.

Futbalový štadión v Prešove - Futbal Tatran Aréna v Prešove

Chcel svoje deti, vyhrážal sa sudkyni. Skončil za mrežami

Otca obvinili pre zločin marenia spravodlivosti.

Peter skončil za mrežami, no súd ho po vyše dvoch mesiacoch napokon prepustil na slobodu.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Testovanie začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Igor Matovič.
Dobré ráno

Dobré ráno: Dotácie na rodovú rovnosť rozdali čudne

Ministerstvo rozdávalo viac ako 21-tisíc eur.

Komentár Zuzany Kepplovej

Hluchá linka, nefunkčná appka

Keď štát rieši násilie v rodinách.

Zuzana Kepplová.
Dave Grohl z kapely Foo Fighters, ktorá 5. februára vydáva nový album.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop