Takto ste mali možnosť spoznávať systém stredoškolského vzdelávania v Španielsku, Mexiku či Brazílii. Dnes tento zoznam rozšírime o ďalší štát. Na jeden rok v Spojených štátoch amerických si zaspomína 17-ročná Simona Kačmarčíková, momentálne študentka septimy na Osemročnom gymnáziu Trebišovská 12 v Košiciach.
Než sa Simona vybrala za Atlantický oceán, na košickom gymnáziu bola v kvinte. Okrem USA si mohla vybrať samé exotické krajiny. Mexiko, Brazíliu, Kanadu alebo Austráliu. Voľba na USA napokon padla preto, lebo všetci ľudia tam majú väčšie možnosti čo sa týka štúdia, športu aj práce. "Americká rodina sa so mnou skontaktovala cez e-mail už koncom mája," spomína Simona na udalosti, ktoré predchádzali jej dlhej ceste do neznáma. "Presnejšie, bola to moja budúca sestra, ktorá mi napísala, že sa teší na to, že prídem. Zároveň mi aspoň takto na diaľku predstavila svoju rodinu. Odvtedy sme si písali skoro každý deň."
Košičanka sa vydala na cestu 14. augusta 2008 z Budapešti, odkiaľ letela do Paríža a následne do Detroitu. Posledný let bol do mesta Traverse City, to však pre Simonu nebolo konečnou zastávkou. Traverse City malo letisko najbližšie k miestu, kde mala bývať. Odtiaľ ju čakala dlhá cesta autom do lesa, uprostred ktorého mala "jej rodina" postavený dom.
"Po pristátí ma na letisku čakala skupina ľudí, ktorú tvorila moja rodina a niekoľko ľudí z Rotary clubu," spomína Simona na prvý kontakt s Amerikou. "Veľmi milo ma privítali a hneď sme si urobili niekoľko spoločných fotografií. Žiaľ, cestou sa mi stratil kufor, takže som pricestovala len s príručným. Keď sme konečne prišli ´domov´, čakala ma exkurzia po dome a oboznámenie s mojou izbou." Simonina nová rodina mala štyroch členov: otca, mamu, syna a dcéru. Otec bol podnikateľ a vlastnil stavebnú firmu a mama bola kaderníčka. Syn Jimmy bol starší, chodil na vysokú školu a býval v internáte, takže svoju slovenskú sestru vídaval iba počas víkendov.
Dcéra Kristi sa stala Simoninou spolužiačkou, keďže študovala na rovnakej škole. Volala sa Kalkaska High school a jej maskotom bol drak. Mimochodom, každý deň bolo treba absolvovať do školy 15-minútovú jazdu autom. "Otec so synom boli poľovníci. V jednej izbe mali vypchaté zvieratá. V zime bola v dome strašná zima a stále som mala pocit, že kúria málo. Kvôli tomu som stále musela chodiť naobliekaná. To sa mi nepáčilo a vadilo mi aj to, že sme bývali v lese a okolo nás bolo iba niekoľko domov. Tiež sa mi nepáčilo, že v dome nemali internet."
Do svojej budúcej školy šla Simona po prvý raz ešte pred začiatkom školského roka, lebo si potrebovala zostaviť rozvrh. Ako je to v USA zvykom, predmety si mohla vybrať také, aké sama chcela. "Prvý deň v škole si pamätám veľmi dobre, lebo bol to jeden z najťažších dni. Prvú hodinu som mala so sestrou ........, takže triedu som našla a všetko bolo v pohode. No druhá hodina - to už bolo horšie. Najprv som nevedela nájsť triedu, lebo som na to mala len päť minút. Presne toľko tam totiž trvajú prestávky. Vyslovene iba na presun z triedy do triedy a to majú čo robiť aj tí, čo sa už na chodbách školy vyznajú. Napokon som tú triedu našla a v lavici som zhodou okolností sedela s iným výmenným študentom. Bol z Nórska a takmer celý čas sme sa len s úžasom obzerali okolo, čo to od nás chcú. Ďalšie hodiny prebiehali vcelku dobre. Akurát, že som zmeškala prvý obed..."
Keďže bol prvý týždeň v škole pre Simonu ťažký, zmenila si rozvrh tak, aby jej viac vyhovoval. Okrem školského režimu jej zo začiatku robili vrásky na čele aj skrinky na odkladanie vecí, ktoré poznáme z amerických filmov so školskou tematikou. Sú na chodbách a študenti si do nich odkladajú všetko, čo práve nepotrebujú. Teda súkromné veci i školské potreby. "Nevedela som si zvyknúť na ich kladky," priznáva Košičanka. "Používajú takú, ako na trezore, na ktorej treba vytočiť číselnú kombináciu. Väčšinou som tú kladku nevedela otvoriť, takže som vždy musela niekoho poprosiť, aby mi pomohol." Keď pre nič iné, aspoň to bol spôsob, ako nadviazať nejaké priateľstvá...
Pre človeka, zvyknutého na určitý školský systém, je každá zmena vážnym zásahom do zabehaného rytmu. Iné lavice, iné prestávky, iný systém vyučovania. Simone však po čase začalo prekážať aj čosi iné. "Nepáčili sa mi obedy, lebo každý deň mali na vyber kura alebo pizzu a zriedkavo aj iné jedla. Ale na druhej strane, aspoň k tomu dávali ovocie. Na pitie sme síce mali iba mlieko, ale zase sme si mohli vybrať, aký druh chceme." Po stránke vybavenia na tom škola nebola zle a ktorákoľvek slovenská by jej mohla závidieť. Kalkaska High school mala futbalové, bejzbalové, basketbalové i volejbalové ihrisko, malý atleticky štadión a niekoľko tenisových kurtov.
Škola mala aj kvalitné počítače a dobre zásobenú knižnicu. Pritom sa v nej vzdelávalo "iba" okolo 400 študentov. "Na vyučovaní sa mi páčilo to, že sme robili veľa praktických cvičení," chváli Simona, aby to nevyzeralo, že sa len "sťažuje". "Napríklad na biológiu sme vyrobili svietiacu baktériu a pitvali sme prasa. Aj ja. Na fyzike sme zas mali prístroje, ktorými sme merali rýchlosť. Keď sme sa učili o elektrine, skúšali sme skladať vlastné obvody a robotov. Aj na chémii sme mali veľa praktických cvičení, ktoré spolužiaci na Slovensku určite nepoznajú." Hodnotenie vedomostí sa robilo formou testov, na základe ktorých dostávali študenti percentá a podľa nich známky. Na tabuliach boli vyvesené výsledky, každý študent mal číslo a podľa toho si zistil, aké ma známky.
Čo sa týka konkrétnych predmetov, Simona ich mala sedem. Ako sme už spomenuli, sama si ich vybrala. Do týždňa mala tri hodiny angličtiny i matematiky a po dve hodiny biológie. Dopĺňali ich jedna chémia, nemčina, fyzika a posledným bola náuka o spoločnosti. V druhom mala Simona namiesto náuky o spoločnosti dejiny sveta. "Učila som sa, keď som prišla domov z volejbalového tréningu alebo zápasu. Tie sme mali v utorky a štvrtky. Raz sa mi stalo, že sme sa vrátili domov o jednej po polnoci. Domáce úlohy som nezanedbávala, ale robila ich pravidelne, lebo som za ne dostavala kredity. Zo začiatku som mala trochu problémy s jazykom, ale rýchlo sa to zlepšilo. Na testy som sa ani veľmi nemusela učiť. Keďže som si poctivo robila domáce úlohy, väčšinu učiva som si takto zapamätala. Jednou vetou však môžem skonštatovať, že škola je v USA podstatne ľahšia, ako na Slovensku..."
Jedna vec je škola a systém vzdelávania, druhá sú ľudia v nej. Akí teda boli profesori a ako sa k cudzinke správali jej spolužiaci? "Profesori boli ku mne veľmi milí," tvrdí Simona a dodáva: "Vzťah profesorov a študentov sa mi celkovo zdal priateľskejší ako u nás. napríklad, keď som ráno vošla do triedy, profesorovi som mohla povedať ´Ahoj´ a bolo normálne sa ho opýtať, ako sa má. Vždy boli ochotní vysvetliť to, čomu som nerozumela. Ak som ich požiadala, či by mi pomohli s nejakou úlohou, odpovedali, nech prídem po vyučovaní za nimi..." Spolužiaci zas boli zvedaví, odkiaľ Simona pochádza a ako sa u nás žije či študuje. "Väčšina sa ma pýtala, kde sa vlastne Slovensko nachádza. Trpezlivo som im to vysvetľovala, no priznám sa, že ma trochu zaskočilo, keď sa ho na jednej hodine snažili nájsť v Afrike..."
Najmä Mexiko je známe tým, že v jeho školách platia isté, hlavne obmedzujúce pravidlá. Teda nosenie rovnakého oblečenia, u dievčat zákaz krátkych sukní či piercingu, u chlapcov zas zopnutie dlhých vlasov do gumičky. USA boli v tomto oveľa liberálnejšie. "Do školy som mohla prísť aj v pyžame, nikomu by to nevadilo. Inak platili rovnaké pravidlá, ako u nás. Teda najmä žiadne vyzváňajúce mobily počas vyučovania. Čo sa mi však páčilo, bol tzv. spirit week. V tom týždni sme každý deň museli prísť oblečení inak. Mali sme napríklad zvierací deň, deň superhrdinov a podobne." Podľa Simony je väčšina dievčat v Amerike "pri sebe", lebo jedia veľa fast foodov. Ale nájdu sa aj výnimky, ktoré sa snažia športovať a jesť zdravo. Chlapcov by rozdelila na dve skupiny. Na milých a namyslených...
Simona vo voľnom čase športovala. Prvé tri mesiace hrala volejbal, potom ho vystriedal basketbal. Pri ňom sa aj zranila, keď si na nohe roztrhla predný skrížený väz. Simona absolvovala magnetickú rezonanciu a po operácii musela mať nohu desať týždňov v ortéze. "Nepáčilo sa mi, že na mňa môj vlastný otec tlačil, aby som šla do školy už päť dní po operácii. Ani som poriadne nevedela chodiť..." Okrem športovania Simona vo voľnom čase veľa čítala, chodila nakupovať a s americkou rodinou absolvovala aj niekoľko rybačiek. Jej sa však nikdy nič výnimočné chytiť nepodarilo...
Samozrejme, Košičanka aj veľa cestovala. "Počas Vianoc sme išli do Detroitu, kde som videla pravé černošské getá. Počas jarných prázdnin sme zas šli na Floridu, ale žiaľ, okrem blšieho marketu som sa nikam nedostala. Bola som navštíviť svoju sestru, ktorá bola na výmennom študijnom pobyte v štáte Iowa. Zoznámila som sa s jej rodinou, ktorá bola veľmi milá. Vzali nás do Wisconsinu a videla som aj legendárnu rieku Mississippi." Simona počas školského roka absolvovala aj školský výlet do Chicaga. "Veľmi sa mi páčilo, lebo sme navštívili rôzne laboratóriá, akvárium i planetárium. Boli sme aj v zábavnom parku, ktorý bol asi najlepší zo všetkého."
Hoci v iných krajinách je to zvykom, v USA strávila Košičanka celý školský rok v jednej rodine. Sama však priznáva, že zmena by jej prospela. Hoci okrem nej študovali na škole traja ďalší výmenní študenti, ona bola jediná Slovenka a trochu jej vadilo, že slovenčinu mohla používať iba v rozhovoroch cez Skype s rodičmi a košickými kamarátmi. "Domov som sa vrátila v júni. Taký pobyt, ako mám za sebou, by som odporúčala aj iným. Nech uvidia, že Amerika nie je len o veľkých mestách a boháčoch, ale aj malých mestách a chudobných ľuďoch," dodala na záver Simona Kačmarčíková.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
