Kúzelník, emigrant, kriminalista či drevorubač.... to je len málo z toho, k čomu všetkému sa ako herec dostal. Kým však prvýkrát "pričuchol" k herectvu, robil niečo, čo s ním má veľmi málo spoločné. O tom a o všeličom inom nám porozprával "Čmaňa" Pavel Zedníček po košickom predstavení hry ´Bez předsudků´.

Prvé z dvoch košických predstavení sa uskutočnilo večer pred týmto rozhovorom. Zaujímalo nás teda, aké bolo a ako sa českému hercovi hralo v našom meste. "Výborne. Bolo to skvelé, bolo vypredané, diváci tlieskali, smiali sa a nakoniec tlieskali postojačky. Myslím, že boli spokojní," zhrnul P. Zedníček.

Na otázku, ako sa mu hrá táto hra a postava, odpovedal tiež pozitívne. Pridal, že ju hrá už niekoľko rokov má za sebou asi 200 repríz. Chválil si aj svoju hereckú kolegyňu Janu Paulovú. "Keby sa mi s ňou nehralo dobre, asi s ňou tak dlho nehrám. Veď to už je 15 rokov, čo spolu žijeme tým divadelným životom a dúfam, že nám to vydrží čo najdlhšie. Máme ešte ďalšie komédie, v ktorých spolu hráme. ´Natěrača´ napríklad hráme už 15 rokov. Ďalej sú to ´Drahouškové´ a ´Záhadná Irma´. Okrem toho s Janou skúšame novú hru ´Zamilovat se´. Aj v divadle aj mimo neho spolu vychádzame skvele. Všetko si vieme vydiskutovať, čo sa komu páči, či nepáči. Ponorková choroba nám teda nehrozí."

Z obuvníka komediant

Nie všetci vedia, že chýbalo málo a P. Zedníček by sa hercom nestal. Keď skončil základnú deväťročnú školu, zrazu nemal kam ísť. "Na ekonomickú, to ma nebavilo, zdravotná škola, to ma tiež nebavilo, strojárina, to ma tiež nebavilo, stavebná priemyslovka, to ma tiež nebavilo. Tak som sa prihlásil na Kožiarsku priemyslovku v Zlíne. Prečo? Lebo tam bol aspoň nejaký ten tvorivý proces, kde môže človek niečo vymyslieť, nakresliť a vyrobiť. Preto som tam šiel. Sedieť niekde v kancelárii, to nebolo pre mňa. Učil som sa v odbore – obuv gumová, robil som teda gumáky. Dnes by som už určite nič nevedel urobiť, ale ten postup ešte viem. A možno by som vyrobil nejaký ´křáp´," smeje sa.

A ako sa dostal od gumákov na divadelné javisko? Zhodou okolností chodili učni priemyslovky predávať lístky do divadla. Samozrejme, vždy si pozreli predstavenie. No neostalo iba pri tom. Tento druh zábavy ich tak chytil, že založili "Divadielko v klube". Takto sa teda začala cesta jedného z najznámejších českých hercov za svojím osudom. "Na tej ´kožiarine´ to teda bolo šťastie. Asi to tam hore bolo niekde napísané – Síce vyštuduješ kožiarinu, ale pôjdeš úplne inam... Takže stalo sa a som strašne rád. Po skončení štúdia na kožiarskej priemyslovke som sa prihlásil na JAMU (Janáčkova akademie múzických umění v Brne). A oni ma vzali... Tak namiesto obuvníka, gumára, ktorý vyrábal tie gumové topánky, sa zo mňa stal komediant."

Svoje prvé roly absolvoval ešte počas školy, neskôr dostal angažmán v Divadle na provázku v Brne, potom v Štátnom divadle v Brne, v divadle v Ústí nad labem.... A dnes? Divadlo, film, TV seriály, moderovanie, dabing. Niekdajší učeň kožiarskej priemyslovky, je dnes skvelým hercom a moderátorom. Na otázku, či mu je bližší film alebo divadlo odpovedá jednoznačne, že divadlo. "Lebo tam cítiť kontakt s divákom. Je to živé, vždy je to zážitok. Keď sa natočí film, je skončené, zakonzervované, nič sa už nedá opraviť. Samozrejme, že nejaký ten trapas sa vždy stane. No to sú tie najkrajšie chvíľky, lebo človek sa musí z toho dostať. A keď to divák zistí a pozná, je to veľká sranda. Je lepšie, keď sa baví divák s nami. Horšie je, keď sa bavia iba herci a divák nevie, o čo ide. Jana (Paulová) má tieto situácie veľmi rada, dokonca ich ešte niekam rozvedie a ešte z toho vznikajú nové veci. A koľkokrát sa nám stane, že keď sa nám v hre niečo ´nepodarí´, necháme ´to´ tam a hrá to s nami ďalej."

Na jednu z vtipných situácií, keď dostal povestné herecké "okno", si spomenul práve z prvého predstavenia v Košiciach. Hra bola v plnom prúde, keď sa P. Zedníček zrazu zasekol a za nič na svete si nevedel spomenúť, ako pokračuje jeho replika. "Mal som povedať vetu: Víš, jak je to těžký, dneska vzít předehru a pak čekat než dosáhnete orgazmu? Na to pokračovanie za Víš, jak je to těžký... na to som si nemohol spomenúť. Tak som dookola opakoval – Víš, jak je to těžký? No... to je těžký... A Jana na to: No a co jako těžký má bejt? Ja na to: No, to je těžký... Ona zas: No a co? Co má bejt těžký? A ja na to: No ja nevím. Ale ti říkam, je to těžký.... A tak sme šli dookola. Nemohli sme na to prísť, diváci sa rehotali. Tak som do toho pridal: No je to těžký, když mi vypadne... když nevím, co mám říct, tak to je těžký... no a potom sme nejako pokračovali ďalej," smeje sa.

Meno Pavel Zedníček je známe z mnohých filmov či divadelných predstavení. Tiež pôsobil ako moderátor a v dabingu, keď svoj hlas prepožičal mnohým zahraničným hercom. Na svojej internetovej stránke si urobil prehľad všetkého, v čom kedy účinkoval. Zoznam je teda poriadne dlhý a tak nás zaujímalo, či má predstavu, koľko postáv si zahral. "To vám úprimne hovorím, že neviem. No ja som sa tiež zhrozil, keď som ten zoznam urobil. Sú tam aj veci, o ktorých už ani neviem, že som kedysi robil. Takže vôbec ten prehľad nemám, to by som musel nejako spočítať."

Iba pre zaujímavosť, P. Zedníček hral v 49 filmoch (Jak básníci nestrácejí naději, Chobotnice z II. patra, Dobří holubi se vracejí...), v TV účinkoval v zábavných programoch (moderátor - Ptákoviny, Kufr) alebo seriáloch (Sanitka, Koniec veľkých prázdnin, Malý pitaval z velkého města...), ktorých bolo 39. Okrem toho má na konte 38 divadelných predstavení (Natěrač, Drahouškové, Záhadná Irma...). Tých postáv si teda zahral požehnane. Má nejakú obľúbenú? "Ku každej som si vytvoril vzťah. Nemôžem si vybrať jednu, aby sa niektorá iná neurazila. Mal som napríklad veľmi rád film ´Osamelosť fotbalového brankára´, predstavenia ´Maratón´, ´Astrológa´, ´Bratov Karamazovovcov´, ´Príliš hlučnú samotu´... Tam boli krásne figúrky. No a s Janou mám rád všetky tie komédie, ktoré robíme. V každej bolo niečo krásne."

Mnoho hercov má nejaké vysnívané postavy. Niekto si chce zahrať Hamleta, iný Cyrana z Bergeracu, no nie každému sa to podarí. P. Zedníček však tvrdí, že takú postavu nemá. No možno iba preto, že si zahral mnoho veľkých postáv, ku ktorým sa dostal, ako sa hovorí, ako slepé kura k zrnu. "Takto som si napríklad zahral Richarda III. To by som si nikdy nebol pomyslel, že si túto postavu zahrám. Raz prišli za mnou a opýtali sa, či túto rolu chcem. A ja som si povedal: Páni, to je výzva... A šiel som do toho. Prišiel som k tomu bez toho, aby som vedel ako. A bolo to krásne, úžasné... Takže ja žiadne také vysnívané nemám. Ale vždy mám rád také divadlo, ktoré slúži celku. Aby bolo dobré, aby sa na to chodilo a aby sa ľudia bavili. A či už hráte malú postavu alebo veľkú, je to úplne jedno, lebo ste toho súčasťou a tým, čo tomu pomôže, aby to bolo pre diváka skvelé."

Jedným z filmov, ktorý je uvedený vo filmografii P. Zedníčka, je obľúbený film pre mládež "Chobotnice z 2. patra". Film o rodinke Holanovcov a dvoch zvláštnych hmotách, ktoré hovoria ľudskou rečou a jedia soľ. Ako si na natáčanie spomína predstaviteľ hlavy rodiny Jana Holana? "To sme točili ešte za totality. Natáčanie bolo pre nás úžasné, keďže sme točili v Portugalsku. My sme sa dostali von, do cudziny, do západnej, kapitalistickej cudziny a tam sme točili pri mori. Prešli sme si Lisabon, boli sme na najzápadnejšom cípe Európy v Cascais... Takže to bol pre nás úžasný zážitok, krásnych desať natáčacích dní. V tej dobe. Celý film bol krásny, lebo bola krásna práca s Ottom Hoffmanon, ktorý napísal scenár, s Dášou Veškrnovou, teraz Havlovou... No keby som vtedy vedel, že raz z nej bude pani prezidentová..." smeje sa.

Natáčanie si teda všetci aktéri určite užili. Predstaviteľ Jana Holana si spomenul aj na jednu príhodu. "Dáši sa zlomil malíček na nohe. Nemohla chodiť, tak som ju vzal na ruky a niesol som ´pani prezidentovú´ asi deväťdesiat schodíkov z pláže hore na cestu. Bol som zmordovaný ako býk, no zachránil som jej malíček, aby ešte viac netrpel," smeje sa.

Koniec veľkých prázdnin

Mnohokrát reprízovaný, poučný i silný, taký je seriál o emigrantoch, v ktorom si zahral aj P. Zedníček. Pripadla mu postava emigranta – kúzelníka menom Pepa Strniště. Vtipných situácií si užili málo. Ako priznáva, točili totiž priamo v táboroch, kde ľudia čakali na azyl. "Seriál točil slovenský režisér Martin Luther. Škoda, že to nepokračuje ďalej, lebo pán Kohout mal napísané ešte pokračovanie tých postáv. Možno to ešte niekde je, možno sa to ešte niekedy objaví. Bola to pekná ukážka toho, čo ľudia v tej dobe zažívali, keď utekali z vlasti. Dnes si to mladí nedokážu ani predstaviť, čo to je, keby náhodou zavreli hranice a oni by nemohli vycestovať, kam sa im zachce. Dnes, keď to niekomu poviete, opýta sa: Ako to, že ste nemohli von?"

O tom, že seriál stále častejšie opakujú, si P. Zedníček myslí, že je to veľmi dobre. Dokonca tvrdí, že by ho mali opakovať aj častejšie. "Aby si ľudia uvedomili, čo to naozaj obnáša, keď je človek zatvorený v klietke a nesmie odtiaľ von. Nemôžete rozprestrieť tie krídelká, zamávať a povedať: letím do Ameriky, vrátim sa o pol roka, o rok... Idem do Addis Abeby potápať sa... To štyridsať rokov neexistovalo. Takže to je to, v čom má seriál veľký význam."

Keďže si v ňom zahral emigranta, zaujímalo nás, či sám niekedy nemal nutkanie opustiť svoju vlasť. Raz vraj na to mal možnosť. Dostal z Rakúska tzv. devízový prísľub a tam ich nejakí ľudia prehovárali, aby ostali, že sa o nich postarajú. "Bývali sme u emigrantov a keď som tam otvoril dvere, videl som obrázok Švejka a na poličke vystavené české knihy, prepadol ma smútok. Ako by som tu ja žil, ako by som tu hral? V tej dobe sme v ´Divadle na zábradlí´ skúšali ´Maratón´ a mnohé iné dobré hry... Vždy sme mali vypredané. Rozmýšľal som, čo by som robil tam, ako by som hral. Veď neviem ani po nemecky... Jan Werich vždy hovoril – ´Domov je tam, kde si zavesím klobúk´. Ja mám ten klobúk tu. Tu som si ho zavesil. Rád vždy vycestujem, ale vrátim sa. Môžem odísť kamkoľvek, chvíľu tam žiť a potom sa vrátiť. Vždy budem vedieť, že sa chcem vrátiť domov, tu mám miestečko, tu je to ´doma´..."

Na otázku, aké má ešte plány a čo by chcel dosiahnuť, odpovedá s úsmevom. "Teraz sme dokončili novú komédiu ´Zamilovať sa´. To bol zatiaľ najväčší posledný plán. Ďalej máme rozbehnutý aj seriál pre deti, kde hrám Einsteina. Tiež chcem ísť niekam oddýchnuť si, potápať sa, hrať tenis... hlavne, kde je teplo, na slniečku."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári