Víťaza museli v cieli zastaviť

V nedeľu žilo celé mesto Medzinárodným maratónom mieru. Ulice boli plné divákov, svoje sily si na trati zmeralo vyše 5-tisícov pretekárov.

Neboli však jediní, ktorí zdolávali celých alebo len časť zo 42 kilometrov a 195 metrov. Niekoľko kilometrov ďalej od centra, v mestskej časti Košice - Šaca, bojovali o víťazstvo ďalšie takmer štyri desiatky pretekárov. Do hlavného štartového poľa sa začleniť nemohli, lebo šlo o podnájomníkov Ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Ich tohtoročný Malý ústavný maratón (MÚM), dĺžkou kopírujúci minimaratón, mal poradové číslo osem.

Keď sme okolo deviatej prišli do ústavu, nič nenasvedčovalo tomu, že sa zakrátko pobežia také dôležité preteky. Na hlavnom dvore hralo zo 10 väzňov futbal, ďalšie tri-štyri desiatky postávali okolo a kibicovali. Až okolo pol desiatej, po príchode vychovávateľa pre kultúrno-osvetovú činnosť mjr. Mgr. Petra Kováča, sa v strede dvora sústredilo asi 40 väzňov v športovom oblečení. Postupne si od kamarátov, ktorým pripadla funkcia traťových komisárov, prevzali štartové čísla. Kto tomu pripisoval nejaký význam, začal sa rozcvičovať, kto nie, dal si pred štartom poslednú cigaretu. Po rozdaní čísel sa komisári, na pleciach ktorých bola zodpovednosť za dodržiavanie pravidiel, rozostavili popri trati. Viedla okolo celého dvora s jednou odbočkou do uličky. Úlohou traťových komisárov bolo sledovať, či si niekto trať neskracuje a zaznamenávať odbehnuté kolá. Tých bolo 10, každé meralo 421 metrov.

Len čo dal o 10. hodine mjr. Kováč povel na prípravu štartu MÚM, na čiaru sa postavilo 37 športovcov. Keďže drvivú väčšinu podnájomníkov basy v Šaci tvoria Rómovia, aj v štartovom poli boli "bieli" v jasnej menšine. Keď si vypočuli pár posledných rád, napríklad o tom, že je dobré rozdeliť si sily, zaznel výstrel zo signálnej pištole. V tom momente dav vyrazil vpred a z prvých asi 50 metrov sa mohlo zdať, že si niektorí pretekári pomýlili preteky. Namiesto rozvážneho klusu totiž vyrazili šprintom, akoby nemali pred sebou 4,2 kilometra, ale stovku či štvorstovku. Väčšina si však zjavne šetrila sily, takže pole pretekárov sa po chvíli roztrhalo.

Hneď po štarte sa od zvyšku minimaratóncov odtrhol nevysoký pretekár. Mal síce štíhlu a zjavne vyšportovanú postavu, no rýchle tempo, ktoré si nastavil, vyvolávalo pochybnosti, či vydrží aspoň do tretieho kola. Už v druhom si vytvoril viac než 50-metrový náskok, ktorý každým ďalším zvyšoval. V piatom obehol posledného o celé kolo a neskôr aj o dve. Samozrejme, výkony jeho, ale aj ostatných pretekárov sledovali z okien hlavnej ústavnej budovy desiatky či stovky väzňov. Pozorovali, športovo povzbudzovali a patrične aj komentovali... Hlavne vtedy, keď z pelotónu bežcov odstúpil nejaký ich favorit. Ako sa dalo čakať, bol to pomerne častý jav, keď sa bežec zmenil na chodca a potom úplne zastal...

Bolo priam neuveriteľné, keď sa líder z pokriku komisárov dozvedel o tom, že beží posledné kolo a vysoké tempo ešte dokázal vystupňovať. Cieľom doslova preletel a nebyť toho, že ho asi po 200 metroch zastavili, bežal by ďalej. Keď konečne zastal, vôbec nevyzeral na to, že má v nohách vyše štyri kilometre. Mal trochu zrýchlený dych, ale inak pôsobil, akoby bol opäť schopný postaviť sa na štart... Čakanie na druhého trvalo vyše minútu a pol, tretí dobehol vzápätí za ním. Napokon s rôznymi odstupmi doklusalo, či dokráčalo do cieľa iba 16 z pôvodného počtu 37 pretekárov. Samozrejme, potlesk zaplnených okien si vyslúžil aj ten posledný...

Takmer okamžite po ukončení pretekov nasledovalo dekorovanie najlepších. Putovný pohár pre víťaza dostal a rok ho bude vlastniť Marek Danč (čas 18 minút 17 sekúnd), na 2. mieste skončil Ivan Peha (20:01) a na treťom Jozef Bilý (20:05). Všetci traja dostali tričká s logom MMM, ktoré im ako sponzor venoval Maratónsky klub Košice.

"Bežalo sa mi dobre a so svojím výkonom som spokojný. Čakal som, že vyhrám," povedal nám po skončení minimaratónu jeho víťaz M. Danč. "Som zo Sečoviec, ale hrám futbal, druhú triedu za obec Malé Ozorovce v okrese Trebišov. Takže mám natrénované a viem, koľko vládzem. Pred týmto behom som nemal žiadny špeciálny tréning. Ráno som sa akurát rozcvičil, šľachy som si ponaťahoval, plus nejaký strečing. Taktiku som mal takú, aby som bol stále na čele, nech mám prehľad."

Hoci také niečo na ňom počas behu nebolo vidieť, zaujímalo nás, či nemal nejakú krízu. Pichanie v boku, bolesť v žalúdku či kŕč v nohe. "Nič mi nebolo. Bol som dobre pripravený. Kondičku som si udržiaval futbalom alebo som si sám zabehal okolo dvora. Ani denný režim som posledné dni nejako nemenil. Jedol som rovnako aj fajčil toľko ako obvykle. Denne tak osem cigariet, podľa toho, či mám, alebo nemám nervy. Dnes pred štartom som ´vykuril´ tri..."

Tohtoročný MÚM nebol prvý, ktorý M. Danč absolvoval za múrmi šackej basy. Premiéru mal v roku 2007, keď skončil tesne druhý. Vlani bol na slobode a tento rok si svoj čas spred dvoch rokov výrazne zlepšil. Keď sme mu neskôr povedali, že časom 18:17 by mu v nedeľu na skutočnom minimaratóne uniklo 10. miesto iba o sekundu, pripustil, že o rok by sa možno prihlásil. Určite by nebol bez šance aj na lepší čas. Teraz bežal sám, no v spoločnosti seberovných by sa možno vyhecoval k ešte lepšiemu výkonu. O rok teda možno meno Marek Danč ešte začujeme. Verme však, že nie v súvislosti s víťazstvom 9. ročníka MÚM v Šaci...

Na myšlienku odštartovať tzv. Malý ústavný maratón prišiel pred rokom 2001 vtedajší vychovávateľ, pedagóg-špecialista pre oblasť kultúrno-osvetovej činnosti mjr. Mgr. Stanislav Kica. V tom čase mal okolo seba združených niekoľko odsúdených v tzv. záujmových krúžkoch, s ktorými v dennom kontakte plánovito a systematicky pracoval. "V rámci jedného stretnutia som tejto skupinke ponúkol zvážiť reálne možnosti usporiadania MÚM," spomína mjr. Kica. "Keďže bol návrh nadšene prijatý, konzultoval som ho s nadriadenými. Tí ho s podmienkou dodržania bezpečnostných opatrení schválili."

Prvé tri ročníky (v roku 2004 sa pre péenku mjr. Kicu nebežalo) bola sponzorom akcie Konferencia sv. Šebastiána patriaca do spolku sv. Vincenta de Paul. Bolo to občianske záujmové združenie, ktoré tvorilo asi 20 zamestnancov ústavu Košice - Šaca. Neskôr prišli odsúdení s podnetom osloviť Maratónsky klub v Košiciach a požiadať ich o sponzorský príspevok. "Oslovil som riaditeľa Maratónskeho klubu dr. Štefana Daňa, a ten nám s potešením vyšiel v ústrety. Odvtedy nás tento klub každý ročník sponzoroval reklamnými predmetmi pre troch najlepších bežcov. Neskôr sa pre víťaza zakúpil aj tzv. putovný pohár." MÚM sa bežal väčšinou vždy v tom istom čase ako MMM Košice. Trať tvorila desatinu skutočného maratónu, teda 4,21 km. Keďže priestory ústavu vyhovovali behu v tzv. kolách, organizátori vymerali 50-metrovým pásmom trať, ktorú tvorilo 10 kôl.

"Prvého ročníka sa v roku 2001 zúčastnilo vyše 70 bežcov," spomína mjr. Kica. "Ak si dobre pamätám, víťazovi trvalo zabehnúť trať za nejakých 21 minút. Do cieľa vtedy dobehla necelá dvadsiatka pretekárov. Väčšinou tých, ktorí sa vo voľnom čase aj za ´vysokým múrom´ venovali napríklad minifutbalu či nohejbalu. Samotní bežci po absolvovaní trate skonštatovali, že nepočítali s tým, že to bude také náročné a vysoko ocenili divákov, ktorí ich z okien burcovali a povzbudzovali. Akcia mala veľký úspech, lebo sa na nej podieľali nielen bežci, ale aj veľký počet divákov. Takto vnikli základy tradície Malého ústavného maratónu."

Aby sa zaručila objektivita, bežci mali štartové čísla a sledovalo ich asi osem rozhodcov traťových komisárov. Každý dohliadal približne na 10 ľudí a počítal im dobehnuté kolá. "Napriek týmto technickým opatreniam sme sa nevyhli ´problémom´ s počtami odbehnutých kôl, lebo aj diváci sa snažili počítať kolá svojim favoritom a následne reklamovať výsledky podľa svojich subjektívnych meraní. Posledné slovo však mala aj tak komisia rozhodcov. Vzniklo z toho dobré poučenie pre budúcnosť. Začala sa tiež používať videokamera, ktorou sa celé preteky nakrúcali. Vyhlo sa tak rôznym špekuláciám či domnienkam."

Po premiérovom ročníku účasť v ďalších poklesla a ustálila sa na počte 35 až 40 bežcov. "Myslím, že najlepší čas sa podarilo zabehnúť v 5. či 6. ročníku pretekárovi, ktorý v civile aktívne hrával futbal. Dosiahol čas okolo 19:28, ale presne sa nepamätám. Isté však je, že Marek Danč tento rok časom 18:17 vytvoril ústavný rekord." MÚM sa bežal za akéhokoľvek počasia a z každých pretekov sa urobila fotodokumentácia. Fotografie boli publikované v ústavnom časopise odsúdených pre odsúdených s názvom Lúč. "Po niektorom behu vznikla medzi odsúdenými myšlienka umiestniť kdesi popri trati aj ´pamätnú tabuľu´ s menami a zabehnutými časmi víťazov. Akosi však upadla do zabudnutia a obnoviť túto myšlienku je už práca pre môjho nástupcu," uzavrel spomínanie mjr. Kica, momentálne dva roky na výsluhovom dôchodku.

Štafetu po kolegovi prebral už v úvode spomínaný mjr. Mgr. Kováč, ktorý má za sebou organizáciu dvoch ročníkov. "Tieto preteky sú jediné na Slovensku, preto by bola škoda v tejto tradícii nepokračovať," vraví mjr. Kováč. "Medzi odsúdenými majú svoje meno a víťazstvo znamená aj určitú prestíž. Navyše, umiestnenie na prvých troch miestach neprináša iba tzv. päť minút slávy. Objaví sa aj v osobnej karte väzňa, kde sa okrem iných evidujú záznamy o jeho kultúrnych, spoločenských i športových aktivitách. Víťazstvo v takých pretekoch je pre každého víťaza akési plus."

Mjr. Kováč nevylúčil, že sa myšlienku pamätnej tabule pokúsi minimálne prediskutovať s vedením ústavu. Ak by uspel, väzni by mali o dôvod viac pokúsiť sa zvíťaziť a basa v Šaci by sa mohla pýšiť raritou, ktorá nemá obdobu na celom svete...