tal ešte ako malé dieťa do detského domova. Neskôr sa jeho situácia ešte viac skomplikovala. Pre rôzne ťažkosti vystriedal niekoľko výchovných ústavov pre mládež. Na "polepšovne" spomína ako na predčasnú vojenčinu. Už v útlom veku si zvykol na tvrdý režim, no okolitý reálny svet nepoznal. Dnes žije a pracuje v zariadení chráneného bývania vo Vyšnom Opátskom a snaží sa svoj život obrátiť k lepšiemu.

Na rané detstvo si Ladislav nespomína. "Len podľa papierov, ktoré som si pozeral, viem, že rodičia bývali v rodinnom dome. Vraj boli v zlej sociálnej situácii. Neviem, či sociálnych pracovníkov oslovili oni alebo ja. Vzali ma do detského domova v dolnej časti Bankova. Pre zlé podmienky ma však presťahovali do iného košického zariadenia," spomína. Situácia v detskom domove, kde bol umiestnený, sa zamotala. "Zmenili ho na výchovný ústav. Mali tam nasťahovať problémové deti a tie, ktoré boli určené do detského domova, presťahovať inam." Pre Ladislava a hŕstku ďalších chovancov sa však inde nezvýšilo miesto, preto museli ostať v pôvodnom výchovnom zariadení. Od štyroch rokov teda vyrastal v "polepšovni".

O rodičoch v detstve veľa nevedel. "Skôr si spomínam na otca. Mal rôzne opletačky so zákonom. Bol aj zamestnaný, no stále niečo vyviedol. Bol impulzívny typ a problémy mal najmä preto, že niekoho napadol. Neviem, čím to bolo, zrejme bol taký. Vypiť si vypil, no myslím si, že to nebolo kvôli tomu." O matke Ladislav v detstve prakticky nepočul. Absolútne sa o neho nezaujímala. "Do zariadenia ma prišli pozrieť jedine otec, pokiaľ bol na slobode a starý otec."

Režim v zariadení v ktorom sa chlapec proti svojej vôli ocitol, bol nesmierne tvrdý. Ako Ladislav tvrdí, keď o tom dnes hovorí svojim známym, neveria mu. "Mali sme určený limit 60 bodov na mesiac, ktorý sme museli dosiahnuť. Body sme dostávali za dodržiavanie pravidiel, čistotu i prácu navyše. Ak niekto dosiahol 60 bodov, mal výhody, dostal vreckové, mohol ísť na vychádzku. Ak limit nebol dosiahnutý, kým ostatní hrali futbal, on v záhradke vyplieval burinu."

Za porušovanie pravidiel boli nesmierne tvrdé tresty. "Ak si napríklad niektorý z chlapcov zafajčil a prichytili ho, dostal na výber. Mohli mu strhnúť dvadsať bodov z konta alebo si vybral facku. Pochopiteľne, každý si chcel nechať body, preto si vyberal to druhé. Bola to však taká facka, že ma hodilo o niekoľko metrov vzdialenú stenu." Dbalo sa aj na dodržiavanie hygieny. "Kontrolovali nám hlavne nohy. Ak ich mal niekto zašpinené, fixou mu na ne nakreslili štvorec. Musel si ich čistiť, kým ho tam nebolo vidieť."

Niečo ako ničnerobenie nepoznal. Musel sa podrobiť tvrdému režimu. "Keď sme prišli zo školy, zahrali sme si futbal. Potom sme mali hodinu a pol na učenie. Ak sa niekto neučil alebo si nespravil domáce úlohy, jednoducho nedostal večeru. Alebo namiesto večerného odpočinku pracoval." Ladislav s nevôľou znášal to, že je v takomto type zariadenia. "Raz nám učiteľka povedala, že sme tam preto, že sme kradli alebo niečo vyviedli. Postavil som sa a odpovedal, že to nie je pravda. Bol som tam od štyroch rokov, ako som mohol kradnúť." Nevzpieral sa však, vedel, že nemá na výber. "Stále som sa podvolil, robil, čo chceli. Keď som bol starší, vyviedol som nejaké hlúposti, no nič vážne."

Väčšina obyvateľov zariadenia boli deti, ktoré si pobyt vo výchovnom ústave zaslúžili. "Bolo to tam ako na vojne. V izbách sme spávali piati, šiesti. Ak bol jeden z nás problémový, ´podali´ sme si ho. Nechceli sme, aby sme kvôli nemu mali problémy aj my." Tvrdé podmienky naučili Ladislava pokore. Na dnešnú mládež sa pozerá neveriacky. "Niekedy počujem, ako žiaci nadávajú na učiteľky. Ja by som si to nikdy nedovolil. K učiteľom sme sa správali s rešpektom. Stačilo, že sme na nich ´škaredo´ pozreli a už mohlo byť zle. Vtedy totiž boli ´zhora´ povolené fyzické tresty..."

V pätnástich rokoch si mal Ladislav vybrať strednú školu. "Chcel som ísť do Hlohovca, zaujímal som sa o odbory maliar, obrábač kovov. No pre môj zdravotný stav som si ich nemohol zvoliť. Preto som nastúpil na odbor murár." Informácia o zlom zdravotnom stave nás počas rozhovoru najprv zaskočila. Na prvý pohľad totiž Ladislav vyzeral úplne zdravo. "Okrem psychických problémov mám choré aj oči," vysvetlil nám. "Mám poruchu farbocitlivosti a moje oči sú navyše mimoriadne háklivé na prach. Preto mám zníženú pracovnú schopnosť."

Kvôli škole sa teda Ladislav presťahoval do Hlohovca. Študoval na trojročnej "murárčine" a býval v internáte. Očakával od toho možno zlepšenú kvalitu života a väčšiu slobodu. Opak bol však pravdou. "Bola to síce ´učňovka´, no taká, na ktorej študovali len deti z rôznych ústavov. Bolo to tiež výchovné zariadenie, no určené pre mládež. Podmienky tam teda boli ešte tvrdšie." Opis sveta, v ktorom Ladislav žil, znie niekedy až neuveriteľne. Dnešná mládež by si ho nedokázala ani predstaviť. "Počas jedla nám na tácky hádzali po jednom krajci chleba. To hádzali, som zdôraznil zámerne. Vyzeralo to, akoby sme boli psi. Vždy sme museli pekne poďakovať. Ak niekto niečo povedal, z jedálne nás vyhnali všetkých a museli sme robiť ´kačáky´ okolo parku."

Po tvrdých troch rokoch "výchovnej murárčiny" bol Ladislav po prvýkrát v živote voľný. Mal 18 rokov, mohol si robiť, čo chcel. Nevedel však, kam ísť. Na rodinu už nemyslel. "Myšlienky kontaktovať rodičov som sa vzdal už dávnejšie. Nezaujímal som ich, teda ani oni mňa." V 18 rokoch mu to však predsa len nedalo. "Chcel som aspoň vidieť, ako moja mama vyzerá. Zhodou okolností sa mi vtedy sama ozvala. Zrejme vytušila, že zo mňa vytlčie nejaké peniaze." Nasťahoval sa teda do rodičovského domu v Košiciach. Strávil v ňom len jeden mesiac.

"Chcel som mamu aspoň spoznať a spoznal som. Videl som, aká je, a to mi stačilo. Povedal som jej len, že som rád, že som ju videl a odišiel som. Celý život sa o mňa nestarala, nedala mi žiadne vysvetlenie. Nepotreboval som ju." Od matky sa však Ladislav nemal kam odsťahovať. Mal nejaké nasporené peniaze, no málo. "Ostal som v Košiciach. Zopár týždňov som sa len potuloval po ulici a spával pod holým nebom. Potom som však stretol bývalého spolužiaka, ktorý mi povedal, že vo Vyšnom Opátskom je zariadenie, ktoré vedie náš bývalý vychovávateľ."

Keď sa Ladislav prišiel spýtať na voľné miesto, riaditeľ ho hneď spoznal a prijal. Prišiel však moment, ktorý ho vystrašil, no dnes sa na ňom už len smeje. "Prišiel mi povolávací rozkaz. Vedel som, že ak ma vezmú na vojnu, prídem o možnosť bývať v zariadení vo Vyšnom Opátskom." Zároveň sa čudoval, prečo ho povolali, keď je zdravotne postihnutý. "Napokon sa ukázalo, že šlo o nedorozumenie a na vojenskej správe ešte nedostali môj chorobopis. Keď som prišiel pred prijímaciu komisiu, už o mojom probléme so zrakom hovorili. Keď sa ma spýtali, čo by som na vojne chcel robiť, zažartoval som, že budem lukostrelcom. So smiechom ma poslali po ´modrú knižku´..."

Od svojej osemnástky Ladislav pracuje v zariadení vo Vyšnom Opátskom. Spočiatku pre neho bolo veľmi náročné zaradiť sa do bežnej spoločnosti. "Tým, že som vyrastal v ústavoch, kde boli vychádzky len výnimočne, absolútne som nevedel, ako to funguje v skutočnom živote. Okrem plota okolo ústavu sme nič iné nevideli. Kamarát z ústavu napríklad žasol, keď v obchode videl bochník chleba. V ústave nám totiž celý život dávali len krájaný."

Okrem takej jednoduchej veci, ako cestovať mestskou hromadnou dopravou, sa teda musel naučiť všetky bežné súčasti života. "Napríklad aj to, ako si rozdeliť peniaze, mi trvalo veľmi dlho. V ústavoch mi totiž vreckové dávali vychovávatelia. Aj to som bol rád. Po prvej výplate v práci som už o týždeň nemal žiadne peniaze." Možno aj tvrdé detstvo zapríčinilo jeho psychické problémy. Určitý podiel mohla mať aj istá genetická predispozícia. "Dlho som nevedel, čo mi presne je. Z čítania mojich zdravotných kariet som sa dozvedel, že trpím emočne nestabilnou poruchou osobnosti. Veľmi často sa mi menia nálady a niekedy som impulzívny. Podľa mňa som to ´zdedil´ po otcovi." Dodnes chodí k odborníkovi a berie lieky, ktoré mu predpísal.

Ladislav momentálne pracuje a je so sebou spokojný. "Robím, čo je treba. Od vynášania odpadkov cez kosenie trávy až po inštalatérske práce. Baví ma to. Zamýšľal som sa aj nad tým, že by som robil to, za čo som sa vyučil, murárčinu, určite by to bolo aj lepšie platené. Nebojím sa toho a práca mi ide, ak by mi nešla, tak tu nepracujem 18 rokov. Život ma však naučil, že je lepšie, ak ostanem spokojný s tým, čo mám."

Ako si raz smutne uvedomil, jeho život je len samý ústav. To ovplyvnilo aj jeho citový vývoj. Prísny režim a tvrdá disciplína obmedzila aj možnosť spoznávať opačné pohlavie. Ako sa však hovorí, kde je vôľa, tam je cesta. "S dievčatami sme sa stretávali aj v ústave. Keď sme boli opatrní, dalo sa to. Vyšli sme si spoločne na lavičku v parku pri ústave a podobne. Samozrejme, že sme sa nemohli prejavovať tak slobodne, ako je bežné." Ženy mu však ku šťastiu nechýbajú. "Mám za sebou niekoľko vzťahov, no stále som sa ´popálil´. Dievčatám ide stále najmä o peniaze. Preto sa nad tým, že si nájdem vážny vzťah, ani nezamýšľam."

Založiť si rodinu neplánuje aj preto, že má, ako hovorí, dosť problémov sám so sebou. "Stalo sa, že som sa raz zbalil z práce a len tak odišiel. Nikomu som nič nepovedal. Inokedy, keď vidím krivdu, si nedávam servítku pred ústa. Mám niekedy psychické problémy, musím sa teda strážiť." Neplánuje do budúcnosti nič veľké. "Viem, že v tomto zariadení nemôžem byť naveky, no tento problém budem riešiť, až keď bude aktuálny." Ani rodina už Ladislava Miku nezaujíma. "Nechcem, aby to vyznelo tak, že sa na nich hnevám. To nie. Prajem im len to najlepšie, no už ich nijako zvlášť nepotrebujem..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári