Aj keď stále o sebe tvrdí, že je iba rekreačnou bežkyňou a väčšie ambície medzi vytrvalcami nemá, je to pozoruhodný výsledok. Už aj preto, že to bol iba jej druhý maratón v kariére a oproti vlaňajšku vylepšila svoj osobák takmer o desať minút.

Reč je o Zuzane Korotvičkovej, pretekárke BK Steel Košice. Má tridsať, čo v kariére maratónca znamená, že je ešte len niekde za obrátkou a vrchol výkonnosti je na dohľad. Ale ona má trochu iné plány...

Košická rodáčka začínala s atletikou v miestnom klube Slávia TU. Ale nebol to ešte vážny vzťah. "Moje pretekanie ani veľmi nestojí za reč. Robila som dráhové disciplíny, ale príliš som sa v nich nepresadila. Vždy ma viac priťahoval maratón. Najskôr ako diváka. Odmalička som bola prvú októbrovú nedeľu, aj s kamarátkou, vždy pri trati, a povzbudzovala som vytrvalcov. Až kým som sa na to sama nedala. Pred štyrmi rokmi som začala trénovať. Prirodzene, sama, bez trénera." Na Jazere, kde býva. "Počas jedného z tréningov si ma všimol Peter Polák a prihovoril sa mi, že by sme to mohli spolu skúsiť. A začal ma trénovať."

Nespája ich žiadna zmluva postavená na peniazoch za vykonanú robotu. Pre košickú vytrvaleckú legendu je to zábava, pre stále ešte začínajúcu maratónkyňu občas aj drina. "Lebo tie jeho tréningy mi niekedy naozaj dajú poriadne zabrať. Najmä keď mám pred sebou tréningové plány pred nejakými pretekmi. Ale robím to rada."

Zuzka pracuje na úrade práce a štreka zo Sídliska nad jazerom do zamestnania je pre ňu ideálna tréningová vzdialenosť. "Behám každý deň, ale iba z práce. Z jednoduchého dôvodu, v práci totiž nemáme sprchu, kde by som sa mohla zbaviť potu z tréningu. Denne tak absolvujem desať až pätnásť kilometrov. Prirodzene, pred pretekmi sú tréningové dávky vyššie, to chodím behávať ráno i poobede. Vždy mám od trénera tréningový plán, podľa ktorého sa riadim."

Keď je v telke atletika, dokáže pred obrazovkou presedieť aj hodiny. "Samozrejme, nenechám si ujsť žiaden maratón. Nedá sa povedať, že by som tam mala nejaký vzor, ktorému by som sa chcela podobať, skôr mám obdiv k niektorým bežcom či bežkyniam, ako je napríklad Britka Paula Radcliffová, k jej výkonnosti."

Aj keď má už za sebou niekoľko polmaratónskych úspechov na domácej pôde, Zuzana Korotvičková nie je polmaratónska špecialistka. Nejaký čas jej však trvalo, kým našla odhodlanie postaviť sa na štart maratónu. S manželom Pavlom, tiež maratóncom, si vlani vybrali Florenciu za miesto Zuzkinho krstu. Neodradilo ich ani vysoké štartovné, 60 eur, ani nemalé náklady na cestu a ubytovanie. "Myslím, že som sa rozhodla dobre. Naplánovala som si, že najskôr v Košiciach pobežím polmaratón, a potom vo Florencii, v novembri, maratón." Netušiac, že v septembri sa zraní. "Bolo to zrejme z preťaženia v tréningu, slabiny ma tak boleli, že prvé dni, celé dva týždne, som nemohla ani chodiť. Bolo to veľmi nepríjemné zranenie, na ktoré som laborovala viac ako mesiac. Ale napokon mi všetko vyšlo podľa plánov, stihla som polmaratón v Košiciach, aj maratón vo Florencii."

Aj v slnečnom Taliansku je november predzvesťou zimy, ale chlad, ktorý ju vo Florencii privítal, ju poriadne zaskočil. "Mám radšej chladnejšie počasie ako horúčavy, ale vo Florencii to bol až extrém." S trénerom kalkulovali, že keby jej maratónsky debut vypálil niekde medzi 3:10 až 3:15 h, bolo by to vynikajúce. Napokon, drkotajúc zubami, dobehla na 35. mieste medzi takmer tisíckou prihlásených žien a stanovila hodnotu svojho základného osobného rekordu na 3:18:10 h. "Napriek tomu, že som nedosiahla taký čas, ako som chcela, s mojou premiérou na maratónskej trati som bola spokojná. Hneď som odtiaľ volala trénerovi, ako som dopadla."

Aká by to bola premiéra, keby neskúsila všetko, čo k maratónu patrí. Aj krízu, ktorá ju postihla na 35. kilometri, kde sa, ako mnohí vravia, maratón iba začína. "Začali ma trápiť nohy, zrejme ako dôsledok toho zranenia. Od zimy mi úplne stuhli. Ale silou vôle som svoj prvý maratón v živote dokončila. Musím povedať, že to nebol najlepší pocit, ale aj napriek tomu, že som sa trápila a každým metrom som časovo strácala, stihla som predbehnúť ešte dosť pretekárov."

Maratónsky debut jej pripomína pamätná medaila aj bunda, ktorú dostala pri prezentácii, a v ktorej veľmi rada trénuje. "Florencia je krásne mesto a mestský okruh, na ktorom sa bežalo, mi vyhovoval. Vytrvalci ho majú radšej, pretože pozdĺž trate je viac divákov. Aj keď tam ich, zrejme kvôli tej zime, až tak veľa nebolo."

Na prahu roku 2009 mala pred sebou jediný maratónsky cieľ - v rodných Košiciach. Testom bolo opäť zopár polmaratónov, okrem iných aj majstrovský v Bratislave, kde sa umiestnila na štvrtom mieste. Výkonnosť naznačovala, že na Medzinárodnom maratóne mieru sa dalo uvažovať o vylepšení osobáku z Florencie. "Tréner vždy chce, aby som sa zlepšovala. Teraz sme mali v pláne zabehnúť maratón pod 3:10 h, teda dosť hlboko pod ten čas, ktorý som dosiahla v Taliansku."

Počasie bolo takmer ideálne, iba vietor robil šarapatu v štartovom poli maratóncov. "Najmä v druhom kole to bol už problém, pretože od tridsiateho kilometra som bežala sama. V prvom okruhu sme si navzájom pomáhali s Jarom Horným, jedným z mojich tréningových partnerov z Jazera. Na tridsiatke mi síce ušiel, ale v cieli som ho ešte dokázala dobehnúť a porazila som ho o jedinú sekundu." Čo prirodzene nemalo žiaden negatívny vplyv na ich kamarátsky vzťah.

Počas pretekov jej dodávalo sily povzbudzovanie známych a rodinných príslušníkov. "Aj preto sa mi doma, v Košiciach, behá výborne. Rodinu i švagrinú som mala na Južnej triede, ale kopa známych bola aj na iných miestach trate. Registrovala som ich povzbudzovanie, aj keď vôbec neviem, čo na mňa kričali. Manžel ma už čakal v cieli, pretože tentoraz pre chorobu košický maratón nedobehol, odstúpil už na pätnástom kilometri."

Azda ani nečakala, že sa vďaka času 3:08:53 h postaví na "bedňu" v rámci slovenského šampionátu. Iba skromne povie: "Bol to celkom dobrý čas."

Iná by možno začala snívať o olympiáde, ako sa presadiť na medzinárodnej úrovni, ale ona má iné plány. Že by už s manželom radi zapracovali na založení rodiny. "Už je na to čas. Aj keď sa to nedá naplánovať. No je celkom možné, že také dva-tri roky budem bez maratónu." A trénovať s kočíkom na olympiádu nie je práve ideálne. "O tom, že by som mala niekedy štartovať na olympijských hrách, vôbec neuvažujem. Myslím, že to nie je reálne. Jednoducho preto, lebo nemám dispozície na to, aby som zabehla limit 2 hodiny 40 minút. Ja behám maratón skôr rekreačne, pre radosť. Aj keď mojou ambíciou je stále sa na maratónskej trati zlepšovať. A na to je pre mňa optimálny jeden maratón v roku." Ak im to vraj ešte v budúcej sezóne s rodinkou nevyjde, opäť by ním mal byť jej obľúbený, košický...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári