Svoje o tom vedia aj chirurgovia, venujúci sa oromaxilofaciálnej, teda tvárovej chirurgii. Snažia sa nielen o to, aby pacienta zachránili, ale postarali sa aj o zachovanie komfortu jeho života v nasledujúcom období. Ich práca bola prezentovaná na kongrese, ktorý sa nedávno konal v našom meste. Počas neho sme oslovili nielen slovenskú špičku v tejto oblasti medicíny, MUDr. Andreja Jenča CSc., ale aj dvoch pacientov, ktorí môžu lekárom vďačiť nielen za záchranu, ale aj za život bez vážnejších následkov.
Desiatky odborných stáží v zahraničí, stovky odprezetovaných prednášok a viac ako 540 odborných publikácií robí z MUDr. Andreja Jenča odborníka v oblasti maxilofaciálnej chirurgie. K tejto novej vetve medicíny sa dostal viac-menej náhodne. "Venujem sa jej od roku 1979. Maxilofaciálna chirurgia ma oslovila tým, že ide o kombináciu chirurgie a stomatológie." V Košiciach pôsobí na Klinike stomatológie a maxilofaciálnej chirurgie FN LP. "Rokmi, počas ktorých som cestoval po stážach v zahraničí, som zbieral skúsenosti a snažil sa ich odovzdávať mojim kolegom. Dnes už môžem spokojne povedať, že na klinike mám štyroch kolegov, ktorí dokážu robiť rovnako ťažké prípady ako ja." Našťastie, tých zložitejších nie je až tak veľa. Ich počet za rok sa dá obvykle zrátať na prstoch jednej ruky.
Počas svojej kariéry zažil MUDr. Jenča nejeden zložitý prípad. "Boli to pacienti, ktorí mali vážne úrazy hlavy či nádorové ochorenia. V dôsledku rôznych strát sme potom museli modelovať a nahrádzať celú tvár. Ťažkými prípadmi boli napríklad tie, keď som pacientovi nahradil celú sánku, o ktorú prišiel, kosťami z rebier, prípadne keď som pacientovi musel vyoperovať jazyk a potom mu ho nahradiť vymodelovanými tkanivami z prsných svalov."
Ďalším druhom zákrokov sú chirurgické zásahy skôr kozmetického charakteru. "Napríklad ak má niekto veľkú sánku a chce ju zmenšiť alebo naopak, vieme to spraviť. Nie je to však našou hlavnou úlohou. Väčšinou robíme len základné zákroky a detaily potom doladí plastický chirurg." Podobným prípadom sa venujú individuálne. "Sme zástancami toho, že operovať by mal lekár, ktorý má s daným typom zákroku najväčšie skúsenosti." V niečom sú teda zdatnejší ako plastickí chirurgovia, v inom potrebujú ich pomoc.
Dva košické prípady, ktoré v tomto roku zaregistrovali, označil MUDr. Jenča za veľmi vážne. V prvom šlo o mladého muža, ktorý sa na diskotéke zaplietol do šarvátky a po sotení padol na obrubník tak nešťastne, že prišiel o kus lebky s rozmermi 9 x 10 cm. V čelovej oblasti mal mozog obalený len tenkými tkanivami. Tím odborníkov mu tento defekt zakryl umelou náhradou z hmoty podobnej koralu. Ten sa časom s lebkou zrastie. "Chýbajúci kus lebky bol príliš veľký, nemohli sme teda náhradu vziať z inej časti tela. Rozhodli sme sa pre umelú náhradu. Ide o materiál, ktorý je chemického pôvodu, no má biologické vlastnosti. Pred niekoľkými rokmi by taký pacient nemal šancu na kvalitný život. Mnohí ľudia s poškodenými lebkami chodia aj v dnešných dňoch po uliciach. Je to preto, že mnoho z týchto prípadov bolo v minulosti neriešiteľnými." Mimochodom, umelú náhradu hradila v plnej miere poisťovňa a stála cca 12 000 eur. Materiál podobných rozmerov, vyrábaný na mieru, však stojí aj 60 000 eúr.
V druhom tohoročnom košickom prípade šlo o mimoriadne vážny stav mladej pacientky, ktorej bol zistený nádor v tvárovej oblasti. Pacientka mala bolesti a opuch na ľavej strane, ktorý súvisel s nádorom poškodzujúcim veľkú časť čeľuste a čeľustnej dutiny. Zasahoval aj do prínosových dutín a do očnice, pričom obrastal očný nerv. Šlo o jeden z najvážnejších tumorov v tvárovej oblasti, ktorý si košickí chirurgovia pamätajú. V roku 2005 ho pacientke vyoperovali cez ústnu dutinu. Žena mala navyše zhoršené videnie a hrozilo, že jej budú nútení ľavé oko odobrať. "Tumor sme však napokon vyoperovali cez ústnu dutinu, pričom sme funkciu oka zachovali," hovorí MUDr. Jenča.
V máji tohto roku sa pacientka podrobila ďalšiemu zákroku, ktorý bol zameraný najmä na rekonštrukciu zdeformovanej časti tváre. Operáciou sa odstránili deformácie spodiny a stredovej časti očnice, ľavej polovice čeľuste a nosa. Počas trojhodinového zákroku chirurgovia zdvihli očnicu, čím sa odstránilo dvojité videnie, napravili konfiguráciu tváre, zrekonštruovali príslušné kosti a uzatvorili celú čeľustnú dutinu. "Chirurg musí pred takýmto zákrokom myslieť triezvo, správne odhadnúť svoje možnosti a nepreceniť sa. Keby si však pred zákrokom neveril, nepúšťal by sa do neho."
Na operáciách sa okrem MUDr. Jenču, ktorý ich viedol, spolupodieľali aj ďalší dvaja chirurgovia. Okrem nich zohral svoju rolu aj sedemčlenný tím odborníkov. "Pri takýchto vážnych zákrokoch musí byť chirurg plne sústredený, nesmie sa nechať ničím rozhodiť." Vážnosť stavov oboch pacientov by pokladal za rovnocenný. "Z pohľadu náročnosti operácie bol náročnejší prípad mladej pacientky. U druhého pacienta však bolo vyššie riziko pooperačných zápalov, keďže šlo o zákrok zasahujúci do oblasti mozgu." Pozoruhodný je aj fakt, že obaja pacienti ostali bez väčších trvalých následkov. Okrem jazvičiek na nich nie je vidno nič, čo by naznačilo, že prekonali také vážne zdravotné problémy.
Mozog mu zakrývalo iba tenké tkanivo
Jaroslav Pervan si na osudné momenty, predchádzajúce jeho vážnemu zraneniu, spomína s evidentnou nechuťou. "Na začiatku novembra 2008 som bol na diskotéke a s niekým som sa povadil. Ani neviem ako, ale niekto do mňa sotil a spadol som hlavou priamo na obrubník," opisuje posledné momenty, ktoré si pamätá.
Revúčan, ktorý je vojakom z povolania, upadol do bezvedomia a prebral sa z neho až o dva týždne. "Trvalo mi dlho, kým som si uvedomil, čo sa stalo. Spomína sa na to ťažko." Lekári ho hneď po prebudení informovali o tom, že mu bola operačne odobratá časť lebky. "Stále som si však neuvedomoval, čo mi vlastne je. Keď mi to povedali a pozrel som sa do zrkadla, bol to hrozný pocit..." Táto spomienka ho evidentne rozruší aj dnes.
Najhoršie obdobie jeho života, plné nepríjemných pocitov, trvalo niekoľko týždňov. "Trvalo asi mesiac, kým som sa so svojím stavom zmieril. Potom mi lekári oznámili, že mi zranenie zakryjú náhradou. Veľmi som sa na to tešil a nevedel sa toho dočkať." Informácie od lekárov mu teda dodali novú chuť žiť. Na operáciu, ktorá ho mala prinavrátiť do bežného života, však musel čakať približne desať mesiacov. "Počas tohto obdobia som na hlave nosil čapicu. Nemohol som však chodiť hocikde. Musel som sa vyhýbať miestam, kde je ´strkanica´ a veľa ľudí pokope. Na hlavu som si musel dávať veľký pozor. Mozog som mal totiž zakrytý iba tenkým tkanivom."
Po absolvovaní operácie bol J. Pervan prekvapený jej výsledkom. Dopadla nad jeho očakávania. Potešilo to aj jeho priateľku, ktorá ho počas smutného obdobia podržala. Spočiatku totiž jeho stav znášala veľmi ťažko. "Určite som sa potešil ja aj ona, bolo to omnoho lepšie ako predtým. Okrem jazvy na hlave nemám po úraze žiadne viditeľné znaky. Či to však bude bez aj bez iných následkov, uvidím až časom." Už teraz sa nám však priznal, že má menšie problémy s pamäťou. "Niekedy mi niekto niečo povie a ja to hneď zabudnem."
J. Pervan je lekárom z FN LP vďačný nielen za záchranu života, ale aj za to, že sa môže zaradiť do bežnej spoločnosti a žiť ako iní ľudia. "Počkám, ako sa mi zranenie zahojí a dúfam, že sa mi pamäť zlepší. Som totiž stále na 'péenke' a rád by som sa vrátil do práce," uzavrel triezvo, ale optimisticky.
V piatok objavili tumor, v pondelok už bol von
Zuzana Cziziová z Tornale bola bežnou žiačkou základnej školy. Časom však začala mať problémy s očami. "Stále jej slzili, veľmi jej to vadilo. Chodili sme teda po rôznych odborných vyšetreniach, no ani očný, zubný či iný lekár nevedel určiť, čo dané problémy zapríčiňuje," hovorí Zuzkin otec Dezider.
Otec vtedy 12-ročného dievčaťa však situáciu nepodcenil, stále dookola zisťoval u lekárov, čo to len môže byť za chorobu. "Od januára do mája sme chodili na jedno vyšetrenie za druhým. Na trinástom vyšetrení jej spravili CT hlavy, ktorého výsledky ukázali, že má v hlave tumor." Namiesto očakávanej bežnej infekcie oka sa tak Zuzka s rodinou musela vyrovnať s nečakaným zásahom do ich životov - zákernou rakovinou. Nepanikárili však. "Tumor objavili v piatok a v pondelok už bola v Košiciach, kde podstúpila operáciu, počas ktorej jej ho vybrali." Nasledovalo obdobie, počas ktorého podstupovala ožarovanie a chemoterapie. Tumor sa "doliečoval".
Zuzka prestala chodiť do školy. V Košiciach bola pod lekárskym dozorom, učitelia ju navštevovali a občas preskúšali. "Učiteľom musím poďakovať za ochotu a veľkú pomoc, chodili bez problémov za nami, známkovali ju osobitne." So spolužiakmi to už bolo zložitejšie. "Niektorí o mojich problémoch vedeli, iní nie. Dobrí kamaráti ma však navštevovali aj tu a pomáhali mi," hovorí teraz už 17-ročná Zuzana. Podržal ju aj priateľ, ktorý s ňou vydržal celé päť rokov trvajúce pooperačné obdobie.
V máji tohto roku prišla na rad rekonštrukčná operácia, ktorou boli odstránené estetické nedostatky, vzniknuté chirurgickým odobratím veľkého tumoru z tvárovej oblasti. "Trochu som sa bála. Nevedela som, ako to dopadne. Nečakala som, že sa lekárom operácia tak dobre vydarí." Zo Zuzany je pekná mladá slečna, na jej zovňajšku nevidieť žiadnu známku toho, čím si prešla. Májová operácia sa robila cez ústnu dutinu, neostala jej teda ani žiadna jazvička. Týždeň po operácii už bola doma. Okrem mierneho opuchu, ktorý časom zmizol, nebolo na jej zovňajšku badateľné nič zvláštne. Ostala však dočasne vypísaná, pre hroziace infekcie. Jediným pozostatkom jej trápenia je evidentne znížené sebavedomie.
Implantát, ktorý jej do hlavy voperovali, aby nahradil chýbajúce časti dutín, Zuzana vôbec necíti a v ničom ju neobmedzuje. "Momentálne študujem na gymnáziu a v budúcnosti chcem študovať na pedagogickej škole. Po poslednej operácii sa cítim omnoho lepšie, som šťastná," pochvaľuje si Zuzana. Jej otec Dezider sa už návratu nádorového ochorenia nebojí. "Po piatich rokoch verím tomu, že bude všetko v poriadku." S medializáciou prípadu svojej dcéry súhlasil aj preto, že cíti potrebu poďakovať košickým lekárom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
