Hoci sa natrel bahnom, skrášľujúce účinky nezbadal

Vo "Svätej zemi" bol už po tretíkrát. "Môžeš byť veriaci, ani nemusíš, ale vždy ťa to osloví. Každá návšteva Izraela vo mne zanechala veľký dojem," tvrdí koordinátor technickej komisie Európskej vzpieračskej federácie Karol Gumán po návrate z Eilatu, chýr

neho izraelského letoviska nachádzajúceho sa na najjužnejšom cípe krajiny. "Pre mňa je vlastne celý Izrael jeden zo siedmich divov sveta."

Prvý raz tam sprevádzal šéfa Slovenského olympijského výboru, profesora Černušáka, keď bol podpísať zmluvu so svojím izraelským partnerom. "Ujal sa nás Dávid Sivor, ktorý kedysi, pred emigráciou, robil v Slovenskom plaveckom zväze. Vďaka nemu som za štyri dni videl toľko, čo by som s nejakou cestovkou nestihol ani za štyri týždne. Boli sme v Tel Avive, Jeruzaleme, Betleheme, pri Mŕtvom mori, ba aj v pásme Gazy. Prirodzene, na začiatku bola púť po všetkých kresťanských a židovských pamiatkach. Aj keď s vierou a náboženstvom to u mňa nie je bohviečo, prišiel som si pri tom na svoje."

Skúšal overiť, že aj Mŕtve more má čosi do seba. "Najmä to liečivé bahno, ktorým vás tam natierajú. Nie je vraj iba liečivé, ale má aj skrášľujúce účinky. Najmä ženy sú schopné do tej procedúry investovať milióny. Tak som to skúsil aj ja. Natrel som sa tým mazľavým blatom od hlavy až po päty a čakal som nejaké zázraky. Ale nič to so mnou neurobilo, pretože sme sa hneď museli osprchovať."

Profesora Černušáka, bývalého plavca, nahuckal, že by si v Mŕtvom mori mohli dať preteky, ľubovoľným spôsobom. "Ešte na letisku v Budapešti mu vravím, pán profesor, darmo, že ste plavec, ja, ako vzpierač, vás v Mŕtvom mori určite porazím. Vedel som totiž, že v tej slanej vode sa plávať nedá..."

Zvláštne pocity mal Karol Gumán z pásma Gazy, kde život, aj kvôli ustavičnému suchu, príliš neprekvitá. "Tam, kde je voda, je to úžasné, ale tam, kde nie je, nájdete iba prach a skaly. Izraelčania majú dva problémy, ktoré sužujú ich krajinu, a to je voda a strach o vlastné bezpečie. Bezpečnostné opatrenia vám poriadne strpčujú život."

Stretol sa s nimi aj tam, kde ich možno ani nečakal, v púštnom meste Ber Sheva, ktoré pred časom hostilo juniorské majstrovstvá Európy vzpieračov. "Raz som sa tam vybral do obchodného domu niečo nakúpiť. Našťastie, bol som len v tričku a šortkách, a v igelitke som mal iba foťák, takže prehliadka pri vchode do obchodného domu prebehla celkom hladko. Myslel som si, že to najhoršie je už za mnou, ale dnu ma čakal celý regiment vojakov so samopalmi, ba aj s guľometom, pre prípad, že by nejaký terorista cez tú prehliadku nejako prekĺzol."

Teroristi boli bez šance, ale Izraelčania sú si dobre vedomí, že čert nikdy nespí. A keď áno, tak ho budiť rozhodne netreba. "Ber Sheva je malé mestečko, aj keď z hotela, kde sme bývali, bolo do haly dosť ďaleko. Vozili nás autobusom, ale každý deň inou cestou. Dokonca aj šofér bol z toho taký pomotaný, že s nami raz zablúdil, hoci bol doma. Mohli sme byť totiž tiež potenciálnymi terčami teroristov, a preto robili všetko pre našu bezpečnosť. Niekedy sme si už z toho robili srandu. Počas záverečného banketu bol v hoteli veľký ohňostroj a jeden Maďar mi pošepol zaručenú informáciu, že asi o tridsať minút budú Palestínčania streľbu opätovať..."

Napriek zlobe Palestínčanov z nevítaných hostí na svojom území, treba uznať, že nehostinná krajina sa zelenela najmä zásluhou Izraelčanov. "Ešte aj v septembri sú tam štyridsiatky, takže v suchých oblastiach, kde sa Izraelčanom nepodarilo dotiahnuť vodu, sa veru nič neurodí. Ale kde je voda, tam sa zas paradajky urodia aj štyrikrát do roka, papriku zbierajú trikrát. Nedalo mi, aby som z tej úrody niečo neokoštoval, tak som si odtiaľ dovliekol domov zopár paradajok. Kilo stálo desať šekelov, čo bolo asi desať našich korún."

Eilat, kde sa tohto roku konal ďalší juniorský šampionát, sa na sucho nemôže veľmi sťažovať, lebo z jednej strany ho omýva Červené, a z druhej zas Stredozemné more. "Ale počas celého nášho pobytu panovali neskutočné horúčavy, obloha bola ako vymetená, bez jediného mráčika, takže dažďovú vodu tam asi nezbierajú. Pevnina, na ktorej to mesto vyrástlo, je vlastne púšťou. Okolitá scenéria s vysokými skalnatými kopcami je však úžasná."

Je to raj pre turistov, ktorým môžu byť izraelské problémy ukradnuté. "Eilat má ráz luxusného prímorského letoviska. Piesočnaté pláže sú priamo v meste, len sa treba rozhodnúť, na ktorú stranu sa vyberiete, či k Červenému moru alebo Stredozemnému. Vyskúšal som oboje, ale predsa som si najlepšie užíval v hotelovom bazéne, kde voda nebola taká slaná. Zaujímavý bol aj nočný výlet loďou, na ktorý som si, aj napriek pracovným povinnostiam, lebo nášho borca sme pripravovali až na posledný súťažný deň, našiel čas. Zaujímavé tvary mali aj hotelové budovy, v ktorých sme bývali. Vyzerali ako provy lodí, medzi ktorými stojí maják."

Aj organizátori šampionátu, pre ktorých bola športová udalosť európskeho formátu zriedkavá udalosť, to ponímali tiež dosť svojsky. "Všetkých nás prekvapilo, že súťaže vzpieračov prebiehali v hotelovom bare." A ten bol počas celého podujatia v plnej prevádzke. Ku cti účastníkov šampionátu však slúži, že sa pri ňom pristavili iba zriedka. "Aj to len funkcionári," smeje sa Karol Gumán. "Ale predstavte si, že by sme v takých podmienkach organizovali šampionát u nás..."

Ale v končinách, kde sa šport ešte príliš neudomácnil, bolo všetko postavené tak trochu na hlavu. "Vzpierači pred súťažou trénovali vonku. Medzi štyrmi palmami bola natiahnutá plachta, ktorá ich akurát chránila pred slnkom. Z rozcvičovne, v ďalšom bare, ktorá bola síce klimatizovaná, musel vyjsť každý borec pred svojím pokusom do tej horúčavy, lebo inak sa k pódiu nedalo dostať. Inde sa však asi nedalo vzpierať, lebo v celom Eilate som nevidel ani jednu halu či telocvičňu, ani jediné športovisko, kde by mohli pódium postaviť."

Za posledné roky sa Izrael veľmi zmenil. Najmä zásluhou Rusov, na ktorých tam natrafíte na každom kroku. "Uvediem jeden z príkladov. Na pódiu sa pokúša dať činku nad hlavu izraelský borec, a z úst jeho trénera počujete ruštinu: Derži, Míša, derži! Všetky prospekty, nápisy v hoteloch, obchodoch, sú okrem hebrejčiny aj v ruštine. Po rozpade Sovietskeho zväzu chodili Arméni na šampionáty v pokrčených oblekoch a jednej košeli, ktorú mali na sebe celý týždeň. Dnes chodia v oblekoch od Armaniho. Všetci Rusi majú so sebou manželky alebo tlmočníčky. No ja som s nimi, kvôli ruštine, ktorú ovládam, veľmi dobrý kamarát. V časoch, keď sa s nikým nevedeli dohovoriť, som im často pomáhal."

V Izraeli sa s ruštinou určite nestratíte. Keď bude prílev ruských emigrantov pokračovať takým tempom ako v súčasnosti, možno sa ich jazyk dočká aj "zúradnenia". "Veľkým problémom sú aj ´nežidia´, ktorí sa tam snažia usadiť. Židovskí emigranti totiž dostávajú od izraelskej vlády peniaze na to, aby sa tam usadili, čo je lákavé aj pre tých, ktorí sa nemôžu preukázať židovskou príslušnosťou. Nosia všelijaké falošné potvrdenia, aj s titulmi, a napokon sú radi, keď sa tam uchytia ako obyčajní robotníci či predavači. No izraelská vláda finančne trochu pomáha aj obyčajným nežidovským emigrantom. Izraelské občianstvo môžu získať po dvoch rokoch pobytu v ich krajine."

Je medzi nimi veľa šťastlivcov, ktorí si v židovskom štáte na svoju "ródinu" už ani nespomenú. "Stretol som tam jedného hodinára, ktorý emigroval z Užhorodu. Hodinky vraj opravuje aj tam, ale iba drahé. Našťastie, aj moje boli také, preto mi ich zobral do opravy. Sám mi navrhol, že v nich treba niečo vymeniť, aby do nich nenatiekla voda," dal mu aj Slovák trochu zarobiť.

Ale nie každý bol z prítomnosti Slovákov podobne nadšený. "Videl som, akí boli tí Rusi na stupňoch víťazov, keď ich náš Rado Tatarčík porazil, s prepáčením, nasraní. Mali so sebou národné vlajky, ale namiesto toho, aby nimi mávali, iba tak hľadeli zlostne do zeme. Chudák Rado, keď som mu dal do rúk tú našu, slovenskú zástavu, preto spočiatku ani nevedel, čo si s ňou počať. Až neskôr ju hrdo rozprestrel."