Pracovali na poliklinike i v zdravotníckej škole, na čo si už v predošlom článku zaspomínala. Okrem práce však obaja Slováci spoznávali aj život miestnych obyvateľov. Práve o tom nám Vierka porozprávala tentoraz.

Prvý dojem z krajiny, ktorá sa rozprestrela po vystúpení z lietadla, nebol veľmi dobrý. Vierka, rovnako ako jej manžel, je totiž veľká naturalistka. Obaja zbožňujú prírodu a všetko zelené. No Sudán je z veľkej časti tvorený púšťou. Vierkin pohľad teda už na schodíkoch lietadla zachytil sucho a žiadnu zeleň. A to nebolo všetko, čo Slovensku prekvapilo. "Prvý dojem sa týkal aj obrovského teplotného rozdielu, ktorý bol o to väčší, že Slovensko som opúšťala v zime," spomína Vierka. "Na africkú pôdu som stúpila v Keni, lebo tam sme z Európy prileteli a do Sudánu sme sa presúvali autobusom na druhý deň. Len čo som vystúpila z lietadla, bolo to vo večerných hodinách, 40-stupňový teplotný rozdiel stál za to... Ten sme na druhý deň pociťovali o to viac, že namiesto ´osviežujúceho nočného vzduchu´, sme predýchavali páľavu z pražiaceho afrického slnka. Podobne potom bolo po celý čas pobytu v Sudáne."

S potkanmi a pavúkmi

Mesto Gordim, v ktorom Vierka strávila istý čas, sa vyznačovalo viac menej suchou vyprahnutou zemou, s pár palmami, na ktorých bolo možné kde-tu vidieť pár mango plodov. Podobne na to bolo aj mesto Wau, ktoré sa stalo pre Vierku i jej manžela záverečnou zastávkou pôsobenia v Sudáne. "Spolu s ostatnými dobrovoľníkmi sme dúfali, že aspoň v období dažďov sa situácia zmení. No kedže tie sa mestu Wau nevysvetliteľným spôsobom vyhýbali, zeleň sme si vychutnávali len počas ´výletov´ do okolia. A to v podobe potravinových programov či doplňovaním farmakoterapeutických zásob. V týchto častiach už človek mohol vychutnávať trávu, kvety, palmy, rieky... Skrátka všetko to, čo nám tak veľmi chýbalo z domoviny." Mesto Wau síce nepripomínalo naše bežné mestá, no ako hovorí Vierka, v posledných mesiacoch bolo vidieť, že sa snažilo "rásť". No hoci malo zavedený generátor, ktorý umožňoval prívod elektriny, väčšinu času bol aj tak mimo prevádzky. "Tiež tam bolo možné nájsť množstvo ´marketov´ - drevených búdok, pripadne klasických stánkov, ako na zeleninových trhoch u nás, kde sme si mohli nakúpiť okrem alkoholu takmer všetko."

Život ľudí začali Slováci spoznávať hneď, ako sa pustili do práce. Predtým sa ešte museli ubytovať. Vierka si vyskúšala v Sudáne, keďže určitý čas strávila v Gordime, Nyamlleli i vo Wau, tri druhy ubytovania. V Gordime sme bývali v jednej plechovej stavbe, rozdelenej na tri samostatné izby, kde okrem dvoch jednoduchých postelí a stolíka nebolo nič. V compaunde, inak povedané v osade nás - zdravotníckych pracovníkov, bola aj menšia budova, ktorá slúžila ako jedáleň, prístrešok na varenie pre kuchárku, i dve spolovice murované búdky, slúžiace ako WC a sprcha. Súčasťou boli aj dve tukuly (okrúhle hlinené stavby so slamenou strechou), ktoré sa využívali ako prístrešok pre nocľah dobrovoľníkov."

O niečo horšie podmienky boli v Nyamlleli. WC pozostávalo z drevenej latríny, nie však klasickej ako u nás, ktorá umožňuje aspoň sedenie na kúsku dreva. Tu bol "otvor na vyprázdňovanie" priamo v zemi, takže akákoľvek potreba bola vykonávaná počupiačky. Bolo to nepríjemné hlavne vo večerných hodinách, keď sa toto miesto stávalo obľúbeným strediskom pre štvornohých smetiskových hlodavcov. "Obdobne, aj keď o trošku lepšie, to bolo so sprchou," pokračuje Vierka. "Tu išlo o malú murovanú miestnosť, s rozmermi 2 x 2 m, s odtokom na vodu, kde potkanov pre zmenu vystriedali pavúky. Našťastie, menších rozmerov. Tu sme mali k dispozícii bandasky s vodou, po ktorú každé ráno chodili miestne ženy, ktoré sa nám starali o jedlo a ´domácnosť´. Okrem tých mal každý zdravotný pracovník vlastný lavór. Do toho si počas sprchovania nalial vodu z bandasky a v tom sa špliechaním umýval. Musím povedať, že pre mňa osobne to bola ´silná´ skúsenosť. Človek si až potom uvedomí, aký luxus má vlastne doma, kde len stačí vojsť pod sprchu, nechať po sebe stekať vodu rôznej teploty či intenzity, častokrát len tak pre relax, 10, 15, alebo aj viac minút... Až vo Wau vystriedal latrínu normálny záchod, a lavór s bandaskami zas voda z vodovodného kohútika." Budova v ktorej bývali, bola klasicky hlinená a mala niekoľko samostatných izieb. V nej boli plechové postele, školská lavica slúžiaca ako stolík a poličky na oblečenie vmurované do steny. Na izbách bol aj ventilátor, no keďže bol závislý od generátora, bol väčšinou mimo prevádzky.

Dinka kravy

Miestni by sa dali rozdeliť do troch skupín. "Tí najbohatší sa premávali na drahých autách, až človek nechápal, kde sa tam uprostred tej maláriou zdecimovanej krajiny berú. Boháči bývali v obrovských tehlových domoch, ktoré už navonok zaváňali luxusom. Druhú skupinu tvorili príslušníci kvázi strednej vrstvy, ktorí žili v menších domoch, niekedy s rozmermi tukúl, ktoré im však plne stačili pre ich existenciu." Poslednú skupinu tvorili tí najchudobnejší, ktorí v lepšom prípade bývali v tukulách, v tom horšom len prespávali ako naši bezdomovci v budovách, ktoré boli zničené v priebehu vojny. "Paradoxom je, že vo všetkých troch prípadoch, nech šlo o akúkoľvek zo spomenutých vrstiev, nemohli ani v jednom prípade chýbať kravy. Dinka kravy, vyznačujúce sa vyziabnutosťou a dlhými rohami, boli nielen symbolom prestíže a určitej hodnoty. Používali sa aj o platidlo pri výbere nevesty pre potomka. Mať kravy, znamenalo mať bohatstvo a byť ´niekto´, preto často život či zdravie blízkych padli za obeť tejto ´modly´. Znie to neuveriteľne, no je to tak."

Ani jazyk, ktorý miestni používali, nebol veľmi jednotný, hoci väčšina hovorila tým istým – tzv. Dinka jazykom. Preto slovenským dobrovoľníkom pomáhali v dorozumievaní kolegovia v práci či v škole. Často však sami pochytili niektoré výrazy, či už z práce alebo mimo nej. "Napríklad po arabsky wada - bolesť, fusha - stolica, bol - moč, 3 x denne jednu tabletu - malaga talata marat fijom... Alebo z takých konverzačných v Dinka jazyku: Cibak - ahoj, ako sa máš?, A sin kras - ahoj, mám sa dobre, a ty?..."

Našinec v cudzine musí aj jesť. Niekedy sa stáva, že jedlo, ktoré mu ponúkajú domorodci, vyzerá vábne, no potom sa dozvie, že sú to "opičie mozgy". Pre nás niečo nepredstaviteľné. Jedlo, ktoré okúsili Slováci v Sudáne, našťastie, nevyzeralo ani nebolo zvlášť hrozivé. "V Gordime a v Nyamlleli sme jedli veľa rôznej divnej zeleniny. Typické bolo hlavne green - zelené, čo vyzeralo ako tráva a chutilo ako náš špenát, ďalej porig - kaša, podobná našej krupičnej, len ich bola hnedastá a menej výraznej chuti. Časté boli rôzne strukoviny, ryby, sem-tam kozľacina... Obľúbené boli capati, niečo ako naše palacinky, či skôr placky, pripravované z múky a vajec. Mne osobne veľmi chutili, spolu s medom či džemom. Hotová dobrota." Namiesto chleba bol bežne dostupný arabský chlieb, v tvare posúcha, vyrábaný tiež z múky, vajec a korenia. Chuťovo sa však vôbec nedal porovnať s naším.

Okrem toho, že si Slováci osvojili miestne stravovacie návyky, zo Sudánu si doniesli aj množstvo rôznych zážitkov. Nielen smutných, ktoré už Vierka spomínala v prvej časti, ale aj zábavných. "Deťom v TBC nemocnici sme kúpili loptu a tie mali takú radosť, akoby práve vyhrali lístok do Disneylandu. Medzi sebou si zvolili ´strážcu´, ktorý loptu bude mať na starosti. Zaujímavé tiež bolo ich vnímanie fotoaparátu. Stačilo, že nás videli s objektívom a už boli pripravení pózovať v najrôznejších polohách." Niektoré zážitky boli aj "pol na pol", smutné i zábavné zároveň. No ako pre koho. V Sudáne bol totiž problém zo signálom. Ak sa chcela Vierka spojiť s rodinou a počuť nejaké povzbudzujúce slová, či iba vidieť tváre blízkych, zúfalo pobehovala s mobilom alebo notebookom po streche domu, v snahe chytiť signál. A často nebola sama. "Miestni sa na tom smiali, lebo nechápali, čo to tí ´kavadžovia´ na tej streche vystrájajú."

40 dní trúchlenia

Jeden z iných smutných zážitkov súvisel s miestnymi zvykmi. Raz sa stalo, že zomrel manžel jednej Vierkinej sudánskej kolegyne. "Kedže sme mali medzi sebou veľmi dobré vzťahy, boli sme pozvaní na kar. Ten bol zvlášť pre mužov, ktorí trúchlili v provizórnom stane pred compandom zosnulého a zvlášť pre ženy. Tie boli roztrúsené po celom compande, pričom manželka s najbližšou rodinou, samozrejme ženského pohlavia, bola v manželskej tukule. Každá z týchto žien bola zahalená a trúchlila tak, že to až drásalo srdce. Podľa miestnych zvykov, keď žene umrie muž, musí 40 dní stráviť v ústraní a trúchliť za manželom bez možnosti nejakého styku s vonkajším okolím. To sa mi v porovnaní s našimi zvyklosťami zdalo veľmi náročné."

Mnoho zážitkov majú Slováci aj zo svojho voľného času, ktorý vyplnili rôznymi výletmi. No nie v samotnom Sudáne, keďže tam nemali takmer žiadny voľný čas. Tam sa stihli pokochať iba krásami mesta Wau, keďže v ňom pôsobili. Vierka hovorí, že ak by chcel niekto navštíviť toto mesto kvôli kultúre, bol by sklamaný. "Okrem veľkej katedrály a pár zákutí tu totiž nie je nič, čo by človeka vnútorne napĺňalo. Možno v okolitých mestách, či skôr dedinách, napr. Buseri, čo je bývalé kláštorisko. V priebehu vojny bolo zdemolované, ale je skutočnou pastvou pre oči, hlavne čo sa týka prírody. Je tam množstvo zelene, stromov, parkov a nádherných budov."

Okrem zážitkov si Vierka a Jaroslav doniesli niekoľko suvenírov. Hlavne rôzne umelecké sošky s africkými motívmi, tiež prívesky, plátenú mapu Afriky, veľmi zaujímavé podložky pod poháre, vyrobené z kameňa kruhového tvaru, s motívmi afrických zvierat. Či záložky do kníh, vyrobené z kože, opäť s podobnými motívmi. "Priamo zo Sudánu sme si doniesli suveníry, ktoré sme dostali ako darček na rozlúčku od sestier saleziánok. Bol to typický sudánsky odev určený na slávnostné príležitosti. U muža pozostával z trička a trištvrťových nohavíc, bohato vyšívaných rôznymi ornamentmi, u ženy z dlhých voľných šiat, ktoré splývali až k zemi. Podobne ako mužský odev boli bohato zdobené a vyšívané. Za najväčšie naše suveníry však aj tak považujem spomienky. Na ľudí, s ktorými sme pracovali a na pacientov, o ktorých sme sa starali. Lebo tie majú pre mňa veľkú výpovednú hodnotu..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári