Jana Gažiová sa snaží z detí vychovať slušných ľudí

V niektorých médiách aj medzi ľuďmi sa čoraz častejšie ozývajú názory, kritizujúce náš sociálny systém. Mnohým leží v žalúdku to, že z ich daní žijú aj takí ľudia, najmä Rómovia, ktorí si za svoje problémy môžu sami.

Netreba však všetkých hádzať do jedného vreca. Do problémov sa môže dostať slušný a vzdelaný človek z akejkoľvek komunity. Ani Jana Gažiová nie je typickým prípadom, akých je na Luníku IX veľa. Vyrastala v bežnej domácnosti na sídlisku Terasa a zmaturovala, no ani to nezabránilo tomu, aby bola napokon odkázaná na charitatívnu pomoc. O jej dlhoročnom pretĺkaní životom sme sa s ňou pozhovárali v Krízovom centre pre matky s deťmi v Košickej Novej Vsi, kde momentálne býva.

J. Gažiová si na detstvo spomína rada. Nežila ako väčšina dnešných rómskych detí. Jej rodičia sa o ňu starali, nedali na ňu dopustiť. "Vyrastala som v byte na Luniku I na Terase. Mala som krásne detstvo. Mali sme všetko, čo sme chceli," hrdo spomína dnes už 41-ročná žena. Po základnej škole na štúdium nezanevrela. "Chodila som na ´učňovku´ na ulici, ktorá sa vtedy volala Zdenka Nejedlého. Študovala som tam za čašníčku."

So školou nemala žiadne problémy, ročníky neopakovala a hladko zmaturovala. Nesmrdela jej ani práca. Už počas strednej školy začala brigádovať ako predavačka v potravinách. Túto prácu robila štyri roky. Potom však jej životný kurz ovplyvnila, ako u mnohých iných mladých dievčat, láska. "Začala som chodiť s chlapcom, s ktorým sme sa poznali odmalička. Býval neďaleko. Keď som mala 19 rokov, zosobášili sme sa." Netrvalo dlho a na svet prišiel aj Janin prvorodený syn Mário, ktorý má dnes 19 rokov.

"Nasťahovali sme sa k rodičom môjho muža. Nemôžem na nich povedať ani krivého slova. Boli to veľmi slušní ľudia." Situácia J. Gažiovej sa však nečakane skomplikovala. Začalo to smrťou mamy jej manžela. "Manželov otec si potom našiel družku. Tá s nami chvíľu bývala. Stále som však vedela, že je to chyba." Janino tušenie bolo správne. Svokrovi začala jeho partnerka míňať úspory, žila s ním len kvôli lepšiemu komfortu.

Súvisí s tým aj ďalší krok Janinho svokra. "Keď sa s novou ženou zosobášil, tá ho potom nahovorila na to, aby byt, v ktorom sme bývali, predal. Potreboval peniaze." Tak sa aj stalo. Ani hlava, pobláznená novým románikom, však svokrovi nedovolila zabudnúť na svoje otcovské povinnosti. "Ešte pred tým, ako svoj byt predal, kúpil nám s manželom menší dvojizbový na Južnej triede. Nechcel, aby sme sa dostali na ulicu." Hoci sa tak postaral o slušný život svojich potomkov, jeho samého čakala šedá budúcnosť. "Presťahoval sa k novej žene na Lunik IX. Tam mu manželka začala brať všetky peniaze a pomíňala ich. Bol navyše veľmi chorý, mal cukrovku. Netrvalo dlho a v ťažkých podmienkach zomrel. Všetok majetok a práva zdedila jeho nová žena."

Ako však J. Gažiová hovorí, neboli to jej problémy, šlo o súkromné rozhodnutie jej svokra a tak jej do toho nič nebolo. "S manželom sme žili v novom byte na Južnej triede. Narodili sa nám dve dcéry - Lívia a Gabika, ktoré majú teraz 17 a 14 rokov." Spolunažívanie s mužom bolo pokojné, spočiatku sa Jana nemala na čo sťažovať. "Ja som bola na materskej dovolenke. Musela som sa starať o deti. Manžel mal prácu, chodil do fabriky, ktorú vlastnil jeho kamarát."

Postupom času však ich život zovšednel a zrejme aj preto došlo k tomu, čo vyhľadáva nejeden slovenský robotník. "Manžel začal popíjať a keď si vypil, robil scény. Preháňal to najmä na rôznych oslavách. Nemôžem však povedať, že by kvôli tomu prestal chodiť do práce, alebo niečo podobné." Nebol ani agresívny. Okrem "nevinného" vyvádzania ani v alkoholickom opojení na manželku ani deti nikdy nezdvihol ruku. "Časom sme však začali mať problémy s peniazmi. Nejakú časť výplaty mi na deti dával, no čím ďalej, tým viac prepil. A taký život je o ničom."

Napriek tomu sa však Jana nad vecami ako rozvod nezamýšľala. Práve naopak, plánovala ďalší významný životný krok. "Chceli sme sa presťahovať do nejakého rodinného domu neďaleko Košíc." Zvolili však naivnú a nesprávnu cestu ako sa k nemu dostať. Bez toho, aby poznali bližšie detaily zmluvy alebo si aspoň preverili ľudí, s ktorými sa do bytovej transakcie púšťajú, zverili svoj osud do rúk podvodníkom. Zmluva, ktorú podpísal Janin manžel, mala spustiť naoko jednoduchú výmenu. "Realitnej kancelárii sme mali odovzdať práva na náš byt s tým, že nám miesto toho nájdu rodinný dom v rovnakej hodnote a bezprostredne po výmene sa do neho nasťahujeme." Po podpise zmluvy však došlo k tradičnému "podfuku". "Do nášho bytu sa už mali nasťahovať noví nájomcovia. My sme však nedostali svoj rodinný dom, ani žiadne peniaze."

Keď už situácia prestala byť len podozrivou, ale šlo o jasný podvod, J. Gažiová s manželom sa rozhodli konať. "Do realitnej kancelárie sa už nedalo dostať. Telefónne čísla nefungovali. Šla som teda na políciu a podala žalobu." Bola to však márna snaha. Realitnú kanceláriu totiž vlastnila dvojica bratov, ktorí už boli políciou niekoľkokrát preverovaní z dôvodu podozrenia z trestnej činnosti. "Keď som na polícii povedala ich mená, na policajtoch bolo vidno, že sa zarazili. Evidentne sa zľakli a ja som vytušila, že nič poriadne nespravia. Lebo majitelia tej ´realitky´ mali otca na vysokých miestach na súde." J. Gažiová si myslí, že aj preto na súdnom procese nepochodila. "Bez udania nejakého jasného dôvodu sme tak ostali aj s tromi malými deťmi na ulici. Nemali sme náš byt, ani nový rodinný dom."

Po tom, ako Gažiovcov z ich bytu vysťahovali a umiestnili tam nových nájomníkov, musela sa mladá rodinka obzerať po nocľahu. "Nasťahovali sme sa k mojej mame do rodičovského bytu na Terase. Neplánovali sme tam však dlho ostať." Jana tam strávila jeden mesiac, počkala si na rodinné prídavky. Mamu nechcela zaťažovať. Bola už stará a chorá, detský džavot jej nerobil dobre. Rodinka sa teda rozhodla uchýliť k tomu, čo bolo v tom čase u mnohých rómskych rodín "in" - vycestovala do zahraničia. "Bolo mi jedno, kam pôjdeme. Iba som chcela, aby bolo deťom dobre. Aby mali na stravu a oblečenie." Najprv sa všetci vydali na cestu do Nemecka, potom sa za pomocou presúvali do Belgicka aj Holandska. "Nepoznali sme tie krajiny. Šli sme tam len preto, že sme od iných z počutia vedeli, že je tam možnosť udelenia azylu."

O podobných pobytoch našich spoluobčanov už počul každý. Podmienky, v ktorých tam žijú, sú však občas iné, ako sa šíria ústnym podaním. "Všade som bola aj s manželom. Ten si však prácu nevedel nájsť. Nepoznal totiž jazyk. Sociálni pracovníci nám sami od seba prácu nenúkali. Chodili sme len na množstvo rozhovorov, ktorých výsledkom bolo, že nám udelili dočasný azyl. Na dlhší čas si nás nechceli nechať nikde. Všade je totiž veľa ľudí bez domova a nevedia pomôcť každému."

V každej krajine tak Gažiovci strávili približne pol roka. Po tomto období ju museli opustiť. Peniaze, ktoré im hostiteľské krajiny dávali, označila Jana za almužnu. "Nebolo to tak, ako si ľudia na Slovensku myslia. Nedostávali sme veľa peňazí, len drobné. Okrem základných potrieb to postačovalo iba deťom na sladkosti a nám na cigarety..." Peniaze na hýrenie, aké si mnoho ľudí pred cestou do zahraničia predstavuje, im teda neostávali. Na adekvátne využívanie dvojtýždenných dávok vraj dohliadali sociálni pracovníci.

Svoju takmer osemmesačnú anabázu azylových pobytov v cudzine uzavrela Jana v Poľsku. Keďže naši severní susedia nepatria k žiadnym európskym ekonomickým tigrom, je to možno zvláštne. "Už som nevedela kam ísť. Musím však povedať, že v Poľsku bolo dobre. Poliaci sú slušní ľudia. Vidieť, že sú silno veriaci. Veľmi nám pomáhali." Napriek podávaniu pomocných rúk zahraničných sociálnych systémov však Jana na pobyty v zahraničí nespomína rada. Stále cítila, že nie je doma a konečne sa chcela usadiť. "Pochopiť to môže len ten, kto si to prežil spolu s malými deťmi."

Pred šiestimi rokmi sa J. Gažiová rozhodla vrátiť na Slovensko. Prišla sem už tehotná. "S manželom som čakala dnes už päťročnú Viktóriu. Načas som sa vrátila k mame, no okamžite som si podala žiadosť o umiestnenie do krízového centra na Alejovej ulici." Po troch mesiacoch sa tam aj presťahovala, no iba sama s malými deťmi. A to nielen preto, že to prikazujú pravidlá. "Manžel sa rozhodol, že pôjde pracovať do Mladej Boleslavi. Ostala som tu teda istý čas sama."

Manžel vraj časom na svoje otcovské povinnosti zabudol. Prestal sa zaujímať o rodinu, peniaze zo zahraničia neprichádzali. Preto, ale aj kvôli tomu, že ťažko znášala odlúčenie, sa Jana rozhodla svoj pobyt na Alejovej ulici načas prerušiť. "Odišla som za manželom do Česka. Pracoval tam už aj môj syn Mário." S manželom bývala na ubytovni a starala sa o deti. Ani zlá sociálna situácia však manželovi nezabránila odovzdať svojej žene ďalší dôkaz lásky - splodil najmladšiu dcérku Janku.

Takto však manželke ešte viac "zavaril". Tá sa totiž potom, čo dcérku donosila, musela postaviť zoči-voči ďalším problémom. "Manžel sa na prácu vykašľal. Nechal ju tak. Nemal teda peniaze na ubytovňu, kde sme dovtedy bývali. On sa dostal na ulicu, ja som sa na jeden mesiac presťahovala na ubytovňu môjho syna. Nebyť jeho, skončím aj s malými deťmi na ulici." Je sympatické, že aj napriek mnohým nerozvážnym krokom vedela podržať aspoň časť rodiny.

Po mesiaci si J. Gažiová kúpila z rodinných dávok cestovný lístok späť na Slovensko. Opäť sa na zopár týždňov prisťahovala k svojej mame. Kvôli jej zdravotnému stavu sa však nemohla spoliehať na jej pomoc. "Mám aj ďalšie dve sestry. Tie však žijú v jednoizbových bytoch a tiež som ich nechcela zaťažovať mojimi problémami." Po opätovnom podaní žiadosti matku aj s deťmi umiestnili do krízového centra na Alejovej ulici. To však nedávno zaniklo, preto sa minulý rok pred Vianocami dostala do rovnakého zariadenia v Košickej Novej Vsi.

Ako J. Gažiová tvrdí, manžel sa na ňu i deti úplne vykašľal. "Neozval sa už viac ako dva roky. Nielenže nás nenavštívil, no ani nenapísal. Neviem, čo s ním je a priznám sa, že ma to ani nezaujíma." Svoj nový dočasný domov si pochvaľuje, no vie, že v ňom neostane večne. "Rada by som tu ostala ešte počas zimy. Budúci rok by som sa nasťahovala k mojej najstaršej dcére, ktorá žije v Nemecku. Má sa tam vraj dobre a konečne by som mohla byť spolu s mojimi deťmi šťastná." Na záver J. Gažiová dodala, že stále dbala na to, aby jej deti študovali, či pracovali. Chce, aby z nich boli poriadni ľudia...