Tie sa od saleziánok líšia aj tým, že žijú pohromade za múrmi kláštora a majú o čosi pevnejší režim. Zaujímavý je však aj samotný život žien, ktoré sa rozhodli zriecť materiálnych hodnôt, rodinného či mileneckého života. O tom, ako svoj osud vnímajú, aké sú ich aktivity aj o tom, prečo sa rozhodli vstúpiť do rehole, sme sa s dvomi z nich pozhovárali.
Svedectvá o sv. Uršuli pochádzajú z čias húnskeho panovníka Atilu. Ten mal so svojimi vojakmi zabiť neďaleko Kolína v Nemecku niekoľko tisíc panien. Uršulina krása ho však očarila natoľko, že sa ju rozhodol ušetriť a vziať za ženu. Po tom, čo ho odmietla, lebo svoj život zasvätila Kristovi, prebodol ju šípom. Celá legenda končí tým, že húnske vojská z Kolína utiekli - boli totiž vystrašené tým, že videli, ako do neba vystupujú duše panien.
Príklad života sv. Uršule mal už v detstve veľký vplyv na sv. Angelu Merici žijúcu v 15. storočí. Táto svätica z Brescie mala ešte v mladosti videnie, ako po rebríku zostupovali a vystupovali do neba anjeli a panny. Jednou z nich bola aj jej zosnulá sestra, ktorá Angele oznámila, že má v Brescii založiť spoločenstvo panien. Po dlhom zvažovaní a modlitbách teda založila v staršom veku sekulárne spoločenstvo Bohu zasvätených panien, ktorým dala za patrónku práve sv. Uršuľu. Neskôr z tohto sekulárneho spoločenstva vznikla aj rehoľa.
Sestry uršulínky prišli do Košíc pred 350 rokmi a ide o jednu z najstarších reholí na Slovensku. Ich činnosť však bola v období komunizmu obmedzená. "V päťdesiatych rokoch boli sestry z košického kláštora vyvezené na západné Slovensko a neskôr do Čiech. Do Košíc sa vrátili až v roku 1968, ale nie do svojho kláštora. Nesmeli vykonávať verejnú činnosť. Našli sa však výnimky. Jedna zo sestier napríklad na vlastné riziko pripravovala v kostole potajme mládež k sviatostiam. Často bola preto predvolávaná na ŠTB," hovorí sestra predstavená Agnesa, civilným menom Mária. Rehoľný život sa v Košiciach obnovil v roku 1990 vrátením kláštorných priestorov na Hlavnej 66, ktoré predtým slúžili štátu.
Rehoľné sestry sú z pestrých vekových kategórií. Ak nerátame postulantky, ktoré sú tesne po dvadsiatke, najmladšou je 38-ročná sestra Ulrika. "Potom je medzi ostatnými približne desaťročný odstup. Najstaršou je sestra Cherubína, ktorá má 92 rokov. Tá patrí k starej generácii, ktorá sa do Košíc vrátila ešte počas komunizmu za Dubčeka." Nové členky nezískavajú konkurzom či náborom. Prvý krok ku vstupu do rehole musí spraviť žena sama. "Je to poslanie, dané od Boha. Samotné dievča musí v sebe cítiť, že je povolané k zasvätenému životu. Niektoré dievčatá sú oslovené vzormi ako napríklad svätcami, ale aj vzormi zasväteného života v ich okolí." Sestra Ulrika zdôrazňuje, že to nikdy nie je zo svetských motívov. "Nie sme ženy, ktoré sú sklamané láskou. Do kláštora nikto nevstúpi preto, že chce utiecť pred vonkajším svetom. To by sme boli len akési chodiace mŕtvolky. My sme však plné života."
Sestra Agnesa sa rozhodla vstúpiť do rehole ako 13-ročná v čase, keď jej ochorela mama. Sestra Ulrika sa takto rozhodla ako 20-ročná. "Dlho som váhala. Stále som cítila, že by sa mi rehoľný život páčil, v tom čase som si ho však nevedela predstaviť, keďže u nás rehole ešte neexistovali. Mala som priateľa, no vo vzťahu som sa necítila spokojne," spomína sestra Ulrika. Vtedy však prišli na rad božie znamenia. "Keď som bola s priateľom na rande, prvýkrát v živote som videla rehoľnú sestru. Na ďalšom rande sme šli na film bez toho, aby sme vedeli, o čom bude. Bol o mladom chlapcovi, ktorý sa stal jezuitom..."
Dodnes vraj sestra Ulrika nezabudne na jej prvé kroky ku kláštoru. "Povedala som si, že skúsim aspoň zaklopať a zistiť, aké to je. Počas cesty od Dómu sv. Alžbety až po brány kláštora ma skúšal aj vnútorný hlas. Vyčítal mi, čo robím. Vravel, že vstupom do kláštora nebudem môcť chodiť na koncerty, do spoločnosti a podobne. Vydesená som bola aj z predstavy zamrežovaného kláštora a brány, ktorú mi otvorí bledá asketická vychudnutá mníška." Všetko sa aj splnilo... "Videla som mreže, bránu mi otvorila chudá bledá sestra (typovo, niežeby sa trýznila). Povedala mi však, že sestra predstavená šla s ostatnými do divadla. A už to bolo. Uvedomila som si, že sa nemám čoho báť," spomína so smiechom sestra Ulrika.
Prvým krokom dievčaťa, ktoré zaujíma rehoľný život, by teda mala byť samotná návšteva kláštora. "Chodia k nám aj dievčatá z iných miest. Prídu k nám, spoznajú o čom asi rehoľný život je a ak sa im to zapáči, spoločne s nami napíšu žiadosť o vstup do kandidatúry, ktorá sa posiela provinciálnej sestre predstavenej v Bratislave," hovorí sestra Agnesa. V tomto období má dievča čas na to, aby sa uistilo vo svojom rozhodnutí a pripravilo podmienky na prípadný vstup do rehole. "Ide napríklad o to, aby urovnala rodinné vzťahy. Nechceme, aby z domu utekala alebo podobne." Mnohí rodičia totiž také rozhodnutie dcéry prežívajú ťažko. "Stalo sa už, že do kláštora prišli rodičia, ktorí plakali a mamička jednej sestry dokonca odpadla. Po čase však pochopia, že o dcéru neprídu. Rodičov navštevujeme, často aj so sestrami, čím získavajú akési nové švagriné."
Keď je všetko v poriadku a vnútorné presvedčenie vstúpiť do rehole u dievčaťa pretrváva, nasleduje žiadosť o vstup do postulátu. "Dievčatá, ktoré vstúpia do postulátu, osobne prijíma provinciálna sestra predstavená. Odovzdajú sa im materiály o našej zakladateľke, jej spisy, ktoré by mali študovať. Pridelí sa im sestra, ktorá im má pomáhať v duchovnom vývoji, spoznávaní Krista. Mená týchto dievčat sa posielajú aj do Ríma, väčšinou už s nami žijú v komunite, spoznávajú náš denný režim, realitu." Dievča v postuláte má maximálne dva roky na to, aby sa rozhodlo, či chce v príprave na vstup do rehole pokračovať. "Potom vstupuje do noviciátu. Noviciát trvá spravidla maximálne dva roky. Počas neho je dievča odeté do habitu, venuje sa len štúdiu rehoľného života a sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti," hovorí sestra Agnesa.
Po noviciáte skladá budúca rehoľná sestra prvé sľuby. Sú na tri roky a takto vstupuje do juniorátu. "Počas neho sa zdokonaľuje, najmä čo sa týka profesionálnych zdatností - napríklad študuje. Prichádza do kontaktu s reálnym rehoľným životom. Prvé sľuby sa skladajú na tri roky práve pre prípad, že by zistila, že jej ten praktický, reálny život nevyhovuje. V tom prípade môže po troch rokoch voľne odísť." Ak vo svojom presvedčení vytrvá, obnovuje sľuby na ďalšie dva roky. "Väčšinou si len dokončuje štúdium. Po týchto dvoch rokoch, ak je presvedčená, že je to jej cesta, skladá večné sľuby." Sľubom sa zaväzuje k poslušnosti - zaväzuje sa počúvať božiu vôľu sprostredkovane, cez zástupcov na zemi - predstavených. "Ďalej sa zaväzuje k čistote - teda zrieka sa manželstva a sexuálneho života. Posledný je sľub chudoby - zaväzuje sa, že nebude vlastniť žiadny hmotný majetok." Väčšina sestier sú panny, no nie je to podmienkou.
Obe sestry tvrdia, že im zrieknutie sa rodinného života neprekáža. "Ja žijem rodinným životom. Lásku, ktorú by som dávala svojim deťom, dávam ľuďom, ktorým slúžim. Dievčatá z internátu alebo deti, s ktorými pracujem, pokladám za moje vlastné." Nezabolí ich ani, keď vidia, akú radosť zo svojich detí majú ich známi či príbuzní. "Stále som sa z ich radosti tešila. Nikdy som neľutovala, že deti nemám. Ako som už povedala, rovnaké radosti prežívam pri mojej práci."
Mužom sa nevyhýbajú, sú ženy s otvorenými očami. "Nie sme sterilné, sme zdravé ženy. Našu ženskosť sme však počas dlhého obdobia formácie prehlbovali natoľko, že s láskou vieme pracovať duševne, nepotrebujeme k nej fyzické prejavy. S mužmi dennodenne spolupracujeme a nebojíme sa, že by sme sa dostali do krízy. Ak by sa tak stalo, bolo by to len tým, že sme v období prípravy niečo zanedbali a ženskosť v sebe potláčali," hovorí sestra Ulrika. Pripúšťa však, že niektoré zo sestier podobný problém môžu mať. Je na ich svedomí, ako ho zvládnu.
V súčasnosti žije v košickom kláštore sedem sestier uršulínok a dve postulantky. Ich hlavnou aktivitou smerom k verejnosti je komunitná výchovná činnosť. Väčšina sestier má pedagogické vzdelanie, niektoré učia v školách. Ich denný režim má pevnú podobu. "O pol siedmej sa spoločne modlíme ranné chvály, nasledujú raňajky a o ôsmej svätá omša. Po nej sa venujeme práci alebo štúdiu. O pol jednej máme spoločný obed. Večeru a ďalšie spoločné modlitby máme o piatej podvečer, po šiestej sa venujeme službe v internáte." Službou sú myslené rôzne praktické činnosti. Brány kláštora sa zatvoria o desiatej, najneskôr pol jedenástej v noci.
Významnou prácou uršulínok je aj vedenie internátu. V historickej budove kláštora nie sú osamotené. "Máme tu 150 dievčat zo strednej zdravotníckej školy a iných stredných aj vysokých škôl. Snažíme sa z nich vychovať v prvom rade dobré ženy, vštepovať im základy morálky, tolerancie a pomáhame im hľadať ich ďalšiu cestu v živote." Z mladých dievčat sa však nesnažia vychovať mníšky. "Ide nám najmä o celkovú výchovu osobnosti mladého človeka. Ak by sa niektorá rozhodla pre rehoľný život, potešilo by nás to, no nie sú tu kvôli tomu." Sestričky chodia s dievčatami aj do divadla či na diskotéky, organizované stredoškolským chlapčenským internátom pri SPŠE. Nevychovávajú z nich teda ženy so zatvorenými očami..
O internát, spojený s uršulínskym kláštorom, je slušný záujem. Ako sestra Ulrika hovorí, snažia sa uprednostňovať stredoškoláčky, no vysokoškoláčky neodmietajú. Mnohé dievčatá musia na miesto v internáte čakať v poradovníku. "Niektoré mladšie dievčatá, ktoré prídu z dedín do veľkého mesta, vymýšľajú. Niekedy vystrájajú, skúšajú našu trpezlivosť. Keď sú však staršie, pochopia, že náš internát poskytuje mnoho výhod. Je tu napríklad rodinná atmosféra a pokoj potrebný k štúdiu," hovorí sestra Ulrika. Funguje tam pevná večierka a na niečo ako nočné bujaré párty môžu slečny zabudnúť. Limitom pre pobyt v tomto internáte pritom nie je ani vierovyznanie.
Práca s mládežou sestry uršulínky napĺňa. Páči sa im, že ich služba nie je len o modlitbe, ale aj práci s mladými ľuďmi. Sú teda presvedčené, že sa rozhodli správne. "Vnútri cítim, že som si zvolila správne a na rehoľný život bola povolaná. Moje miesto je jednoducho medzi sestrami, deťmi a mládežou, s ktorými pracujem," uzavrela sestra Agnesa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
