Prvá, hovorkyňa Košického samosprávneho kraja, sa stala najlepšie hodnotenou hovorkyňou vo verejnom a neziskovom sektore, hovorca U.S. Steel Košice získal celkové ocenenie - Top hovorca roka. O tom, čo pre nich tento úspech znamená, o čom je ich práca a aké vzostupy a pády počas kariéry zažili, sme sa s nimi pozhovárali.

J. Bača sa narodil v Humennom, neskôr sa kvôli pracovnému umiestneniu rodičov presťahoval do Košíc. "Chodil som na Základnú jazykovú školu na Rudohorskom námestí (dnešné Námestie L. Novomeského). V štúdiu som pokračoval na Gymnáziu na Kováčskej ulici," spomína. Vysokoškolské vzdelanie absolvoval na Technickej univerzite v Košiciach, kde vyštudoval odbor konštrukcia a dopravné stavby. Škola, v ktorej študoval statické vlastnosti mostov, ciest či oceľových hál, však bola na prvý pohľad na hony vzdialená od toho, čo robil v ďalšom profesijnom živote.

Po dvojročnej praxi na stavbe sa rozhodol nájsť zamestnanie, kde by mohol pracovať so svojou záľubou - fotografiou. "S fotografiami pod pazuchou som prišiel do Košického večera, kde som sa pýtal, či nehľadajú fotografa." Na svoju otázku dostal najprv negatívnu odpoveď. "Šéfredaktor mi ale navrhol, či by som nechcel písať. Práve totiž hľadali redaktora, ktorý by mal na starosti články z technickej oblasti, o priemyselných podnikoch. Pre ostatných redaktorov bola totiž táto téma nezaujímavá."

Rozhodol sa ponúknutú príležitosť využiť a dnes o ňom môžeme hovoriť ako o našom bývalom kolegovi. "Práca v Košickom večere ma veľmi bavila. To, že asi viem písať, som už predtým tušil. Slohy v škole sa mi totiž písali podozrivo ľahko," usmieva sa J. Bača. Keďže v minulosti študoval práve technický odbor, bavili ho aj témy, o ktorých písal. Skúsenosť jeho redakčnej práce mu vraj dala veľa a dodnes rád spomína na časy, keď na mopede naháňal zaujímavé témy z nášho mesta.

Za zlom v kariére označil rok 1989. "Od generálneho riaditeľa VSŽ som dostal ponuku stať sa hovorcom podniku. Prijal som ju a stal sa jedným z prvých hovorcov na Slovensku." Spomína aj na to, akou neznámou v tých časoch povolanie hovorcu bolo. "Samotné slovo 'hovorca' znelo veľmi zvláštne. Z federálnej televízie mali ľudia vžité slovo 'mluvčí', no slovenskému ekvivalentu nikto nerozumel." Po niekoľkých rokoch pozíciu vo VSŽ opustil. Pustil sa do projektu jednej z prvých káblových televízií na Slovensku. "Pracoval som tam v oblasti marketingu. Veľkou devízou, z ktorého som neskôr čerpal, bolo to, že som v rámci istého špeciálneho projektu 1994 navštívil USA, kde som sledoval, ako pracujú miestne káblové televízie a televízne štúdiá."

Po tejto skúsenosti sa J. Bača vrátil do VSŽ do podnikových novín. V rámci tejto práce mal na starosti získavanie a výmenu informácií. Hovorcom sa opätovne stal až v roku 2003. Teda v čase, keď už podnik vlastnil U. S. Steel. Okrem skúseností z USA zdôrazňuje najmä to, čo sa naučil v Košickom večere. "Práve kvôli tomu, že som pracoval ako novinár, sa viem vžiť do situácie redaktorov, s ktorými spolupracujem. Viem pochopiť, akú informáciu v akom rozsahu považujú. V tomto mám oproti mnohým kolegom výhodu. Viem, že keď novinár potrebuje informácie, musím pracovať rýchlo. Uvedomujem si totiž, ako noviny pracujú, a to, že sa redaktor nachádza pod časovým tlakom." Na druhej strane J. Bača vie, čo môže a nemôže povedať. Každé slovo musí premyslieť. "Niekedy je lepšie podať krátku a neúplnú, no zaručene presnú informáciu."

J. Bača tvrdí, že nevie, čím si zaslúžil také významné ocenenie, ktoré získal v tvrdej celoslovenskej konkurencii. Verí však tomu, že to ovplyvnila kvalita jeho práce a prístup. "Na Slovensku neexistuje novinár, ktorému by som nezdvihol telefón. To je podľa mňa to, čo by si mal osvojiť každý hovorca." Dodržiavať toto pravidlo je veľmi náročné. Pojem ako voľný deň v jeho živote prakticky neexistuje. Stále musí byť v strehu a pripravený na to, že bude musieť zháňať informácie od kolegov zo spoločnosti. Keďže je ženatý a má dve deti, nie vždy je to príjemné. "Samozrejme, že keď mi zazvoní telefón v nedeľu ráno, nie je mi to príjemné. Je to však moja práca. Časom si na to zvykla aj moja rodina a zmierila sa s tým."

J. Bača si ocenenie "TOP hovorca roka 2009" veľmi cení. Vraj to nie sú len zdvorilostné slová. "Ľudia s inými povolaniami si budú môcť aj v dôchodku povedať, že po nich niečo ostalo. U nás hovorcov je to horšie. Jeden deň nimi sme, druhý nemusíme byť a to bez toho, aby po nás ostalo niečo hmatateľné, čím sa budeme môcť pýšiť. Preto pre mňa bude diplom s ocenením veľmi cennou pamiatkou." Na záver dodal, že len čo mu diplom doručia, nájde si dekoračné uplatnenie v ráme na dôstojnom mieste v jeho domácnosti.

Cíti sa ako človek na moste, ktorý spája dve strany

Zuzana Bobriková bola už ako dieťa veľmi živá, extrovertná a mala rada spoločnosť ľudí. Hrala bábkové divadlo, spievala v speváckom zbore, recitovala. Všetky jej charakterové vlastnosti ju predurčovali k práci na očiach verejnosti. K zdokonaľovaniu sa v humanitnej oblasti a práci s ľuďmi ju priviedla náhoda. Chcela študovať na "Šmeralke" (dnešné Gymnázium Poštová), no kvôli nedostatku miesta zakotvila na práve otvorenom Gymnáziu Opatovská. Neskôr pochopila, že to bol pozitívny krok.

"Písala som do školského časopisu ´Mladosť´, ktorý skončil v celoštátnej súťaži stredoškolských časopisov ako druhý. Aj to bol impulz, ktorý ma viedol k žurnalistike," spomína Z. Bobriková, ktorá bola v školskom časopise šéfredaktorkou. Počas strednej školy sa venovala aj mnohým iným aktivitám, vďaka čomu mala mnoho informácií o dianí z umeleckej oblasti. To viedlo k jej prvým profesionálnym skúsenostiam. "Redaktor Košického večera Peter Furmaník ma oslovil, či by som neprispela do seriálu o kolektívoch záujmovo-umeleckej činnosti. Môj prvý profesionálny článok bol teda práve vo ´večerníku´."

Po maturite skúšala šťastie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa chcela dostať na odbor žurnalistika. Na prijímacích skúškach však nepochodila. Aj z tohto na prvý pohľad neúspechu však neskôr ťažila. Zamestnala sa ako elévka vo Východoslovenských novinách. "Bol to úžasný rok, veľa som sa naučila. Ešte fungovala klasická redakcia, kde bol čas na prácu s mladými novinármi." Po roku sa opäť pokúsila dostať na vysnívanú žurnalistiku v Bratislave. Tentoraz úspešne. "Promovala som v júni 1989. Moji spolužiaci boli Jarka Hargašová, Luboš Černák, pred odchodom na zahraničné štúdium aj Igor Barát." Po štúdiu sa vrátila do Východoslovenských novín. Na jeseň zažila ako mladá redaktorka zamiešaná v dave atmosféru Nežnej revolúcie.

Počas niekoľkých ďalších rokov "novinárčenia" vystriedala Z. Bobriková niekoľko zaujímavých médií. "Pracovala som v košickej redakcii denníka Pravda, v Rádiu Kiks, Rádiu Regina i Rádiu Lumen." Ako redaktorka posledne menovaného rádia dostala na konci roku 2005 nečakanú ponuku. Ozval sa jej vtedajší primátor mesta Košice Zdenko Trebuľa. Nepovedal, o čo ide, len ju pozval na kávu. "V decembri 2005 som dostala ponuku od primátora mesta na prácu hovorkyne. Takže vlastne on má veľký diel ´viny´ na tom, že má v úrade hovorkyňu roka. Nastúpila som 7. januára 2006 a odvtedy robím túto prácu už osem rokov."

Prechodom na druhú stranu na ňu bývalí kolegovia - novinári nezanevreli. Ani ona na nich. Využíva to, čo J. Bača - znalosť novinárskej práce. "Viac ako to, že hovorca je na druhej strane, sa mi páči prirovnanie ´človek na moste´. Ten, čo spája dve strany. Nestane sa mi často, že niekomu nezdvihnem telefón. To je naozaj výnimočná situácia. Už som odpovedala na otázky aj na lyžiarskom vleku. Beriem to ako prirodzenú vec, lebo médiá nemajú víkend. Niekedy vznikne aj nejaký problém, no stále sa vyriešil."

Pozná totiž tlak, pod ktorým novinári pracujú. Okrem uvedomenia si vlastnej situácie však spoznala aj chyby novinárov - teda to, čo si predtým neuvedomovala. "Mnoho novinárov mi pošle otázky, na ktoré chcú okamžitú odpoveď. Pošlú email a tým to pre nich končí. Asi si myslia, že sedím v kancelárii a nemám čo robiť. Moja práca však zahŕňa oveľa viac." "Alergická" je aj na nepripravenosť niektorých novinárov, ktorí prídu bez znalosti problematiky. "Nedávno za mnou prišiel mladý redaktor s tým, že doma nakladal kapustu, a preto nemohol prísť na zastupiteľstvo. Otázky poskladal z titulkov agentúrnych správ a chcel ´odpovede´. Celú problematiku som mu musela do detailov vysvetľovať takmer hodinu."

J. Bobriková si zvykla aj na nutnosť rýchlej reakcie na vzniknuté situácie. "Niekoľkokrát som robila cez víkend vstup do televízie vtedy, keď som doma varila, teda pred naším blokom. Stále sa smejem, že borovica pred naším blokom je už mediálne známy strom." Prácu hovorkyne si však pochvaľuje. "Moji traja chlapi, manžel a synovia, sa potešili, keď som z novín prešla do samosprávy, pretože som začala tráviť s rodinou oveľa viac času. Kým som bola v novinách, často som musela pracovať aj cez víkendy. Aj teraz si beriem robotu domov, ale v porovnaní s novinárskymi rokmi je to lepšie."

Ocenenie "Hovorca roka vo verejnom a neziskovom sektore" si veľmi cení. Hlavne preto, že ho konečne získal niekto zo samosprávy. Táto problematika je nesmierne široká, kompetencie samosprávy zahŕňajú mnoho oblastí, ktoré sa dotýkajú nášho bežného života. Úlohou hovorcu je pravdivo o nich informovať, byť tým spomínaným človekom na moste, ktorý spája úradníkov, médiá, občanov. Zároveň ju však ocenenie zaväzuje k tomu, aby podávala aj naďalej kvalitné pracovné výkony. "Bola by som rada, keby toto ocenenie o rok získal zasa niekto zo samosprávy," uzavrela Z. Bobriková.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári