Cestovateľská vášeň, ale najmä odhodlanie popasovať sa s nástrahami najnáročnejších tratí ho priviedli už niekoľkokrát na ázijský kontinent, ba aj za "veľkú mláku", do krajiny javorových listov. Vždy ho lákali najmä miesta s olympijskou minulosťou. Tá naňho dýchala v ďalekom Soule i Montreale, ale Atény, aj keď sú oveľa bližšie, boli preňho predsa len o niečo výnimočnejšie. Nielen preto, že ho tam čakal legendárny "Spartathlon", ale najmä preto, že sú kolískou olympiády.

"Vždy som bol veľmi rád, keď som sa počas mojej športovej kariéry dostal do nejakého dejiska olympijských hier, na miesta, ktoré som poznal len prostredníctvom televíznej obrazovky, keď som sledoval súboje športovcov a obdivoval ich výkony. V Soule i Montreale to všetko akoby predo mnou ožilo, vynárali sa mi detaily z jednotlivých súťaží, aj keď odvtedy už ubehlo zopár rôčkov. Aténska olympiáda bola prakticky iba nedávno, a spomienky na ňu sú ešte čerstvé. Preto ma potešilo, že si ich môžem pripomenúť, aj keď som tam cestoval s iným poslaním," vraví 38-ročný športovec.

Keď sa ich lietadlo (to "ich" preto, lebo so Slavom cestoval na Spartathlon celý podporný tím) pred pristátím vznášalo nad aténskym letiskom Venizalos, bolo už hodinu po polnoci. "Preto nás prekvapilo, že na cestách je taká veľká zápcha. Vzdialenosť z letiska do nášho hotela, desať či pätnásť kilometrov, ktorú sme mali pokojne prejsť za pár minút, sme absolvovali takmer za dve hodiny. V izbe sme boli až o tretej ráno."

Ani len netušiac, že hotel "Amarylis Inn" sa nachádza vo štvrti mimoriadne pochybnej povesti. Zistili to až ráno, keď sa trochu nadýchali povestného aténskeho smogu. "Vyšli sme z hotela, a ocitli sme sa na dlhej ulici, kde sme stretávali rôznych ľudí, od Indov, cez Arabov, až po černochov. Na miestnych, Grékov, sme natrafili iba zriedka. Proste, bola to ulica, kde žili samí prisťahovalci. Z ulice si urobili trhovisko, a na zemi predávali veci od výmyslu sveta, rifle, oblečenie, potraviny, elektroniku, dalo sa tam kúpiť v podstate všetko. Každá z národností mala na tej ulici aj svoju reštauráciu. Na jednom i druhom konci hliadkovali policajti."

Nebolo ťažké pochopiť prečo. "V piatok ráno, keď sme sa už chystali na preteky, a pred hotelom sme čakali na taxík, naskytol sa nám nie práve najpríjemnejší pohľad. Hneď oproti sedela na chodníku akási žena, taká blondína, mohla mať čosi cez tridsať, a pred našimi očami si pichala do žily drogu. Okolo nej bol hlúčik ľudí, asi tiež narkomanov. Viete si predstaviť, že nám to na nálade pred pretekmi veľmi nepridalo," spomína Slavo. "Z tej ulice išiel strach. Sami sme sa po nej radšej netúlali."

Atény však ponúkajú turistom aj výstavnejšie miesta. Napríklad pri mori. "Priamo v meste sú pekné pláže, a keď sme sa po prezentácii v hoteli London ocitli pri jednej z nich, hneď som to využil. Bol už september, ale voda na kúpanie ako stvorená, príjemne teplá. A hlavne, na pláži bol pokoj, nie hlava na hlave ako počas letnej sezóny. Povedal som si, že keď sa tam vyberiem niekedy na dovolenku, tak len v tomto termíne."

Na dovolenku však rýchlo zabudol. Čakali ho preteky, aké ešte nikdy nebežal. Z Atén na juh, cez Korintský prieplav na polostrov Peloponéz, kde sa nachádza bájna Sparta. Na to, že by sa pri tom stihol pokochať okolitou krajinou, ani len nepomyslel. "Mal som čo robiť, aby som to zvládol, lebo trať bola mimoriadne náročná, ale očkom som sem-tam hodil aj po okolí. Videl som kopu typických antických stavieb, či skôr zrúcanín, zvyšky chrámov, alebo len holé stĺpy. Značná časť trate viedla popri mori, kde som občas zaregistroval aj nejakú výletnú loď. Ba aj nápis mám pred očami - Mona Lisa, aj s jej veľkou podobizňou na boku."

Bolo síce horúco, v ústach mal sucho a občerstvovacia stanica ešte ďaleko, ale nebola to fatamorgána, aká sa zjavuje vysmädnutým pútnikom na púšti. "Občerstviť sa mimo stanice bolo zakázané, ale keďže more bolo na dosah, a na niektorých úsekoch ani živej duše, využil som to, a trochu som sa tou vodou očľapkal. Chcel som sa iba osviežiť, ale tá slaná voda spôsobila skôr opačný efekt. Vo vnútrozemí boli zas vinice, kde práve dozrievalo nádherné biele hrozno. Aj keď mi hrozilo napomenutie, a pri opakovanom porušení pravidiel aj vylúčenie, nemohol som odolať, a keď ma nikto nevidel, jeden strapec som si odtrhol. Veľké zrelé bobule mi náramne chutili..."

Čím bola Sparta bližšie, tým bol iný aj ráz okolitej krajiny. "Zmenila sa po prekonaní Korintského prieplavu. Dozvedel som sa o ňom len toľko, že ho asi pred sto rokmi projektoval nejaký Maďar. Za mostom, ktorý ponad neho viedol, bol už Peloponézsky polostrov, a z nížiny samé kopce. Aj Sparta, kde nás čakal cieľ a socha kráľa Leonidasa, je obkolesená horami. Škoda, že nebolo času, aby sme si to mesto, ktoré dýcha históriou, trochu viac obzreli." Ponáhľali sa späť do Atén, kde bolo slávnostné vyhlasovanie výsledkov.

"One euro" za fotku

Atény, to je predovšetkým Akropola, ktorá sa nad nimi skvie oslepujúcou belobou v horúcom slnku. "Bol by hriech byť v Aténach a nevybrať sa na Akropolu, o ktorej som toho veľa čítal a počul. Ale radšej to raz vidieť, ako o tom tisíckrát počuť. Vstupné, v ktorom je zahrnutá prehliadka piatich objektov, stála dvanásť eur. K dispozícii bol aj sprievodca, ale čo z toho, keď sme mu nerozumeli. Akropola ma nesklamala, ale nečudo, že to miesto si Gréci veľmi chránia, aby sa pod náporom turistov celkom nerozpadlo. Je prísny zákaz zobrať si odtiaľ na pamiatku čo i len malý kamienok."

Ktovie, či bradatý Grék v typickom miestnom kroji by nad tým neprižmúril očko, keby ste mu dali euro do kapsy za spoločnú fotografiu. "Je to atrakcia pre turistov. Ten dedo vie po anglicky povedať iba jediné - one euro. Ešte vám to aj palcom ukáže. Rýchlejšie a bezpracnejšie sa asi nedá zarobiť. Núdzu o záujemcov však nemá, lebo keď som prišiel na rad, za mnou už čakali ďalší štyria či piati turisti. Pri ich návale môže mať za deň aj stovku. A to je už celkom slušný zárobok, čo poviete?"

Pýchou Aténčanov je aj historický olympijský štadión, ktorý si pamätá ešte prvú prvučičkú novodobú olympiádu. Súťažilo sa na ňom už koncom devätnásteho storočia. "Akýže by som bol športovec, keby som si ho nechcel pozrieť. Ale mal som smolu, pretože pre verejnosť bol uzavretý, takže som si zapózoval len pred vstupnou bránou. Aj keď by som sa rád posadil do hľadiska a ponoril sa na chvíľu do dávnej olympijskej minulosti. Ako to tam mohlo vyzerať počas prvých hier v roku 1896. Tie posledné aténske, v roku 2004, sa mi vybavili hneď. Ako dobiehal na štadión maratónsky víťaz, Talian Baldini... Prekvapilo ma, v akom perfektnom stave je ten štadión, hoci tam stojí už viac ako sto rokov."

Dať nejaké to euro za to, že mohol zblízka obdivovať staré antické stavby, mu nebolo ľúto, ale za súčasnú aténsku architektúru by nedal ani deravý groš. "Tá sa mi vôbec nepáčila. Budovy v meste sú rozhádzané bez ladu a skladu, miestna architektúra za veľa nestojí. To mesto ani pri pohľade z kopca, na ktorom je Akropola, ani pri potulkách ulicami, sa mi nezdalo príliš vábne. Akurát som si vychutnal posedenie v kaviarničkách, ktorých je najmä pod Akropolou neúrekom. Keďže alkohol nepijem, tradičnú metaxu, ouzo alebo vínko som neokoštoval. Dal som si aspoň kávičku a pivo, prirodzene nealkoholické."

V Indii krava, v Grécku pes

S Grékmi nebolo vôbec reči, lebo problémom bola gréčtina. Teda aspoň pre Slovákov, ktorým bola ich reč cudzia. "Najväčšie problémy sme mali v aténskom metre. Lepšie povedané, s tým, ako sa doň dostať. Na automatoch, kde sme si chceli kúpiť lístky, boli informácie iba v gréčtine, a kým sme prišli na to, ktoré tlačidlá postískať, aby lístok vyliezol, boli sme o pár eur ľahší. Kým sme zistili, na akom princípe automat funguje, nahádzali sme doň zopár mincí, a pritom sme nemali ani lístky, ani peniaze. Trochu sme v tom metre z gréčtiny maturovali," smeje sa slovenský vytrvalec.

Ale stálo to za to, pretože metro je najodporúčanejší aténsky dopravný prostriedok. "Taká doprava je tam pohodlnejšia, a najmä bezpečnejšia, pretože šoféri lietajú po meste ako blázni, a nemožno povedať, že by boli k chodcom nejako zvlášť ohľaduplní. Musíte si dávať bacha, nikdy neviete, čo odkiaľ vyletí, a kto vás zrazí. Atény sú autami i skútrami doslova prepchaté."

Je až nepochopiteľné, že na populáciu havkáčov najrozmanitejších rás a výtvorov ich promiskuitného životného štýlu, potulujúcich sa alebo vylihávajúcich v strede rušnej ulice, to nemá žiadny drastickejší vplyv. "Kým v Indii je krava posvätné zviera, mal som dojem, že v Grécku má takúto výsadu pes. Priamo v centre sme ich videli spústu, na každej ulici. Väčšinou bez obojka, lebo mnohé z nich zjavne nemali majiteľa. Ale nikto sa ich ani nedotkol, nikto ich neodchytával, aj keby boli besné. Pomyslel som si, že naši rómski spoluobčania by tam nemali problém so psím gulášom." Ale voľný pohyb zvierat po mestských uliciach je v Grécku asi celkom bežná vec. Po parku si napríklad neohrozene špacírovali korytnačky...

Nuž, iný kraj, iný mrav. Kto vie, čo zažije Slavomír Lindvai nabudúce. Aj v Gibraltare, kde by ho mali v budúcej sezóne zaviesť neúnavné maratónske nohy, to môže byť zaujímavé.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári