Canisterapia pomáha autistickým aj fyzicky postihnutým deťom

Hovorí sa, že pes je najlepší priateľ človeka. Dokáže byť prospešný v rôznych situáciách, a to aj okrem toho starého známeho, že stráži dom. Existujú napríklad vodiace psy pre nevidiacich, záchranárske psy, ktoré vyňuchajú človeka aj pod lavínou, pracovné

psy, ktoré ťahajú záprahy na severe. Jednou z oblastí, v ktorej sa využíva schopnosť psov liečiť, je canisterapia. O jednom takom konkrétnom psíkovi, dalmatíncovi Donkovi, čo dokáže, nám porozprávala Mgr. Viki Vargočková.

Viki sa canisterapii začala venovať v roku 2003 aj s dalmatíncom Donkom a kríženkou Tinkou. Dostala sa k tomu cez Úniu vzájomnej pomoci ľudí a psov. Tá v Košiciach zastrešuje útulok, organizuje výcviky pre verejnosť a venuje sa osvetovej činnosti (ako sú prednášky, besedy v školách). Mnohí jej členovia sa venujú canisterapii...

"Canisterapia je podporná alternatívna liečba, pri ktorej sa využíva pozitívny vplyv prítomnosti a kontaktu psíka a človeka," vysvetľuje Mgr. Vargočková. "Využíva sa v oblasti psychoterapie, fyzioterapie, socioterapie i špeciálnej pedagogiky. Je to v podstate pomocná psychoterapeutická metóda. Na Slovensku je známa asi od roku 2001. Pôsobenie psíka sa využíva v rôznych oblastiach a zariadenich, kde sa dokáže psík prispôsobiť konkrétnemu klientovi." Terapia môže byť buď živelná, keď ide o klasické držanie psa v domácnosti ako spoločníka a priateľa. Psík tak pomáha starším ľuďom i osamelým. Spôsobuje im radosť, sprevádza ich na prechádzkach, podnecuje ich k pohybu, ľahšie tak nadväzujú priateľstvá. "Druhou je riadená terapia. Využíva sa pri autistických deťoch, deťoch s mozgovou obrnou, pri deťoch so špecifickými vývinovými poruchami učenia, pri mentálne postihnutých. Vhodná je aj pre deti a dospelých v nemocnici, pre drogovo závislých a využíva sa aj v logopedickej praxi..."

Vo fyzioterapii sa canisterapia využíva napríklad na polohovanie prehriatie svalov, uvoľnenie spazmov (napätia) končatín, dýchacie cvičenia, nácvik hrubej, jemnej motoriky, motiváciu k pohybu. U autistických detí je to iné. Autisti sú uzatvorení do svojho sveta. V tomto prípade sa teda vďaka psíkovi obracia ich pozornosť k vonkajšiemu svetu. Psík zlepšuje spoločenské správanie sa autistov, zmierňuje reakcie k okoliu. "Základnou podstatou je motivovať človeka k tomu, čo u neho chceme dosiahnuť. Aby mal radosť, a aby sa z aktivít so psíkom tešil." Pri pomoci deťom pomáha canisterapeutke Viki dalmatínec a kríženka. Otázka plemien však vôbec nie je dôležitá. "Dôležitá je pokojná a priateľská povaha psíka, jemná srsť a trpezlivosť pri práci. Je fajn, keď psík ovláda aj rôzne tanečné prvky, aby to nebolo iba o poveloch sadni, ľahni... Je to dobré na spestrenie činnosti. Psíci vedia často napr. slalom, gúľať sa, otáčať sa..."

Psíci - canisterapeuti môžu začať "pracovať" zhruba od roka a pol, teda od dospelosti. Je to totiž veľká záťaž na ich organizmus. Každý majiteľ vidí, kedy je už psík vyčerpaný. Vie odhadnúť, koľko zvládne, keďže psík musí byť aktívny a vedieť sa prispôsobiť každému klientovi. To je ten rozdiel medzi vodiaci psami a terapeutickými. Vodiaci je vycvičený len pre jedného klienta, ktorého sprevádza. Terapeutický sa musí vedieť prispôsobovať rôznym diagnózam. Preto je dôležité dopriať psíkovi aj dostatok oddychu a uvoľnenia. "Psík musí zvládnuť aj nepredvídateľné reakcie detí. Jeho schopnosti sa testujú na špeciálnych akreditačných skúškach. Pes je schopný pomáhať, kým nie je starý, teda okolo osem až deväť rokov. Ale to naozaj treba vedieť odhadnúť, kedy je potrebné skončiť." Veková hranica klientov nie je. Canisterapia je určená pre deti aj pre dospelých. Viki pracovala s rôznymi deťmi od 6 do 14 rokov a s hluchoslepými dospelými. "Pre nich to bolo úplne nové. Tým, že psíka nikdy nevideli a nepočuli, nevedeli, ako sa hladká. Ich emócie boli veľmi výrazné. Zľakli sa, smiali alebo kričali."

Nedá sa povedať, aká je v canisterapii dosiahnutá úspešnosť. Je to aj preto, že na deti sa pôsobí z rôznych strán, nie len canisterapiou. Svoje výsledky si Viki zaznamenávala iba vlastným pozorovaním a skúšaním. Tak vie, čo na pacientov zaberá a čo nie. "Svojimi pozorovaniami som zistila, že táto metóda pomáha. Ale to sú naozaj iba moje pozorovania a zápisky, ktoré som si robila z terapií. Videla som, aké pokroky dieťa robilo, za aký čas, čo sme s ním dosiahli... Ja som sa tiež na začiatku učila pozorovaním druhých pri tejto práci. Donko bol vždy priateľský a mal dobrú povahu. Povedali sme si teda, že to skúsime. Učili sme sa, dá sa povedať, ´na kolene´. Keďže nikde neboli žiadne informácie a žiadna odborná literatúra, museli sme si pomôcť sami," hovorí Viki. Sama napísala jednu prácu o svojich skúsenostiach, aby pomohla iným, ktorí chcú začať.

Viki s dalmatínom Donkom mali na terapii deti s rôznymi poruchami. Pracovali napríklad sa takým, ktoré bolo hyperaktívne a impulzívne, nedokázalo obsedieť na jednom mieste, nedokázalo sa sústrediť či udržať pozornosť. Terapia prebiehala v dvoch fázach. Chlapček s Donkom najprv cvičil, veľa chodili na vychádzky, prechádzali sa, preliezali a podliezali... "Potom začal chlapec psíka cvičiť, napodobňoval jeho polohy a cvičil súčasne s ním. Páčilo sa mu, že Donko počúva na povely a počúval aj on. V tej chvíli to nevnímal ako príkazy, ale ako hru. Teda trénoval aj svoju sústredenosť, aby splnil daný cvik, aj trpezlivosť, aby ho Donka naučil. Druhá fáza bola pasívna. Vytvorili sme príjemnú atmosféru, v pozadí znela relaxačná hudba. Počas nej sme sa snažili dostať chlapca do pokoja. Obaja boli ubehaní, a tak chlapec sledoval, ako Donko dýcha a počúval pritom tlkot jeho srdca. Často si položil hlavu na jeho hrudník a so zavretými očami spolu oddychovali."

Iný chlapec mal poruchu opozičného vzdoru, teda rôzne prejavy agresivity, vzdoru. Mal časté výbuchy hnevu, napádal spolužiakov i kamarátov. Viki za ním nosila Donka, no trvalo niekoľko týždňov, kým sa im podarilo, v spolupráci s liečebnou pedagogičkou, chlapca k psíkovi dostať. Chlapec si ho veľmi obľúbil. Učil, hral sa s ním, hladkal ho. "Dokázal sa na psíka upnúť, a pochopil, že niekomu, koho máme radi a kto má rád nás, sa neubližuje. Ak vznikal nejaký problém v skupine detí, hneď sme to riešili rozhovorom a otázkami: ´Môžeme to urobiť Donkovi? Bolelo by ho to? Ak cíti bolesť psík, cíti ju aj kamarát?´ Chlapček po dlhom čase pochopil, že ubližovať psíkovi alebo kamarátom nie je správne."

Ďalšie dieťa malo viacero porúch učenia: dyslexiu (porucha čítania), dysgrafiu (porucha písania), dyskalkúliu (problém s chápaním základných matematických pojmov), dysortografiu (porucha pravopisu). Pes pri poruchách učenia funguje ako motivačný prostriedok. Keďže deťom sa venujú najmä skúsení odborníci, používala Viki psíka na uvoľnenie atmosféry počas čítania a písania. Aj tento chlapec sa s Donkom skamarátil, mal v jeho prítomnosti dobrý pocit. A pri čítaní bol uvoľnený. Pes je dobrý poslucháč, nevníma chyby. Len si tak k dieťaťu ľahne a počúva a chlapec je rád, že mu mohol opäť niečo prečítať.

Viki pracovala aj s deťmi - autistami. Jeden z chlapčekov mal tzv. Aspergerov syndróm (AS). Inteklekt týchto detí je nepoškodený alebo vyšší ako priemer. Trpia v tých istých oblastiach ako deti s klasickým autizmom (sociálne vzťahy, sociálna komunikácia...). Základným znakom tejto poruchy je egocentrizmus a neschopnosť kontaktu, prípadne nezáujem o kontakt s rovesníkmi. V detstve viac inklinujú k dospelým a v dospelosti sa lepšie cítia medzi malými deťmi. Majú problém rozumieť správaniu ľudí, neverbálnym signálom a gestám. U detí s AS môže byť reč pekne plynulá, bezchybná a pedantná, ale aj popletená. Môžu hovoriť stále, bez ohľadu na to, či má o to niekto záujem. Zvyčajne si nevšímajú reakcie okolia.

"Prejavy dieťaťa, s ktorým sme pracovali, boli najmä v tom, že nečakane a s úsmevom ubližoval spolužiakom. Stalo sa, že im stúpil na nohu, pritlačil stoličkou, či chcel zavrieť dvere, keď tam mal niekto prsty. A chcel to skúšať aj na Donkovi. Zobral do rúk jeho chvost a pýtal sa, či ho môže zlomiť. Občas ho len tak udrel počas prechádzky, potiahol za uško. Donko na to nereagoval a to chlapca stoplo. Zrejme očakával opačnú reakciu, ako keď to robieval deťom, teda krik a plač. Neviem, možno je to náhoda, ale po čase ten chlapec prestal ubližovať Donkovi a neskôr i deťom."

Ďalší chlapec bol veľmi tichý, dobrý, milý a nikto by nezistil, čo mu je. "My sme však vedeli, že sú v rodine určité problémy, on o tom však nikdy nehovoril. Emócie v ňom boli nahromadené. Na canisterapii sa postupne začal uvoľňovať. Prejavilo sa to pri tom, ako psíka stále hladkal a rozprávali sme sa o všeličom. Odrazu začal plakať a hovoriť Donkovi o tom, ako ho otec bije, ako ubližuje aj mamke. Konečne to z neho vyšlo von..."

K hluchoslepým sa Viki dostala s Donkom na jeden rok. Keďže to bolo len raz v týždni, prinášali im do života zmenu. Jeden klient, ktorý mal kombináciu slepoty s nedoslýchavosťou, reagoval na všetko nové výkrikmi. "U neho bol vôbec pokrok, že psíka pohladkal. Okrem canisterapie chodievali všetci na hipoterapiu a on dotyk so srsťou odmietal. Obávali sme sa, že to tak bude aj pri Donkovi, že mu to tiež nebude príjemné. V začiatkoch sa dotýkal psíka iba prstom, postupne aj dlaňou a nakoniec ho rád hladkal."

Iné dievča nijako neprejavovalo svoje emócie. Sedelo s kamennou tvárou, nevedela sa smiať ani plakať. Mala kombináciu hluchoty so zvyškami zraku. Hoci bolo veľmi ťažké robiť niečo s takými ľuďmi, Donko si ju získal. Zabávala sa tým, že pred sebou držala dlane vo vodorovnej polohe. Medzi nimi mal psík chvost a keď ním vrtel a plieskal jej o dlane, mala z toho radosť. Tak veľmi sa z toho dokázala tešiť a smiať, že aj ich špeciálna pedagogička, ktorá s nimi pracovala, povedala, že toto ešte nezažili. Bol to pre ňu veľký krok.

"Navštevovali sme aj deti v detskom domove," spomína Viki. "Je to nádherný pocit, vidieť úsmev na ich tváričkách, keď viete, že tým málom – prítomnosťou psíka, im môžete spríjemniť chvíle v domove. Detský domov mal vytvorené akési rodinky a ku každej chodieval iný canisterapeut so svojím psíkom. Deti sa tak tešili nielen na Donka s Tinkou, ale aj na Dadku s Eshli a Ajlou, Evku so Salom či Eriku s Lindou. V spolupráci so psychologičkou Katkou sa nám darilo deti nielen rozveseľovať, ale učiť ich aj základnej starostlivosti o psíka, tiež zodpovednosti a láske k živému tvorovi."

Canisterapia teda nie je zázrak. Musí sa urobiť mnoho krôčikov i krokov a uplynúť dlhý čas, aby priniesla výsledky. Keď to pomôže, je to pre dieťa, jeho rodičov i pre canisterapeuta veľká radosť.