Dekompresia môže zabíjať, tvrdí inštruktor potápania Milan Pančík

Egypt je už niekoľko rokov vyhľadávaným miestom letných dovoleniek aj pre turistov zo Slovenska. Láka ich stabilne pekné počasie i teplé more. No kým väčšina Slovákov mieri do Egypta kvôli relaxu, nájdu sa aj takí, ktorí sa pri pobreží Červeného mora venu

jú práci. Jedným z mála Košičanov, ktorí si šli vlani i tento rok na severovýchod Afriky zarobiť, bol aj Milan Pančík. Neroznášal drinky v reštauráciách a neupratoval izby. Jeho pracoviskom bol priestor pod morskou hladinou.

"Do Egypta som sa dostal cez kamaráta Mareka, ktorý tam pracoval ako inštruktor potápania asi tri roky," spomína Milan na máj 2008. Vtedy sa rozhodol prestať hľadať si prácu na Slovensku a skúsiť to v zahraničí. "V Egypte bol posledné roky veľký dopyt po Slovákoch. Mnohé naše i české cestovné kancelárie majú uzavreté zmluvy s hotelmi i rôznymi centrami, a tie potrebovali aj po slovensky hovoriacich zamestnancov. Inštruktorov potápania i ako sprievod pri rôznych akciách a výletoch."

Milan si na našich úradoch vybavil všetky potrebné formality, zbalil si najnutnejšie veci a odletel do Egypta. Hoci vedel, že ho najprv čaká tvrdý tréning, do ktorého bude musieť investovať veľa peňazí a až po určitom čase môže čakať nejaký zisk, neváhal. A to aj napriek tomu, že ako budúci inštruktor potápania a fotograf nemal s pohybom pod hladinou žiadne skúsenosti. Iba ak amatérske s plávaním a rovnako bol amatér aj v narábaní s fotoaparátom.

"Po prílete do letoviska Hurghada bolo mojou prvou úlohou nájsť si ubytovanie. Nebolo to ťažké, lebo sezóna sa ešte nezačala. Stačilo chodiť po domoch a pýtať sa na voľné byty. Ja som si vybral dvojizbový za 120 dolárov mesačne. Bol kompletne zariadený od klimatizácie a chladničky až po káblovú televíziu. Prvé tri mesiace som býval sám, neskôr s dvoma Čechmi." Hurghada je bývalé rybárske mestečko, ktoré sa v posledných desiatich rokoch vďaka turistike rýchlo rozvíja. Pribúdajú domy, hotely, turistické centrá i supermarkety. Tovar nie je drahý, v mnohých cenách takmer porovnateľný s tými na Slovensku. Platia tam doláre i eurá, ale väčšinou egyptské funty alebo piastre. Sú to malé a veľmi ošúchané bankovky, akoby sa používali už sto rokov.

Milan postupne absolvoval viaceré kurzy, ktoré pozostávali z určitého počtu ponorov. Musel sa naučiť reagovať pod hladinou na rôzne situácie, zachraňovať ľudí na otvorenej vode či ovládať predpisy na potápanie okolo koralov alebo k lodným vrakom. Súčasťou výcviku boli aj testy a cvičenia. "Až po ich absolvovaní som mohol požiadať o certifikát, ktorý sa posiela z Anglicka. Keď som ho dostal, mohol som aj ja vykonávať prácu inštruktora potápania. Mne však išlo o niečo iné. Ja som šiel do Egypta kvôli tomu, aby som mohol pod hladinou fotiť a tie fotky potom predávať turistom. Certifikát som k tomu potreboval preto, lebo bez neho by som nemohol pod vodu ani ja."

Kým dostal Milan osobné číslo a identifikačnú kartu inštruktora, investoval do svojho vzdelania a budúcich pracovných pomôcok okolo 150-tisíc korún. Sumu tvorilo nielen približne 10 dolárov denne za výcvik, letenky, stravu či nájomné, ale aj fotoaparát a notebook, na ktorom potom fotky "napaľoval" na cédečká. "Fotoaparát na fotenie pod vodou je ten istý, ako na súši, akurát sa vkladá do špeciálneho puzdra. Mňa nový 12-pixelový Kodak aj s puzdrom vyšiel asi na 35-tisíc korún."

Prvý rok pôsobenia v Hurghade Milan takmer iba fotografoval. Približne od júla do decembra. Samozrejme, zo začiatku sa musel naučiť pod vodou fotiť. Je to iné ako na súši, najmä kvôli lomu svetla a inému "správaniu" farieb. "Moja práca spočívala v tom, že som ráno prišiel do centra a robil dobrý dojem na turistov. Pohyboval som sa okolo nich a fotil. Na súši a potom pod hladinou. S niektorými som sa na fotení dohodol skôr, než šli pod vodu, iní mali o fotky záujem až potom, keď si ich pozreli. Cena za každé cédečko bola 20 eur alebo 25 dolárov."

Práca to bola atraktívna, ale pomerne namáhavá. Kým turisti absolvovali so svojimi inštruktormi dva či tri ponory, Milan musel pod vodu zakaždým, keď potreboval niekoho nafotiť. Potom bolo treba fotky vytriediť a napáliť. Na jednom cédečku ich bolo okolo 60. Zábery turistov na súši aj spod hladiny a k tomu ako bonus nejaké pekne sfarbené rybky a koraly, ktoré mal Milan v archíve. Slováci a Česi o fotky veľký záujem nemali. Skôr Nemci, Angličania, Taliani a Poliaci, ktorí boli oveľa solventnejší. "Večer bolo treba cédečká rozniesť po hoteloch. Keďže Hurghada má dĺžku asi 40 km, bola to riadna fuška. Preto som si časom kúpil starší moped. Boli dni, keď som predal aj päť cédečiek, ale väčšinou menej. Z toho som musel 15 percent odvádzať centru."

Ak si myslíte, že investovaných 150-tisíc sa Milanovi postupne vrátilo, mýlite sa. Hoci zarábal viac ako inštruktori potápania, ktorí brali za deň 30 dolárov, časom jeho "biznis" začala kaziť konkurencia. "Začali ma vytláčať takí, ktorí mali kamery. Veď filmový záznam spod hladiny je určite atraktívnejší, než fotky. Okrem toho klesali ceny fotoaparátov a začalo prichádzať veľa turistov, ktorí mali vlastné." Preto Milan svoj fotoaparát predal a od augusta 2008 začal pracovať ako inštruktor potápania, na čo sa mu zišiel spomínaný certifikát.

Kým fotenie pod hladinou bolo pohodové, počas práce inštruktora nemal Milan núdzu o adrenalínové situácie. Tentoraz nemáme na mysli stretnutia s morskými obyvateľmi, ako sú napríklad žraloky. Tie, mimochodom, videl asi trikrát a zakaždým rýchlo odplávali. Skôr si užil s turistami, ktorí nevedeli pochopiť, že ho musia poslúchať. "Pri potápaní v mori nie je podstatné, kto je doma riaditeľ firmy alebo milionár. Pod vodou ma musia poslúchať na slovo. Ja za nich zodpovedám a kto to nevie pochopiť, musí ísť hore," vysvetľuje Milan a ukazuje, že hore znamená na loď. "Väčšinou sa šlo na tzv. safari. Loďou sme vyviezli turistov na dohodnuté miesto, niekedy aj hodinu či dve hodiny plavby od brehu. Tam sme sa potápali ku koralom alebo vrakom lodí. Podľa predpisov môže inštruktor brať pod hladinu maximálne šesť ľudí, ale centrá, aby zarobili, nás nútili brať aj dvojnásobok. A to bolo skutočne náročné."

Riziko sa zvyšovalo počtom ponorených turistov aj prostredím. Boli napríklad miesta, kde bol pod hladinou silný prúd. "Pri vraku lode Double Maria sa síce pri zostupe i vynorení ľudia držia sprievodného lana, ale vlajú na ňom ako vlajky. Dodnes si pamätám tie vystrašené oči turistov, schované pod okuliarmi." Základné pravidlo pri potápaní je držať sa partnera. Ak sa jeden druhému stratí a do minúty ho nenájde, treba sa vynoriť. "Raz som mal skupinku a v nej otca s asi 12-ročnou dcérou. To, že je roztržitý a treba si na neho dávať pozor, mi došlo už na lodi, kde sme si všetci skúšali základné povely, používané pod vodou. Keď sme sa ponorili, bol natoľko zaneprázdnený fotením, že na dcéru zabudol. Len čo som si všimol, že je sám, naznačil som mu otázku: kde máš bodyho? On pokrčil plecami a uprel na mňa vystrašený pohľad. Našťastie, dcéru sme našli na hladine. Vysvitlo, že sa zamotala do inej skupiny, ktorá nás pod vodou križovala..."

Alebo iný prípad. Milan sa mal so zákazníkom ponoriť k vraku torpédoborca Elvira, ležiacemu 30 metrov pod hladinou. Odmietol, lebo turista, mimochodom z Banskej Bystrice, dovtedy absolvoval iba základný potápačský kurz s maximálnym ponorom do 18 metrov. Príkaz šéfa centra však znel jasne: klient si to zaplatil, treba jeho žiadosť splniť. "Tušil som, že z toho budú problémy," spomína Milan. "Keď sme sa k vraku ponorili, turista dostal záchvat, ktorý sa volá dusíková narkóza. Je to akýsi dôsledok hlbokého ponoru a depresívneho prostredia. Mal som čo robiť, aby sa mi ten muž v panike 'nevykopal' hore, lebo by mu mohla uškodiť rýchla dekompresia. Poznám prípady ľudí, ktorí ju už 'nerozchodili'... Preto som ho pevne chytil, díval sa mu do očí a snažil sa ho trochu upokojiť." Našťastie sa to podarilo. Mimochodom, ten Banskobystričan mal na lodi manželku a dve deti. Keby sa mu niečo stalo, bol by to koniec ich dovolenky...

Ako sme už naznačili, pozor si musel Milan dávať aj na to, aby turisti, ktorých mal pod vodou na starosti, dodržiavali zásadu postupného vyrovnávania tlaku. Dolu totiž môžu ísť doslova ako koľajnica, ale hore iba pomaly. "Keď človek stúpa rýchlo, molekuly dusíka, ktoré obsahuje stlačený vzduch vo fľašiach, sa zväčšia. Takto 'znehodnotená' krv potom môže spôsobiť embóliu a zástavu srdca." Špecialistami na takéto rizikové situácie boli Rusi, preto ich nikto nechcel brať pod vodu. Dokonca aj šéfovia centier im radšej zdvihli cenu, len aby ju neprijali a odišli. "Počul som o prípadoch, keď aj skúsení potápači pozabudli na ostražitosť a doplatili na to životom. Riskovali, pokúšali sa o rekordy. Napríklad o najhlbší ponor s obyčajnou fľašou. Hoci 60 metrov je hranica, pokúšajú sa o 100 či viac. Obvykle dostanú čosi ako epilepsiu, keď im telo stuhne, všetko vidia štvormo a nie sú schopní nič urobiť. Ich telá už potom nikto nenájde. Ležia na dne Červeného mora..."

Potápačom hrozilo nebezpečenstvo aj od morských obyvateľov. Napríklad od kamennej ryby (stone fish), pomenovanej podľa svojho vzhľadu. Kto na ňu stúpil, toho mohla poraniť svojimi ostňami s prudko jedovatým toxínom. Ostne boli také ostré, že dokázali prepichnúť aj neoprén či plutvu. Nebezpečné boli aj jedovaté koraly. "Niektorým turistom stačilo vidieť niekoľko rýb a boli z toho uchvátení. Iní mali to šťastie, že pod vodou stretli korytnačky, raje alebo delfíny a po vynorení sa pýtali, či je to všetko..."

Na konci roka 2008 sa Milan vrátil na Slovensko, no už tento rok v apríli bol v Egypte zas. Ako inštruktor potápania vydržal iba do júla, lebo potom ho kamaráti zlákali vystupovať v zábavnom programe, s ktorým kočovali po hoteloch. Samozrejme, toto zamestnanie nebolo až také adrenalínové, ale aj pri ňom zažil 25-ročný Košičan množstvo kurióznych situácií. Na tie si na tejto strane zaspomína niekedy nabudúce.