ová či nežná revolúcia. Speváčka Marta Kubišová je dodnes symbolom tejto doby. Košice nedávno navštívila v rámci Dní českej kultúry a, samozrejme, blížiaceho sa 20. výročia novembrových udalostí. Pri tejto príležitosti nám porozprávala aj o tom, ako sa jej žilo v dobe, ktorá ľuďom zviazala "krídla". Na to všetko, čo prežila, i čo si vytrpela, spomína s nadhľadom i smiechom.

Keď bola M. Kubišová mladšia, možno by jej nikdy nenapadlo, že sa jej život bude uberať rebelským a revolučným smerom. Jej otec bol kardiológ a dcéra chcela ísť v jeho stopách. Na lekársku fakultu ju však nevzali napriek tomu, že sa o to niekoľkokrát pokúšala. "Pôvodne som vôbec speváčkou nechcela byť a snívala som o dráhe lekárky. To však nevyšlo... nedostala som odporúčanie. Môj otecko bol kardiológ a komunisti ho vo vykonštruovanom procese aj s ďalšími lekármi obvinili, že poškodil svoj privátny röntgen, aby ho nemusel ponúknuť štátnemu sektoru. Napriek tomu, že súdny znalec potvrdil, že k tomuto poškodeniu mohlo dôjsť bez ich viny, dostal otec tri mesiace natvrdo."

Marta sa po gymnáziu zamestnala v Poděbradských sklárňach, aby si vylepšila kádrový profil. Po troch rokoch znovu skúsila medicínu, no zase bez úspechu. V roku 1961 si podala prihlášku do speváckej súťaže Hľadáme nové talenty, kde postúpila až do finále. Tam siahajú počiatky jej speváckej kariéry a umeleckého života. Začala hrať v divadle, časom sa spoznala s Waldemarom Matuškom i Helenou Vondráčkovou. Prišli prvé piesne, duetá, úspechy... Všetko zmenil rok 1968 a konkrétne 21. august, ktorý sa Čechoslovákom navždy zapísal do pamäti. Našu krajinu, kráčajúcu k demokracii, zrazu "navštívili" vojská Varšavskej zmluvy. Všetko sa razom zmenilo a na svet mimo krajiny sme sa mohli pozerať akurát cez pletivo s ostnatým drôtom, strážené psami a puškami. Skrátka zavreli sa hranice a nikto nevedel, na ako dlho. V tom čase sa pieseň M. Kubišovej Modlitba pro Martu stala akousi hymnou slobody. "Ať mír dál zůstává s touto krajinou. Zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou..." slová, ktoré aj po mnohých rokoch pôsobia nostalgicky. Táto pieseň však vôbec nevznikla pre tento účel. Bola určená pre jeden diel televízneho seriálu Gróf Monte Christo. Tam mala prísť M. Kubišová ako grófka v tmavom a spevom všetko pekne urovnať. No osud piesne bol asi predurčený iným smerom. Aby zaznela na počesť slobody na Václavskom námestí... Ale dovtedy pretieklo ešte veľa vody.

Nahé fotky

M. Kubišová stále spievala, napriek tomu, že časy boli horšie a horšie. Možno by sa nikdy nebola do ničoho plietla, keby sa "oni" neplietli do nej. Jej dráha profesionálnej speváčky vyvrcholila slávnou érou Golden Kids na sklonku 60. rokov. A potom prišla zrazu stopka. "Začalo sa to veľmi nenápadne a nikdy nebolo nič povedané oficiálne," spomína. "Vtedajší riaditeľ Pragokoncertu Dr. Hrabal začal všade ukazovať jednu fotku, na ktorej bolo nahé dlhovlasé dievča s mladým chlapcom. Tvrdil, že som to ja, napriek tomu, že to dievča mi nebolo ani podobné. Tú fotku videl i Vašek Neckář a povedal, že to určite nie som ja. No potom to už šlo... Agentúry so mnou rozviazali všetky zmluvy, úrady mi zobrali pas... Na všetko už bolo neskoro..."

Dráha M. Kubišovej ako speváčky sa nadlho skončila a jej poslednú platňu Kde máš ten dům zošrotovali. Pracovať však musela a jediným zamestnaním, ktoré jej vtedajší režim dovolil vykonávať, bolo lepenie vrecúšok na hračky. Neskôr sa zamestnala ako úradníčka. Jej pokojný život však netrval dlho. "Niekedy v auguste 1976 mi Pavel Kohout priniesol prehlásenie Charty 77. Prečítala som si to a prišlo mi, že to nič nie je, nemôže to vzbudiť niečo zlé. Tak som to podpísala a pustila to z hlavy. Že sa niečo deje, mi začalo dochádzať, až keď sa začala naháňačka na 'chartistov'... Za dva dni som mala aj ja na krku 'eštebákov'..."

Neodradilo ju to. Naopak, prijala návrh stať sa hovorkyňou Charty 77. Na otázku, ako sa jej žilo pod policajným dohľadom odpovedá, že sa to dalo vydržať. Vždy musela byť pripravená, že ju odvedú na výsluch, a tak si so sebou pre istotu brala aj kefku na zuby. "Boli sme dobre poučení od právnika Pavla Rychetského, takže sme tie výsluchy nejako zvládali. Keď som neskôr kvôli druhému tehotenstvu z funkcie hovorkyne charty odstúpila a namiesto mňa prišla Zdena Tominová, uvedomila som si, že to pre mňa mohlo dopadnúť aj horšie. Ju eštebáci brutálne mlátili."

Táto doba bola pre M. Kubišovú obzvlášť zlá. Výsluchy, prenasledovania, eštebáci... Ten psychologický teror vyvrcholil tým, že v ôsmom mesiaci prvého tehotenstva potratila. Jej myseľ i telo potom upadli do stavu známeho ako klinická smrť. Akoby sa vôbec nechcela zobudiť... No ako priznáva, to, že prežila klinickú smrť, nebolo nič v porovnaní s tým, že prišla o dieťa. Dlho sa potom snažila otehotnieť, no dlho bez úspechu.

Keď sa jej to konečne podarilo, prenasledovanie pokračovalo. Aj preto funkciu hovorkyne zložila. "Mamička mi vždy hovorila: 'Do ničoho sa nepleť, nech ťa nezatvoria...' No plietla som sa ďalej aspoň tajne. Neskôr, keď som už pracovala na úrade výstavby sídlisk, začali byť výsluchy cielené a v čase, keď sa mi to najmenej hodilo. Zobrali ma o tretej popoludní a pustili o šiestej. Samozrejme, že som do škôlky po Kačenku prišla neskoro. Ona, už oblečená, s pani učiteľkou korzovala vonku pred škôlkou. Hanbila som sa povedať, že som sa bola na výsluchu, tak som povedala, že ma zdržal šéf v práci. Dcéru som musela učiť, že keď spozoruje vedľa seba pomaly idúce auto, musí okamžite utiecť k Havlovcom."

Z naháňačiek eštebákov si však M. Kubišová vedela urobiť aj srandu. „Keď som zistila, že sa na mňa v metre uprene niekto pozerá, zostala som stáť pri dverách. Vystúpila som až v poslednej sekunde, keď sa už zatvárali. Rýchlo som sa prešmykla von a keď vagón s agentmi odchádzal, s úsmevom som im zatlieskala. To ma vyložene bavilo," smeje sa ešte aj teraz, ako s "tajnými" vybabrala.

Modlitba po dvadsiatich rokoch

Celý čas robila M. Kubišová všetko možné, ale spievať nemohla. Mnoho ľudí by určite zaujímalo, či jej spev počas totality nechýbal. Odpoveď aj nás prekvapila. "Keď bola Kačenka malá a ja som bola úradníčka na 'výstavbe sídlisk', vždy sa ma ľudia pýtali: ´Nie je vám smutno za spievaním?´ No nebolo. To je šport pre ľudí do 30 rokov, takých, čo majú vyriešené zázemie a nemajú deti, tvrdila som. Naozaj mi to už nebolo ľúto." Tento stav trval do roku 1989. Vtedy sa na trhu objavilo pol milióna albumov Songov a balád so zakázanými piesňami. "Povedala som si, že asi predsa len budem musieť začať spievať. Spočiatku sa mi do toho veľmi nechcelo a k tomu všetkému to ešte prvých päť rokov vyzeralo všelijako. Hovorila som si, že som sa k tomu vôbec nemala vracať..."

Ten moment, keď sa vrátila "na pódium", si Československo navždy zapamätalo. Po 20 rokoch stála na balkóne Melantrichu na Václavskom námestí. Pôvodne mala pod sochou koňa zaspievať hymnu, no voľba padla nakoniec na "Modlitbu". Ako to prežívala? "Ja som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje. Ešte som si k tomu pri speve zabudla na nose okuliare, takže keď som sa pozrela z balkóna dole a videla na tom Václavskom námestí hlavu na hlave, zmocil sa má závrat. Keď som spustila do mikrofónu, vracala sa mi ozvena, lebo bola krátka vzdialenosť k náprotivným domom. Nikdy predtým som takto 'a cappella' nespievala. Celý čas som si v duchu opakovala: ´Mám sa držať ozveny alebo seba? Najlepšie bude asi to, čo mi znie v hlave...´ Na to som myslela celé tie asi tri minúty..."

Na prvý pohľad sa teda zdalo, že je rozhodnuté. Speváčka M. Kubišová sa vráti do umeleckého života. No bodku za jej rozhodovaním dala vtedy 10-ročná dcérka Kačenka. Podľa mamy bola celou revolúciou veľmi rozladená. Bola totiž zvyknutá, že o pol piatej mala svoju mamu doma. "Zo začiatku, také tri-štyri mesiace, keď som sa k tomu umeniu vrátila, bolo vidieť, že jej to trhá srdce. Nevedela sa zrazu zmieriť s tým, že nemá teplé večere. Ja som však vedela, ako na ňu. Kačenka si veľmi priala video. Tak som jej povedala, že ako úradníčka naň budem musieť dlho šetriť, ako speváčka by som naň zarobila skôr. Na to začala malá premýšľať, kopala pri tom do sedadla a nakoniec z nej vyšlo: 'No tak spievaj...'"

Návrat na scénu nebol až taký jednoduchý. M. Kubišová totiž nemala žiadne kontakty. Keď po prvý raz dávala dokopy kapelu, chlapci jej donášali klebety zo scény. "Vraveli - 'S tým nerob, ten bol kolaborant... S tým môžeš...' Tak som si hovorila, že snáď ani s nikým nebudem môcť hovoriť. Povedala som si teda, že to nebudem riešiť. Napokon som šťastne pristála v malom divadielku Ungelt v srdci Prahy. So spevom to tiež nebolo jednoduché. Hlavne po technickej stránke. Rozčuľuje ma, keď zmixujú môj hlas a z rádia počujete akési huhňanie. Mám pocit, že som mala radšej ostať spievať doma v kuchyni alebo iba na javisku, lebo tam mám skvelého zvukára. Technika môže pomôcť alebo úplne zničiť spevákov výkon." Jej vlastná minulosť ju "dobehla" len raz. Keď stretla na ulici človeka, ktorý ju ako eštebák kedysi vypočúval. Ani sa jej nepozrel do očí a tváril sa, že ju nepozná.

M. Kubišová dodnes ostala symbolom slobody. Ľudia si ju postavili na akýsi pomník demokracie. "Najradšej by som v očiach ľudí z toho pomníka zostúpila. Ale mám to dodnes. Napríklad, keď sa niečo stane na sídlisku, kde bývam. Šesťkrát za dopoludie mi susedia zazvonia a vravia: 'Pani Kubišová, čo tomu hovoríte... Jed na potkany dali do verejnej zelene...' A tak letím pozrieť sa, či je to pravda, potom kade-tade telefonujem a riešim to.... Volali mi tiež z Hradca Králové, že na strome uviazla mačka. Vraj už volali hasičom, ale oni nechcú prísť. Tak im aspoň poradím, aby zavolali iných, dobrovoľných hasičov. Raz som to riešila takmer až do začiatku predstavenia..." Napriek tomu svoje rozhodnutie vrátiť sa po roku 1989 ku kariére speváčky M. Kubišová neľutuje.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári