Udalosťou, ktorá všetko odštartovala, bol zásah bezpečnostných zložiek proti niekoľkotisícovému davu na Národní tříde v Prahe. Na demonštrácii, ktorá bola prejavom nesúhlasu s politickou situáciu, sa nezúčastnili iba Pražania, ale obyvatelia celej republiky. Zastúpenie mali aj Košice. So spomienkami na pochod ulicami hlavného mesta sa s nami podelili Milan Kolcun a Andrea Ščerbanovská-Miškufová.

V jeseni 1989 rástla v celej ČSSR vlna nespokojnosti s totalitným režimom. Hoci sa vláda tvárila, že revolučné zmeny v okolitých štátoch, najmä v NDR, Maďarsku a Poľsku, sa nás netýkajú, bolo iba otázkou času, kedy čosi podobné vypukne aj u nás. A to aj napriek tomu, že Štátna bezpečnosť monitorovala tzv. "závadové" osoby a keď bolo treba, snažila sa ich izolovať. Napätie v spoločnosti rástlo, opozičné aktivity pribúdali. Zlomovým sa ukázal byť zásah bezpečnostných zložiek proti demonštrantom v piatok 17. novembra 1989.

"Bol som vtedy študentom 2. ročníka Filozofickej fakulty UPJŠ, ktorá vtedy sídlila v Prešove," spomína Milan. "Keďže v piatok, v deň študentstva sa neučilo, aj s víkendom sa rysovali tri dni voľna. Preto som odcestoval do Prahy navštíviť spolužiačky Andreu a Slávku, ktoré študovali na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej." Praha lákala Milana aj preto, lebo bola v tom čase centrom všetkého pokrokového diania. A vedel tiež, že už to tam vrie takmer rovnako ako v niektorých okolitých štátoch socialistického bloku. "Preto som sa dievčat medzi rečou opýtal: ´A čo nejaká demonštrácia nebude?´ Odpovedali mi, že včera, teda vo štvrtok, jedna bola. Za záchranu parku Stromovka, cez ktorý mala viesť diaľnica. A že dnes, teda v piatok večer, bude pochod študentov pri príležitosti 50. výročia zavraždenia študenta Jana Opletala nacistami. Dohodli sme sa teda, že tam pôjdeme..."

Teraz je to paradox, ale na organizácii akcie 17. novembra sa podieľala aj SZM. Začala sa v štvrti Albertov, kde sa o 16. hodine zišlo asi 15-tisíc zväčša mladých ľudí. Mnohí držali transparenty s nápismi: Svobodu! Jak dlouho ještě? Nechceme násilí! a iné. "Bolo to tam absolútne plné," spomína Milan. "Prejavy malo niekoľko ľudí, medzi inými aj človek, ktorý v roku 1939 zažil krvavý zásah fašistov voči študentom. Rečnil aj nejaký člen SZM, ale toho dav vypískal. Niektoré prejavy sa témou zjavne uberali inam. Naznačovali, že je tu nesloboda a že s tým treba niečo robiť." Odpoveďou bol potlesk a výkriky ako "Ať žije charta! Svobodné volby! Zrušte monopol KSČ!"

Po skončení tejto časti nasledoval pochod na Vyšehrad, k hrobu básnika Karla Hynka Máchu. "Tých 15-tisíc ľudí sa pohlo a bola to riadna masa. Ako sme kráčali po uliciach, ľudia z okien nám mávali a mal som pocit, akoby sa k nám aj pridávali. Policajti na začiatku sprievodu odkláňali dopravu, aby sme mohli plynulo prechádzať. Aj sme na nich kričali ´Pojďte s náma!´, ale oni sa iba usmiali a naznačovali, že nemôžu, lebo sú v službe. V niektorých rukách sa objavili vlajky. A mnohí si pripli trikolóru. Aj ja, dali mi ju moje dve kamarátky."

Keď dav došiel na Vyšehrad, zaplnil takmer celý cintorín. Niekto zanôtil hymnu a po pár tónoch ju už spieval niekoľkotisícový dav. Milan tvrdí, že také niečo ešte nezažil, z atmosféry mu behali po chrbte zimomriavky. Vo väčšine rúk sa objavili zapaľovače a sviečky, jednu ktosi podal aj jemu. Teraz sú také veci na koncertoch celkom bežné, ale vtedy boli tisíce svetielok niečo nové a veľmi pôsobivé. Nečudo, že po odspievaní hymny dostali všetci chuť na repete. Odznela ešte raz, rovnako silno precítene.

"Zazneli aj nejaké prejavy a na záver ktosi cez megafón oznámil, že pochod študentov sa týmto končí. Každý vraj môže ísť, kam chce, ale najbližšia cesta vedie k mostu a po nábreží. To bolo jasné znamenie, že sa ešte ide na Václavák. Vtedy sa začala nepovolená časť demonštrácie." Šlo sa po nábreží Vltavy. Keď sa Milan ocitol na mierne vyvýšenom mieste a otočil dozadu, ľudí videl všade. Tvrdí, že ich muselo byť dvakrát viac ako na začiatku. Na mnohých, ktorí sa pochodu iba prizerali, dav kričal "Pojďte s náma!" A mnohí sa pridali... Niekedy vtedy Milan stratil z dohľadu svoje kamarátky. "Cestou sme míňali prenosový voz televízie a redaktor sa snažil robiť krátke rozhovory. Zastavil aj mňa, že mi položí pár otázok. Odmietol som s tým, že chcem ešte doštudovať," smeje sa Milan nad vysvetlením. Opatrnosť bola namieste. Vtedy ešte nemohol vedieť, ako to všetko dopadne. Mnohí v dave sa kvôli tomu maskovali. Tmavými okuliarami, šiltovkami alebo čiapkami, stiahnutými až na oči...

"Keď sme z nábrežia zabočili doprava na Národní třídu, po chvíli som si všimol, že je nás akosi menej," pokračuje Milan. "Obzrel som sa dozadu a všimol si, že nás policajti akoby presekli. Po chvíli som ich spozoroval aj vpredu. Stáli zoradení v niekoľkých radoch a bránili nám pokračovať ďalej. Došlo mi, že sme obkľúčení, lebo aj v bočných uličkách stáli policajti. Nedalo sa ísť nikam, nikde nebol vytvorený priestor na to, aby sme odišli. Bola tma, všade dookola blikali modré majáky desiatok áut Verejnej bezpečnosti, do toho brechot policajných psov. Tam som po prvýkrát videl autá vpredu vybavené pluhmi na ľudí. Bolo to silné na psychiku. Trikolóru som si dal dole, lebo mi napadlo, že ak nás začnú mlátiť, tí s trikolórami budú prví na rane."

Čosi po 18. hodine bola Národná trieda hermeticky uzavretá. Vpredu na úrovni zastávky metra, vzadu pri divadle. V obkľúčení zostalo okolo päťtisíc ľudí. Časť si po chvíli posadala na zem a zapálila sviečky. Niektorí ich kládli pred policajtov, za ochranné štíty im dávali kvety. Milan si všimol, že mnohí z "ťažkoodencov" boli tínedžeri, akoby z nejakej policajnej akadémie. Žuvali žuvačky a na výzvy demonštrantov, aby ich pustili, odpovedali: "Neměli jste sem vůbec chodit! Na co jste sem lezli?!" Napätie ľudí v obkľúčení rástlo, mnohí mali strach, nevedeli, čo sa bude diať. "Pamätám si malý stánok, v ktorom nejaký muž predával párky v rožku. V ten večer musel mať najvyššiu tržbu v živote... Niektorí na ten stánok vyliezli a hlásili: ´Tam stoja v troch radoch, tam v dvoch. Tam neprejdeme...´ Na jednom z balkónov na rohu Mikulandskej ulice som si všimol kameru, ako sa otáčala a zaostrovala. Keď šla na nás, každý pootočil hlavu. Vtedy sme ešte nemohli vedieť, čo bude zajtra, o týždeň..."

Po chvíli dostala polícia pokyn celý priestor "zahustiť". "Nechápali sme, čo sa deje," spomína Milan. "Odrazu policajti zdvihli obušky a celý kordón urobil veľmi rýchly krok vpred. Samozrejme, medzi nami to vyvolalo paniku a už sme si mysleli, že nás idú mlátiť. No oni nič, iba stáli. Ale po chvíli ten posun zopakovali a náš priestor sa stále zmenšoval. Bolo to dosť veľké ´psycho´." Mnohí z davu hľadali únik z obkľúčenia. Aj Milan, ktorý si všimol, že na Mikulandskej ulici demonštrantov púšťali von. "Aj ja som tadiaľ prešiel a konečne som si mohol vydýchnuť. Na tých vnútri som sa chvíľu pozeral z opačnej strany. Po pár minútach som odišiel a až neskôr som sa dozvedel, že krátko po mojom odchode nasledoval ten policajný útok..."

Kým Milanovi sa podarilo z obkľúčenia včas uniknúť, jeho kamarátky boli stále "dnu". "Ocitli sme sa takmer úplne vpredu, no dlho sme tam nevydržali. Keďže sme nechceli mať problémy v škole, trochu sme sa stiahli dozadu. Dúfali sme, že keď sa to začne, budeme mať väčšiu šancu uniknúť," spomína na osudný piatok Andrea. "Nič zvláštne sa nedialo, akurát z megafónov sa ozývalo: ´Táto demonstrace není povolena. Rozejděte se! Pokud neuposlechnete, bude použito donucovacích prostředků!´ Na to dav reagoval volaním ´Jakešovo gestapo! Jakešovo gestapo!´"

Andrea s kamarátkou si všimli, že priestor okolo nich sa trochu vyľudnil. Niektorí demonštranti skutočne odišli, no ony zostali. "Slávka sa ma zrazu opýtala, čo ak to s tými donucovacími prostriedkami myslia vážne. Ja som ju aj seba upokojovala, že nie sme predsa v Číne. Tu do nás nebudú strieľať. Ani sem nepošlú tanky. No keď som si za nami všimla dva obrnené transportéry, nebola som si svojoj odpoveďou až taká istá..." Z policajných megafónov sa stále ozývalo: "Rozejděte se!" Všade vládol zmätok. "Chceli sme uniknúť cez Mikulandskú ulicu, ale už bolo neskoro. Ostali sme v pasci a došlo nám, že ´oni´ vôbec nechcú, aby sme sa rozišli. Nemali sme kam. Obe sme uvažovali, čo s nami urobia a napadlo mi jediné. Že nás naložia do ´antonov´ a odvezú niekam na výsluch. A potom potrestajú vylúčením zo školy."

Žiadne nakladanie do "antonov" však neprišlo. O 20.45 hod. dostali policajné zložky pokyn na zásah. Obuškami sa pustili do sediacich aj stojacich demonštrantov a vôbec nerozlišovali, či bijú mužov, ženy, študentov alebo dôchodcov. Na krik, stony a výkriky bolesti nebrali ohľad. Obuškami sa pustili proti holým rukám... "Keď sa to začalo, obe sme hľadali únik. Všimli sme si dve veľké drevené brány. Jedna bola zatvorená, druhú už ktosi otvoril. Spolu s nami vbehlo dnu do dvora niekoľko ďalších mladých ľudí. Niektorí si ku garážam prisunuli popolnicu, vyliezli hore a preskočili na druhú stranu. My dve sme vybehli schodiskom až na horné poschodie, kde sme stretli iné dve študentky. Dúfali sme, že to tam prečkáme."

V tej chvíli dole pokračoval masaker, ťažkoodenci bili ľudí hlava-nehlava. "Keď sa z ulice ozýval čoraz väčší hluk a krik, začali sme búchať na dvere bytov, aby nás pustili dnu. Otvoril nám muž v stredných rokoch, ktorý bol doma s manželkou. Bez váhania nás pustil dnu, usadil v obývačke a pohostil. O pár minút otvorili dvere aj ďalším. Dievča, ktoré sa posadilo vedľa mňa, dostalo na ulici obuškom po tvári, chlapec mal pomliaždenú ruku." Byt po chvíli zaplnilo zo 20 vydesených študentov. Domáci sa o každého postarali a komu bolo treba, ošetrili zranenia. "Odrazu sa ozval buchot na dvere a nejaký mužský hlas kričal ´Otevřete!´ Mali sme obavy že je to niekto z policajtov. Majiteľ bytu stlmil svetlo a vypol televízor. Všetci sme stíchli. Ja som však mala pocit, že nás prezradí moje búšiace srdce..."

Po nekonečných dlhých minútach sa situácia vonku začala upokojovať a hluk stíchol. "Približne o pol desiatej vyšiel pán domáci so smetím, aby zistil, ako to tam vyzerá. Vzduch bol čistý a tak sme byt po dvojiciach opúšťali. To, čo sme videli na ulici, nás šokovalo. Národní třída aj Mikulandská boli posiate vecami. Všade sa váľali čiapky, šály, topánky, tašky... Z druhého brehu Vltavy sme potom zavolali rodičom. Boli zrejme prví v Košiciach, ktorí sa o tom zásahu na Národní tříde dozvedeli..."

Andrea so Slávkou dorazili do svojho prenajatého bytu až po polnoci, kde ich už čakal Milan. Dlhé hodiny boli hore, vzrušene si rozprávali zážitky a tipovali, čo bude na druhý deň, zajtra, o týždeň. Ani vo sne im však vtedy nenapadlo, že boli očitými svedkami a účastníkmi udalosti, ktorá odštartovala revolučné zmeny v krajine...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári