Stačilo vyplniť prihlášku, zaplatiť pobytové náklady a štartový poplatok, a hlavne obrniť sa trpezlivosťou pri vybavovaní víz, ktoré najviac komplikovali nie každodenný výlet do krajiny klokanov.

"Pri vyplňovaní protokolu sme museli čeliť množstvu niekedy až hlúpych otázok. Boli zvedaví ešte aj na to, koľko máme na účte..." vraví Košičan Marián Prezbruchý, ktorý v Sydney reprezentoval našu krajinu v skoku do výšky. "Veľké problémy s vízami mala napríklad naša diskárka, pani Poláková, ktorá nemá rodinu, ani manžela, ani dieťa, teda nikoho, kvôli komu by sa z Austrálie mala vrátiť domov. Obávali sa, že by u nich mohla ostať... Ale napokon jej tie víza predsa len odklepli."

Mariána nalákali jeho športoví priatelia z minulosti, ktorí si našli na zelenom kontinente svoj nový domov. "Dovtedy som v Austrálii nikdy nebol, ani na ´Svetových hrách masters´. Zámerne hovorím ´masters´, pretože slovko veterán má u nich celkom iný význam. Pre nich sú veteráni vojnoví, a nie športoví vyslúžilci. Vedel som, že sa takéto hry konajú, a keďže tentoraz boli v krajine, kde už dlhší čas žije môj starý atletický kamarát Rudo Sopko, povedal som si, prečo nie? Nebola to lacná záležitosť, ale keď mi ponúkol, že môžem uňho bývať, tak som to využil. Aj v Brisbane, kde som sa vybral po skončení hier, som mal ubytovanie u jedného košického rodáka. Nebyť toho, môj pobyt v Austrálii by bol oveľa kratší ako tri týždne, ktoré som tam strávil."

Hry boli veľkolepé, najmä čo sa účasti týka. "Štartovalo na nich dvadsaťosemtisíc športovcov, čo je trikrát viac ako na olympijských hrách. Ale organizátori všetko perfektne zvládli. Veľkou výhodou pre nás bolo, že sme mali preukaz, na ktorý sme mohli po Sydney cestovať zadarmo. Zahrnuté v tom bolo metro, autobusy, ba aj trajekty. Sydney je obrovské mesto, na dĺžku má vari sto kilometrov, ale vďaka tomu, že sme to mali zadarmo, mohli sme z neho veľa vidieť."

Prirodzene, aj najväčšie turistické atrakcie, ktoré dávajú mestu charakteristickú tvár. Kto nenavštívil chýrnu operu (Opera House), alebo sa nepoprechádzal po majestátnom Prístavnom moste (Harbour Bridge), akoby v Sydney ani nebol. "V budove opery je voľný vstup iba do vestibulu. Pohľad na ňu zvonku, keď sa do nej oprie slnko, je úchvatný, ale z vnútra je tá budova veľmi nevkusná. Všade holý betón, čo vyzerá, akoby nebola dokončená. A ona naozaj nie je dokončená. Nedávno zomrel jej dánsky architekt, ktorý vraj s mestom nemal najlepšie vzťahy, a svoje dielo nedokončil. Podobný tvar ulity má aj priľahlá reštaurácia, a pôsobila na mňa podobne ako budova opery, studeným dojmom. Ale pri pohľade na tie ceny mi bolo poriadne horúco," smeje sa Marián.

Po Harbour Bridge prešiel niekoľkokrát. Na štyroch kolesách, i keď sa dá aj pešo. Ale čosi to stojí. "Po oblúku nad vozovkou si môžete šliapať cez most za dvestopäťdesiat dolárov. Ale ešte predtým, ako sa na pešiu túru vydáte, musíte všetko odložiť. Ešte aj fotoaparát. Oni vám fotky sami spravia. Je to z bezpečnostných dôvodov, lebo pod vami je šesťprúdová vozovka, a keby z tej výšky na prechádzajúce auto niečo spadlo, nedopadlo by to dobre." Trebárs taký turista so samovražednými úmyslami... "To zas nie, pretože je to zabezpečené tak, že skočiť dolu sa nedá."

Dominantou mesta je aj olympijský štadión nesúci meno Homebush, kde prebiehalo slávnostné otvorenie Svetových hier. Pravda, od roku 2000 jeho podoba prešla niekoľkými zmenami, ale v útrobách dodnes cítiť atmosféru nezabudnuteľnej olympiády. "Bol tam iba otvárací ceremoniál. Keďže atletická dráha odtiaľ zmizla, naše súťaže prebiehali na vedľajšom tréningovom ihrisku. Olympijský štadión je úžasná konštrukcia. Keď som bol počas slávnostného otvorenia na jeho ploche, snažil som sa predstaviť si tú atmosféru spred deviatich rokov, keď niečo podobné prežívali olympionici. Pravda, vtedy bolo osemdesiattisícové hľadisko plné, a na otvorenie našich hier bolo zaplnené iba zo štvrtiny. Priamo na štadióne je športový inštitút, a s Rudom Sopkom sme tam chodili do posilňovne, kde som stretával známych austrálskych olympionikov."

V programe Svetových hier bolo 23 športových odvetví. "Aj takých, o ktorých som predtým ani nepočul. Napríklad netball. Alebo austrálske rugby, ktoré sa nikde inde nehrá. Je to doslova šport pre udatných mužov. Keď som videl, aké je to tvrdé, a že tí chlapi nemajú na sebe žiadne chrániče, iba tričko a trenírky, pomyslel som si, že americký futbal je v porovnaní s ním iba limonáda. Počas akreditácie som stretol sedemdesiatročného golfistu i rovnako starého hráča austrálskeho rugby. Nevedel som si predstaviť, že aj v takom veku ho ten človek ešte môže hrať. Iba som mu zaželal ´good luck´, aby to prežil..."

No boli aj starší športovci, ktorí si život bez pohybu nevedia predstaviť. "Najstarší účastník hier mal 101 rokov. Zaujímavosťou bolo, že hier sa zúčastnil i dánsky princ Frederik, ktorý súťažil v jachtingu, a počas slávnostného otvorenia predniesol prejav perfektnou angličtinou."

Mariánovi poskytol strechu nad hlavou Rudolf Sopko, ale aspoň na jednu noc prijal pozvanie aj od bývalého guliara Pavla Pankúcha, ktorý má s jedným Čechom prenajatý byt v jednej z najkrajších častí Sydney. "S krásnym výhľadom na zátoku. Tomu sa nedalo odolať," vraví bývalý košický atlét. Zvyšok slovenskej výpravy mal iný výhľad. Ale tiež stál za to. "Bývali totiž v akomsi hosteli, ktorý stál v najznámejšej uličke lásky. A odtiaľ mali výhľad rovno do striptízového baru. Každý večer mali striptíz zadarmo."

Sydney je z východu obklopené Tichým oceánom a zo západu ohraničené Modrými horami (Blue Mountains). "Sú vzdialené asi sto kilometrov, a sú to jediné hory na svete, na ktoré sa človek nedíva hore, do výšky, ale dolu. Je to totiž prepadlisko. Keď k nim prídete, zaparkujete auto nie na ich úpätí, ale na vrchole." Modré hory sú rozlohou väčšie ako Slovensko, takže niet divu, že sa tam občas niekto stratí. "Aj počas môjho pobytu v Austrálii tam hľadali nejakého človeka."

Pre Aborigénov, pôvodných obyvateľov Austrálie, je to posvätné miesto. "Hocikde na nejakého natrafíte, ako fúka do tej svojej dlhej ´fujary´. Aj keď mnohí z nich žijú z turistov, nevidia ich tam veľmi radi, pretože im tam robia bordel. Nechcel som tomu veriť, ale presvedčil ma kopec odpadkov v poraste vedľa chodníka."

Modré hory boli zo Sydney dostupné autom, ale inde bolo výhodnejšie cestovať letecky. Aj do takmer tisíc kilometrov vzdialeného Brisbane, kde sa Marián vybral po skončení hier. "Prenajať si auto nemalo význam. Museli ste zaplatiť poistku, benzín, a strávili ste ´iks´ kilometrov za volantom, zatiaľ čo lietadlom som bol za hodinu a pol v Brisbane, a relatívne to bolo aj lacnejšie."

Až na to, že svoje lietadlo do Brisbane zmeškal. Chcel ešte využiť, že aj deň po skončení hier mohli ich účastníci po Sydney cestovať zadarmo. Na letisko sa vybral metrom, netušiac, že ho to bude stáť dvanásť dolárov. "Pýtali ich odo mňa na jednej stanici s tým, že oni sú súkromná stanica, a u nich ten preukaz neplatí. Chceli odo mňa hneď dvanásť dolárov, a vôbec ich nezaujímalo, na koľko zastávok to bude. Určite to bola cena za celú trasu. Nepresvedčil ich žiaden argument, lebo oni mali vyvesenú ceduľu, že sú súkromná stanica. Keď som sa na to pýtal miestnych ľudí, nemali o tom ani tušenia. Ale zaplatiť som musel, inak by som sa von z metra nedostal. No aj tak som odlet zmeškal, aj keď len o minútu. Bola to podobná letecká spoločnosť, ako naša Sky Europe, že na nikoho nečakali, tak som do Brisbane odletel iným spojom až poobede. Pravda, musel som si doplatiť..."

V Austrálii bolo leto, aj keď počasie v Sydney tomu príliš nenasvedčovalo. "Bondi Beach je síce nádherná, ale ja som na nej bol v šuštiakoch, na kúpanie som pri teplote okolo pätnásť stupňov ani nepomyslel. Užíval som si ho až v Brisbane, ktoré je oveľa severnejšie, napríklad na svetoznámom Gold Coast. Pláže v Austrálii sú neuveriteľne krásne, a aj čisté. Tam som sa prvý raz prechádzal po vŕzgajúcom piesku. Bol to taký zvuk, ako keď chodíte po čerstvo napadanom snehu."

Atrakciou Brisbane je aj rozsiahla zoologická záhrada. Najmä preto, že nesie meno známeho krokodílieho muža Steva Irwina, ktorý pred troma rokmi neprežil útok oceánskej príšery zvanej raja. "V tom istom roku zomrela aj najstaršia korytnačka v jeho zoo, ktorá sa narodila tuším v roku 1830. Mal som to šťastie, že som tam videl jeho manželku aj s malým synom, lebo práve robili nejaké fotky. Oni tam aj bývajú, vo veľkom dome. Je to rozsiahle územie, kde sa nachádzajú všetky zvieratá žijúce v Austrálii. Iba vtákopyska som nikde nevidel. Základom sú však krokodíly. Okrem nich, a tigrov, sa všetky zvieratá pohybujú voľne, a človek sa ich môže dotýkať."

To, čo nie je v zoo, dá sa vidieť na otvorenom mori. Oceán, kde sa začína Veľký bariérový útes, je na skúmanie podmorskej fauny i flóry ako stvorený. "V meste Mackay na východnom pobreží Queenslandu som si zaplatil výlet katamaranom, asi sto kilometrov do oceánu. Zakotvili sme pri jednom pontóne a záujemcovia sa tam mohli potápať či šnorchlovať. Ja som do väčšej hĺbky nešiel, pretože mám problémy s uchom, tak som iba šnorchloval. Ale aj pri tom som zažil niečo, na čo do smrti nezabudnem. Asi pätnásť či dvadsať metrov podo mnou plávali tzv. útesové žraloky. Aj keď vraj na ľudí neútočia, držal som sa radšej blízko pontónu, aby som naň, keby si to náhodou rozmysleli, mohol rýchlo vyskočiť. Ale aj tak by boli asi rýchlejšie..."

V oblasti, kde sa začína Veľký bariérový útes, je kúpanie iba na vlastné riziko. "Ľudia sa síce chodia opaľovať na miestne pláže, ale bližšie ako päťdesiat metrov k vode sa nik neodváži." Iba ak niekto má záujem dostať sa na jedálniček býčich žralokov (Bull Sharks), ktoré tam často poľujú na svoju potravu. "Zdržiavajú sa pri pobreží a dokážu sa dostať z mora až dva kilometre do ústia rieky, kde sa rozmnožujú. Pre ľudí sú nebezpečné aj slanovodné krokodíly, ktoré sa dostanú aj dvadsať kilometrov do vnútrozemia. Preto sú tam aj večerné prechádzky po pláži životu nebezpečné. Mohli by si vás totiž ľahko dať na večeru."

Mariána Prezbruchého Austrália očarila. "Každý si tam nájde svoje. Život tam by som si vedel predstaviť. Ale možno ju ešte niekedy opäť aspoň navštívim, lebo som sa tam zoznámil aj s inými Slovákmi."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári