Marián Slovák: Utekať od manželky za mladšou je zbabelé

Herec, ktorý je i výborným spevákom, veď nenadarmo v posledných rokoch na divadelných doskách zarezonoval najmä v muzikáloch.

Stačí spomenúť "Gréka Zorbu" či "Fidlikanta na streche". A práve s muzikálom prišiel aj do Košíc. V hlavnej úlohe "Producentov" sa tunajšiemu publiku predstavil v niekoľkých predstaveniach, ktoré na východ Slovenska pritiahla agentúra Wandal Production. Pri tej príležitosti si našiel aj čas na rozhovor. Marián Slovák.

Hoci je ostrieľaným hercom s množstvom skúseností, priznal sa, že skôr ako vyšiel pred Košičanov na javisko, mal isté obavy. "S Producentmi sme sa rozlúčili v Bratislave derniérou niekedy v júni. Hovorilo sa síce o tom, že asi pôjdeme hrať na jeseň do Košíc, no dlho to nebolo isté. Takže som si rolu preskúšal pred prvým predstavením v Košiciach po štyroch mesiacoch a bol som mierne nervózny. To je však normálna tréma, pretože človek nechce sklamať publikum. A ja viem, že tu je publikum výborné," prezradil M. Slovák. Spomienky na tunajších divákov musel loviť hlboko v pamäti. "Naposledy sme tu boli ešte s nitrianskym divadlom a bolo to niekedy v 70. či 80. rokoch. Párkrát som tu prišiel aj nakrúcať do košickej televízie inscenácie, či robiť dabingy. Občas som teda do Košíc zašiel, no nebolo toho veľa. Tak sa však zdá, že teraz tu budem chodiť častejšie, lebo Producenti zrejme nebudú posledný projekt, ktorý sem z Bratislavy príde."

Muzikál Producenti patrí vo svete medzi veľmi populárne. Postava Maxa Bialystocka, ktorú hrá M. Slovák, je chlapík v rokoch, broadwayský producent, ktorý chce - ako inak - poriadne zarobiť. "Je to veľmi náročná postava, hoci je Max písaný ako chlap v najlepších rokoch, a teda ho musí hrať aj herec, ktorý nie je mladík, takmer celý čas je na javisku a má sa tam čo obracať. Práve preto som však túto úlohu vzal, lebo som to vnímal ako výzvu. V podstate sa dá povedať, že herec, ktorý chce Maxa zahrať, musí mať kondíciu športovca. Mňa to však baví a príjemne mi padne, keď mi po predstavení ktosi povie, že je prekvapený, že som to vládal odohrať."

Aj sám M. Slovák sa ako herec na voľnej nohe neraz dostane do situácie, keď musí zvažovať, do akého projektu sa pustiť, ktorý za to stojí a ktorý nie... "Za posledných dvadsať rokov je herecká brandža tomuto problému veľmi silne vystavená. Čím je herec starší, tým to má ťažšie. Súčasnosť tlačí kultúru kamsi do blata a do kaluží. Hranice, za ktoré by už človek nemal ísť, sa dnes akosi posúvajú, no doba vás núti v tejto situácii existovať. Ak nechcete, prosím, vypľuje vás to z rozbehnutého vlaku. Ja sám som napríklad veľmi zvažoval, či ísť do seriálu ´Ordinácia v ružovej záhrade´. Pretože scenáre nedosahujú ani zďaleka kvalitu toho, čo sa tu robilo pred tridsiatimi rokmi. Lenže na druhej strane - keď sa tu dvadsať rokov nič nerobilo, kde sa to mali ľudia naučiť?"

Byť na voľnej nohe dnes pre herca znamená neistotu, čo s ním bude o pár mesiacov. "Pre mňa bol odchod z divadla morálno-profesnou záležitosťou. Stanovil som si isté podmienky s tým, že ak nebudú splnené, tak by som radšej odišiel z divadla. Povedal som, ak mám skúšať hru, tak chcem, aby moja herecká partnerka bola so mnou na javisku a nie sedela v parlamente a chodila na skúšky raz za sedem dní. Takto sa predsa pracovať nedá. Nechcel som podľahnúť tomu, aby som súhlasil s takouto prácou a v divadle mi povedali, že teda ak nesúhlasím, budem musieť odísť. Tak som odišiel. Veľa ľudí sa po revolúcii rozhodlo ísť do politiky a popri tom chcú ostať aj vo svojej brandži. Ale na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Poznám pár ľudí, ktorí sa o to pokúšajú a sú na pokraji nervového a fyzického zrútenia."

M. Slovák má to šťastie, že o rôzne pracovné ponuky stále nemá núdzu, dokonca si môže vyberať. "Keď som v roku 1996 šiel na voľnú nohu, ešte som nemal 50 rokov, no už som mal za sebou veľa práce a skúseností. A to mi pomohlo. Iste, občas dostanem aj takú ponuku, ktorá sa mi nepáči, ale vtedy poviem ´ďakujem, neprosím´. Našťastie, doposiaľ vždy prišla aj ponuka, ktorá mi to vynahradila. V divadle pôsobím od roku 1972 a svojou prácou som si urobil isté meno, čo je na nezaplatenie. Dnes to majú mladí herci alebo herci z divadiel mimo Bratislavy veľmi ťažké. Po revolúcii som dúfal, že kamenné divadlá stratia štatút socialistickej inštitúcie, kde platí, keď je herec raz zamestnaný, tak by musel spraviť nejaký príšerný delikt, aby ho vyhodili. Dúfal som, že v divadlách bude pár skúsených hercov, niekoľko skvelých mladých talentov a že sa budú robiť kastingy, na ktoré budú chodiť aj neznámi herci. Nič také sa však nestalo, no ja tým našťastie netrpím. Ja mám roboty dosť. Navyše, už nechcem hrať každý deň, ja som sa nahral už dosť." Hoci má teda dosť jasnú predstavu o tom, ako by divadlo mohlo fungovať, stať sa principálom mu nikdy ani len nenapadlo. "Ja som a chcem byť hercom, lebo práve toto povolanie ma uspokojuje. Viem síce, ako by mohlo divadlo fungovať, veď sa stačí ísť pozrieť do zahraničia a preniesť sem ich model, no ja nemám takú ambíciu."

Hoci je M. Slovák hercom každou bunkou svojho tela, nepatril ako dieťa medzi tie, pri ktorých je od začiatku jasné, že skončia na javisku. "Pochádzam z hudobníckej rodiny. Aj ja som šiel na husle a vyzeralo to, že skončím kdesi v orchestri. Potom však prišli Beatles, mňa ich muzika očarila a odložil som husle do kúta. Sám som však nevedel, čo bude ďalej so mnou. V Bratislave sme si založili kapelu a raz som si o sebe prečítal kritiku, ktorú napísal Ľuboš Jurík. Tam stálo - Marián Slovák, spevák a herec. To slovo herec ma veľmi prekvapilo. Zrejme to napísal preto, že som sa vždy snažil nejako stvárniť text pesničky, ktorú som spieval. Začal som nad tým rozmýšľať, dal som sa otestovať niekoľkými ľuďmi, ktorí sa herectvu rozumeli. Tí mi povedali, nech to skúsim na VŠMU. Tak som to skúsil a prijali ma."

Na vysokej škole spoznal aj manželku - herečku Evu Matejkovú. Vraj si ju všimol už na prijímačkách, chodiť spolu začali po prvom ročníku a po skončení školy sa vzali. "Sme spolu už 37 rokov. Často ma ohromí to, že mnohí ľudia nepovedia: ´no to je úžasné, že ste spolu tak dlho...´. Ale sa pýtajú, ako je to len preboha možné? Podľa mňa je to možné celkom ľahko, lebo práve takto by to malo byť. Slová ´v dobrom i v zlom´ nie sú vymyslené zle. Zutekať od partnera je podľa mňa zbabelé, ja som protirozvodový typ. Každý z nás má zodpovednosť a pokiaľ do vzťahu nepríde niečo naozaj vážne, nevidím dôvod, prečo by sa dvaja dospelí ľudia nevedeli dohodnúť a spolu existovať. Najmä keď už majú deti. Pokiaľ už ťahám spolu so svojou kobylkou voz, na ktorom je naložená rodina, je príliš zbabelé vypriahnuť sa a utekať na lúku za nejakou mladou kobylkou. To by správni chlapi nemali robiť."

S manželkou majú tri deti. Samuela, Stanislav a Svetlanu. "Bol to nápad Jožka Bednárika, aby som všetkým deťom dal mená začínajúce na S, aby mali rovnaké iniciály. Hovorí sa, že ľudia s rovnakými iniciálkami sú silnejší. Uvidíme. Každopádne už teraz môžem povedať, že s deťmi mám veľké šťastie. Je veľmi príjemné mať tri naozaj vydarené deti."

Mladší Stanislav a Svetlana zdedili vlohy po rodičoch a venujú sa divadlu, najstarší Samuel je známy futbalista. "Aj on však podedil vlohy po nás. S Evičkou patríme ku generácii, ktorá vášnivo rada športovala. Ešte na vysokej škole som hrával futbal každý druhý deň, dnes hrám rekreačne tenis, lebo to jednoducho potrebujem. Evička robila ľahkú atletiku a bez toho, aby sme sa o to nejako špeciálne usilovali, sme deti viedli k športu. Šlo to nejako prirodzene. Chodili sme často na dedinu, lebo každé dieťa by malo vedieť preliezť plot a vyliezť na strom... V meste je to ťažšie, ale aj tam sa dá viesť deti k športu. Len to všetko je na rodičoch. Pokiaľ oni sedia doma, tak bude aj dieťa a nebude vedieť ani len spraviť kotrmelec."

Pre M. Slováka je rodina veľmi dôležitá, preto sa vždy snažil svojim deťom venovať čo najviac. "Celé letné prázdniny sme boli spolu, každé voľno počas roka sme sa snažili tráviť s nimi. Deťom sme dávali ochutnávať z torty života čo najviac a potom sme sa už na ne spoľahli a dúfali, že sami si vyberú to najlepšie. Samko napríklad výborne kreslil a vyhrával rôzne súťaže, no rozhodol sa pre futbal, už od trinástich bol reprezentantom. Stanko zase skúšal hokej, no naraz objavil divadlo, vyštudoval Janáčkovu akadémiu ako herec aj ako režisér. Svetlanka sa od detstva venovala tancu. To mi aj Evička povedala: ´dobre, chlapcov si dával na šport, ale Svetlanku nechaj mne, bude chodiť na tanec´. Aj tak bolo, no neskôr aj ona šla na Janáčkovu akadémiu, vyštudovala herectvo a teraz dostala angažmán v brnenskom divadle."

S manželku chodia na premiéry svojich detí do divadla, ale M. Slovák nevynechá ani žiadny zápas najstaršieho syna. "Momentálne Samovu kariéru prežívam veľmi intenzívne, lebo desať rokov bol v zahraničí a ja som ho nevidel hrať. Odkedy prišiel hrať za Slovan, snažím sa ísť na každý domáci zápas, lebo viem, že jeho kariéra bude o pár rokov na konci. Na druhej strane Stanko sa skvele rozbehol a bude sa mu iste dariť ešte veľmi dlho, Svetlanka je ešte len na začiatku. Už teraz však mám doma slušnú zbierku fotografií, recenzií, divadelných bulletinov..." Hrdý je teda na všetky tri deti rovnako, priznáva však, že kariéru Sama vníma trochu inak. "Futbalista vo mne asi drieme viac ako herec, lebo ten futbalista sa nedostal vonku. Hehe. Navyše, herectvo poznám aj zo zákulisia, futbalové zákulisie je pre mňa veľkou neznámou. No a v neposlednom rade, keď idete na Rómea a Júliu, viete, ako sa to skončí, ale vo futbale koniec netušíte."

Rovnako ako sa teší z detí, tak už aj z vnúčat. "Máme štyroch chlapcov, ešte nám chýba vnučka - to dostali deti za úlohu," smeje sa. "Najstaršieho Martinka občas dostanem na starosť na pár dní. Vtedy ideme na dedinu. Prihlásil som ho do rybárskeho zväzu, má legitimáciu a chodíme spolu na ryby. Nikdy doteraz som na ryby nechodil, bol to môj nesplnený detský sen. Minule som mu zase kúpil šarkana, že si budeme púšťať, lebo ja ako bratislavské dieťa som nemal veľmi kde s takým niečím ísť. Na Záhorí sme teda minulú jeseň vypustili šarkana. Martinka to bavilo asi tak 15 minút. Ja som sa s tým hral hodinu a pol. S vnúčatami sa asi človek dostáva do detských čias a plní si sny, ktoré ho obišli," dodal M. Slovák na záver s úsmevom.