Existujú však aj výnimky a 19-ročná Karolína Peterová patrí medzi ne. Dievča s mentálnym postihnutím v detstve prežilo hotové peklo. Ako malé dieťa žila v otrasných podmienkach, ktoré ju dostali do detského domova. Keď mala 18 rokov, vzal si ju do opatery jej otec, no namiesto toho, aby sa o ňu staral, minul jej úspory a aby toho nebolo dosť, zneužíval ju. V súčasnosti je Karolína odkázaná na sociálnu pomoc krízového zariadenia v Košickej Novej Vsi. S touto ťažko skúšanou klientkou a starostom obce, z ktorej pochádza, sme sa o jej osude pozhovárali.

Karolína sa narodila v obci Lastovce v trebišovskom okrese. Z detstva si veľa nepamätá. Vie len to, že keď bola malá, opustila rodičov. Samozrejme, nie dobrovoľne. "Mama ma dala do detského domova. Prečo, to presne neviem, ale asi preto, že nemala peniaze," pokúša sa zdôvodniť odchod do detského domova vo Veľkých Kapušanoch. Na tamojší režim a úroveň bývania nepovie krivé slovo. Vraj sa jej tam veľmi páčilo. Zrejme preto, že podmienky, v ktorých dovtedy vyrastala, boli viac než nedôstojné. "Vychovávatelia sa o mňa starali, mala som čo jesť, naučila som sa robiť veľa vecí. Mali sme tam aj práčku a čisté oblečenie." Z jej slov cítiť, že čo považujú iní ľudia za samozrejmosť, je pre Karolínu hotový luxus. Veľmi jej pomohlo aj to, že ju sociálni pracovníci, ktorí mali na starosti jej výchovu, nútili navštevovať školu.

Keď ukončila základné ústavné vzdelanie, šla do strednej praktickej školy, určenej len pre deti v ústavnej starostlivosti. "Na strednú som chodila do Michaloviec. Nebola to však klasická škola. Učili sme sa tam pracovať." Nešlo teda o bežnú strednú školu, ale Karolína podstupovala špeciálnu formu výučby zameranú na praktické činnosti. "Učila som sa tam za záhradníčku. Aj som sa za ňu vyučila, no nikdy som svoju prácu nerobila." Je potrebné dodať, že vzhľadom na jej vek, mentálnu zaostalosť a pomery, v ktorých žila, nemohla robiť ani žiadnu inú. Súčasťou školskej výučby však boli aj rôzne pomocné brigádnické práce, za ktoré dostávala aspoň symbolickú finančnú odmenu. Tá sa jej hromadila so sociálnou pomocou štátu na účte.

A práve to prilákalo ku Karolíne jej otca, ktorý sa o ňu dlho nezaujímal. V podstate ani nemal ako. Kvôli zanedbaniu starostlivosti nielen o ňu, ale aj jej dvoch súrodencov totiž väčšinu času trávil za mrežami. "Keď som mala osemnásť rokov, prišiel po mňa, že si ma chce vziať k sebe domov. Ja som k nemu nechcela ísť. Chcela som ostať v detskom domove, tam mi bolo dobre." Nepomohlo jej však ani "vystrájanie" či plač. Úrady priznali Karolíninmu otcovi právo ďalej ju vychovávať. Napriek svojej mentálnej zaostalosti nebola uznaná za nesvojprávnu, a tak sa snahám jej otca nedalo zabrániť. Mala už navyše 18 rokov, v detskom domove teda ďalej nemohla ostať.

Mladé dievča však dobre vedelo, prečo k otcovi nechce ísť. Hoci ho Karolína dlho nevidela, dozvedela sa o ňom, že je násilný tyran a "neporiadny" človek. Počas obdobia, keď s ním nebola v kontakte, sa vôbec nezmenil. "Chcel ma len kvôli mojim peniazom, ku ktorým sa prostredníctvom toho, že ma vzal k sebe, mohol dostať. Všetky moje úspory potom prepil. Je alkoholik." Nielenže prehajdákal všetky peniaze, ktoré mala jeho dcéra nasporené, ale zanedbával aj povinnosť starať sa o ňu. Človek s jej zdravotným stavom si totiž vyžaduje špeciálnu pozornosť, no on zanedbával aj úplné základy. Napríklad odievanie či vyživovanie. "Všetko mi bral a nič mi nenechal. Mala som napríklad prsteň. Ten mi ukradol a daroval ho svojej žene." V dome s nimi totiž chvíľu žila aj jeho nová družka.

V rodičovskom dome či lepšie povedané chatrči v Lastovciach pravidelne prespávali aj cudzie ženy. Karolínin násilnícky otec zneužíval sestru a ona tŕpla, kedy príde rad aj na ňu. "Keď sa otec opil a šiel spať so svojou ženou, volali, ma aby som si ľahla k nim." Keď odmietla, väčšinou sa to skončila fyzickým trestom. "Potom to bolo ešte horšie. Keď sa opil, robil zlé veci. Večer ku mne prišiel a začal ma chytať..." Karolína tým myslela obchytkávanie jej intímnych častí tela. Takto sa jej zvrhlý otec pravidelne ukájal na oboch svojich dcérach. Karolína o tom rozpráva veľmi nerada. Zo svojho súkromného pekla prezradila len máločo. Viac sa nedozvedeli ani policajti, psychológovia či sociálni pracovníci, ktorým bol neskôr zverený jej osud. Evidentná je len jej nechuť k bolestivým spomienkam a veľké rozrušenie počas nášho rozhovoru.

Karolínin predošlý pobyt v detskom domove ju však okrem iného naučil aj ľudskému sociálnemu správaniu. Vďaka ústavnej výchove sa naučila rozoznať, čo je zlé a čo dobré. Snažila sa teda bojovať, nechcela sa násilnému deviantnému otcovi poddať. "Vedela som, že robí zlé veci. Nenechala som sa chytať, vylepila som mu facku." Odpoveďou však bol riadny výprask. Keď na tom bola Karolína po jednej z časom už pravidelných bitiek zdravotne veľmi zle, jej sestra sa rozhodla konať. "Zavolala políciu, aby ma ochránili. Keď policajti prišli, bola som celá zbitá a červená. Otca okamžite zobrali do basy."

Po tomto otrasnom zážitku bola budúcnosť Karolíny opäť nejasná. Istý čas prespávala u sesternice a na toto obdobie spomína pokojnejšie. Často skloňovala najmä meno strýka Andreja. Hoci o tomto období rozpráva Karolína značne nejasne, bolo cítiť, že bol jedinou osobou, ktorá sa o ňu ako-tak zaujímala. "Strýka som mala rada. Bol 'srandovný'. Aj predtým za mnou chodil často na návštevy, stále som ho rada videla," spomína s pochvalným úsmevom. Podmienky, v ktorých u sestrenice žila, však zrejme tiež neboli postačujúce. Ľudia ju vraj často videli potulovať sa po uliciach. Práve preto sa o ňu začala zaujímať samospráva.

Starosta obce Lastovce na seba zobral rolu záchrancu a Karolínu vyviedol z biedy. Začal sa zaujímať o jej situáciu a pokúšal sa jej zohnať sociálnu pomoc. Napokon sa mu podarilo umiestniť ju do zariadenia chráneného bývania v Košickej Novej Vsi. "Pán starosta ma zobral do Košíc. Som mu za to veľmi vďačná. Znamená to pre mňa veľa. Domov sa už nechcem vrátiť, tu je mi dobre. Mám rada sociálne pracovníčky, ktoré sa o mňa starajú. S ostatnými ženami v zariadení vychádzame tiež dobre, sme kamarátky. Najradšej by som tu ostala navždy." Keď sme sa opýtali na jej ďalšie plány, evidentne si neuvedomovala, že v tomto zariadení nebude môcť bývať večne. Pri ľuďoch s jej mentálnou zaostalosťou a pálčivými spomienkami z pekelného detstva sa však nemožno čudovať ich nejasnej predstave o budúcnosti.

Pre ujasnenie prípadu a nepresnosti v Karolínou podaných informáciách sme sa obrátili na osobu, ktorá o nej vie azda najviac. Na starostu obce Lastovce a zároveň človeka, ktorý jej pomohol "z bahna" preč. "Karolína Peterová bola do detského domova vo Veľkých Kapušanoch umiestnená vo veku štyri a pol roka. To, za akých okolností sa tak stalo, však nie je jasné ani nám," hovorí starosta Lastoviec Mgr. Michal Hrinko. "Má troch súrodencov, z ktorých má v našej obci trvalý pobyt jeden z nich. V súčasnosti je vo výkone trestu. Ostatní súrodenci boli umiestnení v detskom domove rovnako ako Karolína." Jej otec bol v obci "známou adresou". Dá sa jasne označiť za problémového. "V súčasnosti je vo väzbe. Bol alkoholik, nikde nepracoval a žil zo sociálnych dávok, ktoré stihol v krátkom čase minúť. Matka zomrela v Českej republike, pričom Karolína ani jej príbuzní nevedia presný dátum jej úmrtia."

Nejasná je aj dokumentácia získaná z Detského domova Lienka vo Veľkých Kapušanoch. "Zdravotná dokumentácia je skromná a nemožno z nej zistiť, či bola Karolína aj psychiatricky liečená." Zaujímalo nás, ako je možné, že mal jej otec právo zobrať ju z detského domova do svojej "starostlivosti". "V detskom domove bola umiestnená do 9. júla 2008. Vzhľadom k tomu, že Karolína nebola súdom pozbavená svojprávnosti, po dovŕšení osemnásteho roku mal jej otec právo vyzdvihnúť ju z detského domova." Každému obyvateľovi obce však bolo jasné, prečo sa tak rozhodol. "Prišlo mu zrejme vhod, že dcéra umiestnená v detskom domove mala ušetrené peniaze. Tie boli pravdepodobne hlavným motívom, prečo ju z detského domova vybral. Peniaze minul a podľa vyjadrení dcéry aj psychológa ju sexuálne zneužíval. Keď táto informácia vyšla na verejnosť a prípad začala prešetrovať polícia, do problému vstúpila obec," hovorí Mgr. Hrinko.

Opätovne sa ju pokúšali umiestniť do Detského domova vo Veľkých Kapušanoch, čo nebolo možné. "Neskôr sme ju skúšali dostať do Internátnej osobitnej školy a do Domova sociálnych služieb v Michalovciach. Jej umiestnenie v týchto zariadeniach narážalo na problém dopravy, resp. na problém starostlivosti o ňu v dňoch pracovného pokoja a víkendov. Po všetkých týchto prieťahoch a po zvážení všetkých možností sme upustili od hľadania miesta v primeraných školských zariadeniach. Začali sme hľadať zariadenie, ktoré by jej poskytlo nielen stravu a ubytovanie, ale aj pocit istoty, bezpečia a domova." Takéto zariadenie našli v Košickej Novej Vsi, kde Karolína býva od februára 2009. V Lastovciach si uvedomujú, že Karolínu nečaká žiadna veľkolepá budúcnosť, a preto potrebuje ústavnú starostlivosť. "Vzhľadom k jej diagnóze - pásmo duševnej zaostalosti s IQ pod 50, globálna retardácia, osobnosť simplexná, veľmi málo štruktúrovaná, je málo pravdepodobné, že by sa dokázala zaradiť do normálneho života. Navyše, písmená a čísla pozná iba niektoré," dodal Mgr. Hrinko.

V priebehu roka 2009 bola Karolína posudzovaná posudkovou komisiou pri Sociálnej poisťovni v Trebišove a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove. Na základe rozhodnutia posudkovej komisie a lekárskych posudkov jej bola priznaná invalidita a bol jej priznaný invalidný dôchodok. Ten by jej mohol slúžiť na platenie nájomného v kvalitnom zariadení, poskytujúcom širšie spektrum pre ňu potrebných služieb. Ako nám sociálni pracovníci v Košickej Novej Vsi prezradili, už sa pracuje na tom, aby bola umiestnená do ešte vhodnejšieho domova sociálnych služieb.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári