Slovenský nohejbal dosiahol na 9. majstrovstvách Európy v tureckom Istanbule historický úspech, keď triumfoval vo všetkých troch vypísaných kategóriách - jednotlivcoch (Milan Ižol), dvojiciach (Patrik Perun, Martin Perun, Ján Brutovský) i trojiciach (Patrik Perun, Martin Perun, Ján Brutovský, Richard Makara, Marián Žigala), čo sa doteraz od európskej premiéry v roku 1991 nepodarilo žiadnej krajine. Navyše v celkovej medailovej bilancii majstrovstiev Európy Slováci už predstihli aj svojho najväčšieho konkurenta - Česko.

Cesta na vrchol sa začala ešte pod spoločnou česko-slovenskou vlajkou, lebo v roku 1991 na prvých majstrovstvách Európy (zaujímavosťou bolo, že každá disciplína prebiehala na inom mieste, jednotlivci v Kaposvári, dvojice v Szolnoku a trojice vo švajčiarskom Meiringene) tvorili Slováci s Čechmi federálny mančaft. Aj keď len formálne, pretože v zostave nefiguroval ani jeden český hráč. Ale jedno zlato (v trojiciach), jedno striebro (v dvojiciach) a jeden bronz (v jednotlivcoch ho získal terajší reprezenetačný tréner Jaroslav Žigala) sú v historickej medailovej tabuľke zapísané ako česko-slovenské.

Slovensko ukázalo silu svojej nohejbalovej samostatnosti o dva roky neskôr v rumunskej Bukurešti, odkiaľ sa vrátilo s ešte lepšou bilanciou ako z premiérového ročníka majstrovstiev Európy, keď získalo titul v kráľovskej disciplíne, v trojiciach a strieborné medaily pridalo v dabli a singli. Mená ako L. Ivanecký, L. Bertko, J. Žigala, Š. Forrai či J. Pittner jednoznačne hovoria o tom, kde bola najväčšia zásobáreň slovenskej nohejbalovej reprezentácie. A košický klub DPMK je ňou dodnes...

Pred dvoma rokmi v Trenčíne sa v európskom klenotníctve našlo pre Slovákov ešte aj nejaké striebro (dostali ho za súťaž dvojíc), ale v Istanbule sa zamerali už len na kolekciu zlatých medailí. "Z tohto hľadiska je to pre nás historicky najúspešnejší šampionát, pretože ešte žiadna krajina, či už v kategórii mužov, juniorov alebo žien, nikdy nezískala tituly vo všetkých disciplínach, ani na majstrovstvách Európy, ani na svetovom šampionáte," vraví kouč slovenskej nohejbalovej reprezentácie Jaroslav Žigala.

Istanbul síce nie je rekordný, pretože v programe 8. majstrovstiev Európy v Trenčíne boli štyri disciplíny a Slováci tri z nich vyhrali, ale "cross doubles" tak, ako do nohejbalového sveta prenikli, tak rýchlo sa z neho aj vytratili. "Urobil sa akýsi hybrid, nejaký kompromis medzi klasickými a krížovými dvojkami. Hrá sa na singlové ihrisko a jeden dopad a tri dotyky, takže v budúcnosti budeme opäť hovoriť iba o dvojiciach a na vrcholných podujatiach budú tak ako v minulosti iba tri disciplíny."

Kráľovskou disciplínou sú trojice a im vládne (v Európe i na svete) už takmer celé desaťročie, jediný panovník - slovenský nohejbal. "Veru, naposledy sme na nejakom vrcholnom podujatí prehrali v trojiciach v roku 2001. Odvtedy v tejto disciplíne nepretržite berieme tituly, či už na majstrovstvách sveta, alebo Európy. A víťazstvo v tejto disciplíne si nohejbalová verejnosť vždy najviac cení. Nás však veľmi potešilo po striebre z Trenčína aj prvenstvo v dvojiciach. Európsky šampionát v Istanbule je pre nás výsledkovo najúspešnejší, ale čo sa týka výkonnosti našich hráčov, v minulosti sme už odohrali podobne kvalitné turnaje. Tento úspech je o to cennejší, že tohto roku nám príliš nevyšla letná príprava, keď sme absolvovali veľmi málo turnajov, na ktorých by sme si mohli overiť formu našich hráčov. Podpísala sa pod ňu nielen horšia finančná situácia, ale aj rôzne pracovné i rodinné problémy reprezentantov. Posledný mesiac pred majstrovstvami Európy sme však poriadne zamakali, a to sa v Istanbule prejavilo, lebo sme tam mali ideálnu formu."

O hviezdach, ktoré v zohranom mančafte najviac žiarili, Jaroslav Žigala nezvykne hovoriť. "Musím vyzdvihnúť kolektívny výkon všetkých hráčov, či už v dvojiciach, alebo trojiciach, prirodzene až na single, kde sa Miloan Ižol musel spoliehať iba sám na seba. Ale on hral fantasticky. Mal najviac ťažkých zápasov a dvakrát dokázal poraziť aj veľmi nepríjemného Rumuna Bobisa. Za naším úspechom je v prvom rade kolektív a ja nezvyknem vyzdvihovať formu jednotlivcov do nebies, ale môžem povedať, že v Istanbule hral vynikajúco aj Rišo Makara, ktorého som v trojiciach postavil do všetkých zápasov, až na finále, kde s Perunovcami nastúpil Jano Brutovský. Ale bolo to iba z taktických dôvodov, pretože Jano je s nimi viac zohraný. Absolutórium si zaslúži aj Patrik Perun, ktorý odohral celý šampionát prakticky bez striedania."

V Česku, kde nohejbal považujú za svoj vlastný vynález, opäť utreli nos. Slováci v Istanbule potvrdili svoju dominanciu v hre nad nízkou sieťou ešte výraznejšie ako na predchádzajúcich majstrovstvách Európy v Trenčíne. "Čítal som nejaké internetové debaty na českých nohejbalových stránkach. Tamojšia verejnosť je rozdelená na dva tábory. Jeden tvrdí, že výsledky z Istanbulu netreba brať ako neúspech, druhý je presvedčený, že ide o veľký výbuch českej reprezentácie, ktorá sa z európskeho šampionátu ešte nikdy nevracala domov bez zlatej medaily. Tento trend, že sme na vrcholných podujatiach, až na minuloročné majstrovstvá sveta v Nymburku, lepší ako Česi, trvá už šesť či sedem rokov. A pritom je nohejbalová základňa v oboch krajinách neporovnateľná. Ťažko však odhadnúť, dokedy nám to vydrží, pretože momentálne máme v klube slabý dorast a vzniká veľká priepasť medzi súčasnými reprezentantmi a ich nasledovníkmi. Aj keď treba povedať, že väčšina hráčov národného mužstva sa iba teraz dostáva do najlepších rokov..."

Nemožno povedať, že by európsky šampionát v Istanbule avizoval rozšírenie svetovej nohejbalovej špičky, ale nedá sa poprieť ani rastúci záujem nových krajín o tento zaujímavý, ale zatiaľ neolympijský šport. "Bol som milo prekvapený samotnými Turkami, ktorí sa doma prezentovali na slušnej úrovni, keď držali krok s Rusmi, Moldavcami, Macedónčanmi či Chorvátmi. Rozhodne to nie sú žiadni nohejbaloví analfabeti, lebo poznajú pravidlá a vedia to hrať. Pôvodne malo na majstrovstvách Európy štartovať štrnásť krajín, ale Poliaci do Istanbulu nedorazili. Okrem spomínaných krajín tam boli aj Ukrajinci, Maďari, Rumuni, Česi, Francúzi či Švajčiari, teda celá európska a vlastne aj svetová špička a absolútnym nováčikom na šampionáte bol Cyprus."

Istanbul bol už hostiteľom 5. majstrovstiev Európy v roku 1999, ale Turecko rozhodne nepatrí medzi krajiny, kde by nohejbal lámal rekordy v diváckej návštevnosti. Aj keď má s nesmierne populárnym futbalom čosi spoločné. "Treba priznať, že o šampionát bol v Istanbule minimálny záujem divákov. Aj keď organizátori preň pripravili peknú, novučičkú halu. Bola to novostavba v centre Istanbulu, ktorú dokončili iba vlani. Niekde ešte trčali drôty... Neviem, ako bol európsky šampionát spropagovaný, lebo noviny sme nekupovali a na televíziu nebolo času, ale zaregistrovali sme nejaké plagáty v hale i v hoteli, kde sme bývali. No veľa divákov aj tak do hľadiska neprilákali. Organizácia šampionátu však bola na veľmi dobrej úrovni. K dispozícii sme mali príjemný päťhviezdičkový hotel, aj stravu musím pochváliť, len po technickej stránke organizácia trochu pokrivkávala. Na dvorci bola natiahnutá tenisová sieť s drevenými kolíkmi, nikde neboli tabuľky, podľa ktorých sme sa mohli orientovať ako prebiehajú boje v iných skupinách, informovanosť pre účastníkov šampionátu, aj pre divákov, prakticky úplne chýbala."

Nahustený zápasový program neposkytuje veľa priestoru na zoznámenie sa s mestom, a tak ani tentoraz slovenskí nohejbalisti z ohromného Istanbulu veľa nemali. "Keď tam boli majstrovstvá Európy prvý raz, tak som tam nebol. Bol to jediný európsky šampionát, na ktorom som chýbal. Tak ako vždy aj teraz sme prišli vo štvrtok a od piatkového rána až do nedele večer sme boli prakticky iba v hale a hoteli, takže z Istanbulu sme toho nazozaj veľa nevideli. Nedostali sme sa ani na ten chýrny bazár. No evidentne je to obrovské mesto, doslova preplnené autami. Zápchy sú tam celkom prirodzené, ale klobúk dole pred vodičmi, ako dopravu v Istanbule zvládajú."

Slovenská výprava si prekliesnila cestu z Istanbulu aj s drahocenným tovarom, niekoľkými zlatými plieškami. "Medaily a poháre, to bolo jediné, čo sme od európskej futbal-tenisovej federácie dostali. Ba, nezmohli sa ani na diplomy. Nedostali sme žiadne vecné dary, ani finančné prémie, čo je už na šampionátoch v iných športových odvetviach celkom prirodzené. Ale uvidíme, či aspoň prezident nášho zväzu Gabriel Viňanský splní slovo, ktoré dal pred šampionátom, že za víťazstvo v trojiciach rozdelí medzi hráčov tisíc eur, že majstri Európy v dvojiciach sa môžu tešiť na dvadsaťtisíc slovenských korún, samozrejme v eurách, a singlista dostane za titul desaťtisíc. Pravda, iba v tom prípade, keď sa nájdu nejakí sponzori..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári