Hoci sa to Košičanom môže zdať zvláštne, tento denník zaradil metropolu východného Slovenska medzi 12 svetových miest budúcnosti, kde robia spoločnosť Pitsburgu, Marseille či Vladivostoku. O tom, čím si Košice tento honor zaslúžili, ale aj o tom, čo bolo cieľom návštevy talianskej novinárky v našom meste, sme sa s ňou po skončení jej pobytu pozhovárali.

Anna Maria je príkladom mladej úspešnej ženy. Pre žurnalistiku sa rozhodla už dávno, známou sa stála pomerne skoro. Mladá žena, pochádzajúca z Milána, dnes píše pre Corriere della sera - najčítanejší taliansky denník. Článok, ktorý napísala o Košiciach, bude publikovaný v týždennom vydaní tohto denníka - Io Donna.

"Píšem široké spektrum článkov. Od rozhovorov so známymi osobnosťami, cez sociálne témy, až po články o mestách ako Košice," hovorí Anna Maria. Prečo sa rozhodla písať o Košiciach? V zahraničí o našom meste majú len tie najkrajšie predstavy. "Písať o Košiciach som sa rozhodla z viacerých dôvodov. Je to mesto so silnou identitou, bohatým dedičstvom, krásnym historickým centrom či vysokou kvalitou života. Zaujímavé sú aj zahraničné investície, či to, že ako jedno z mála miest sa Košice rozvíjajú ďalej aj napriek globálnej ekonomickej kríze."

Magazín Io Donna teda do Košíc vyslal mladú novinárku s fotografom, aby odkryli tajomstvo, v ktorom sa skrýva úspech Košíc v očiach zahraničných pozorovateľov. "Zaujali nás aj informácie o vysokej kvalite vašej pracovnej sily, či spolupráci priemyselných podnikov s univerzitou." Z toho dôvodu navštívila Anna Maria aj U. S. Steel či Technickú univerzitu. Všetky informácie, ktoré dovtedy o metropole východného Slovenska mala, boli len sprostredkované. Prišla teda do neznámeho sveta.

Prvé pocity talianskej novinárky po jej prílete do nášho mesta boli zmiešané. Prevládala v nich však pozitívna zložka. "Ľudia na mňa pôsobili milo. Všetci boli priateľskí, ak som niečo potrebovala, ochotne mi pomohli. Všetky z týchto pochvalných slov sa však negujú pri šoférujúcich Košičanoch. Košickí vodiči sú na cestách naozaj hrozní," dodáva nadľahčene so smiechom. Poradila si aj s prekážkou, ktorej sa značne obávala - jazykovou bariérou. Väčšinu času ju po meste sprevádzal nejaký oficiálny predstaviteľ mesta, no vedela sa vynájsť, aj keď bola sama. "Čo sa týka jazyka, Slováci sú na tom celkom dobre. Anglicky tu rozumie pomerne slušná časť obyvateľstva."

Časťou Košíc, ktorá Annu Mariu najviac uchvátila, je Hlavná ulica. "Má úžasne silného ducha. Páči sa mi aj to, že je tak hrdá, patriotistická. Je z nej cítiť slovenskú národnú príslušnosť, hrdosť a históriu. Nie sú tam žiadne veľké zahraničné obchody, ktorých budovy robia výzor každého svetového veľkomesta rovnakým. A väčšinou ho kazia. U vás dávate prednosť malým, väčšinou domácim obchodíkom, čo ma veľmi okúzlilo. Všetko na mňa pôsobilo osobne, blízko a útulne." Nie celá architektonická stránka Košíc jej však bola "po chuti". "Dosť zhrozená som bola z veľkých budov na sídliskách, postavených v socialistickom štýle. Mnoho z nich by zároveň zjavne potrebovalo nejakú opravu," kritizuje košické "paneláky" šarmantná novinárka.

V našom rozhovore Anna Maria niekoľkokrát zopakovala spojenie "košická identita". Hoci sme tušili, čo tým myslela, spýtali sme sa, prečo je pre ňu toto slovo tak dôležité. "No práve preto, že je to vec, ktorá robí Košice takým výnimočným mestom. Je tam totiž akýsi ´glocal´ duch." Tento prívlastok Košiciam pridelil aj samotný magazín, pre ktorý píše, no nás ešte viac zmiatol. "Glocal znamená, že ide o kombináciu globálneho a lokálneho ducha mesta. Na Košiciach je zaujímavé a výnimočné práve to, že aj napriek tomu, že sú otvorené zahraničným vplyvom, investíciám či prisťahovalcom, stále si dokážu udržať svoju charakteristickú lokálnu tvár, s ktorou sa odjakživa stotožňujú."

V Košiciach strávila talianska žurnalistka štyri a pol dňa. Ťažko teda povedať, či jej pochvalné tvrdenia nie sú len neoverenými prisilnými slovami. Čo sa jej však musí uznať, je snaha spoznať Košice za taký krátky čas čo najdetailnejšie. Stretla sa s primátorom mesta Františkom Knapíkom, riaditeľom magistrátu Marekom Kolárčikom, hlavným architektom Košíc Martinom Drahovským i vedúcim referátu styku so zahraničím Rastislavom Puchalom. "Od každého, s kým som sa rozprávala, som sa snažila dostať čo najviac informácií, ktoré by mi dokázali Košice a život v nich čo najhodnovernejšie priblížiť. Neprišla som na východ Európy nikoho kritizovať. Aj keď niekoľko poznámok o tých otrasných panelových stavbách na sídliskách mi vykĺzlo," hovorí s úsmevom.

Jej program však nekončil v pohodlných kanceláriách mestských inštitúcií. Vybrala sa aj do terénu, chcela spoznať autenticitu nášho mesta. Navštívila takmer každú mestskú časť. "Okrem toho aj Magistrát mesta Košice, Kásarne Kulturpark, kde som sa stretla s členmi zaujímavého projektu Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013. Mimochodom, tento projekt je jedným z hlavných ťahúňov vášho zahraničného renomé, úspešnosť projektu bola jednou z prvých vecí, ktoré sme si o Košiciach v Taliansku všimli. Spôsobom kultúrneho rozvoja sa dosť podobáte francúzskemu Marseille."

Aby mala mozaiku tvárí nášho mesta kompletnú, navštívila aj väčšinu historickej časti mesta, nábrežie Hornádu, či rekreačné parky. "Okrem toho som bola aj na exkurzii v niektorých priemyselných parkoch, ako napríklad ten v Kechneci." Na priemyselných pracoviskách ju zaujala profesionalita, s akou naši obyvatelia pracujú, ich vysoké pracovné nasadenie, morálka, či vysoká odbornosť a zmysel pre bezpečnosť. "Bola som však trocha prekvapená. Uvedomujem si totiž, za aké nízke mzdy títo ľudia pracujú. Napriek tomu odovzdávajú kvalitné výkony..."

Rozdielov medzi životom v Taliansku a na Slovensku vidí Anna Maria viacero. Okrem tých, ktoré sú spôsobené prirodzeným hendikepom Slovenska vo výrazne horšej ekonomickej a životnej úrovni, však registrovala aj mnoho rozdielov, ktoré zvýhodňujú pred jej rodnou krajinou Slovensko. "Najviac ma prekvapilo to, že hoci sú Košice omnoho menšie mesto ako moje rodné Miláno, kultúrny a umelecký život tu vyzerá byť veľmi rozvinutý, životaschopný a silný. Košičania žijú bohatým kultúrnym životom a veľmi radi sa aktívne zapájajú do každého diania, ktoré sa týka ich mesta."

Práve charakter mladých Košičanov Talianku výrazne inšpiroval. "Z mladých ľudí tu vyžaruje množstvo výnimočnej tvorivej energie, vytrvalosti, chuti niečo dokázať. Vidieť, že majú neskrotnú potrebu sebavyjadrovať sa, nehanbiť sa za to a robiť veci s omnoho väčšou vervou ako napríklad v Taliansku." Keďže je krajina z Apeninského polostrova predsa len ekonomicky, sociálne či politickou štruktúrou omnoho ďalej ako Slovensko, dalo by sa čakať, že sa tomuto javu prispôsobí aj entuziazmus obyvateľov. "Prekvapujúco však pokladám Slovákov a Košičanov, najmä tunajšiu mládež, za omnoho optimistickejších ľudí ako Talianov. Pozerajú sa na svet veselšie, napriek horšej situácii, v ktorej žijú s väčšími nádejami do budúcna, majú chuť niečo svetu dokázať," básni Anna Maria na margo košickej mladi.

Časťou jej nabitého programu, na ktorú určite tak skoro nezabudne, bola návšteva takmer v celej Európe známeho rómskeho sídliska Lunik IX. "Najprv som navštívila miestne komunitné pracovníčky. Diskutovali sme spolu o situácii na sídlisku i o tom, ako sa do takého zlého stavu dostalo, kým je obývané. Zaujímalo ma, prečo sú takto separovaní len Rómovia a chcela som pochopiť nevôľu väčšiny obyvateľstva Košíc podporovať týchto spoluobčanov. Spoločne sme potom prebrali aj možnosti riešenia tohto problému, no nebolo to jednoduché," uvedomuje si náročnosť riešenia rómskej otázky.

Aby však videla aj realitu sídliska Lunik IX, so sprievodom sa bez obáv vydala aj do jeho ulíc. Tam ju už, samozrejme, čakali haldy žobrajúcich detí, ktoré na fotoaparát reagujú pomaly rovnako, ako maškrtné opice v zoo. "Navštívila som tam niekoľko rodín. Bolo zaujímavé sledovať, koľko rozdielov možno nájsť na jednom maličkom sídlisku. Niektoré rodiny pôsobili vysporiadane a bývali v peknom čistom byte. Iná rodina v tej istej budove už však žila v špine a v priam nedôstojných podmienkach." Dojali ju najmä rómske deti. Azda každého, kto toto neslávne sídlisko navštívi, totiž chytí za srdce ich srdečnosť a pritom takmer beznádejná budúcnosť.

K otázke riešenia tohto problému nevedela Anna Maria zaujať jednoznačný postoj. Pre zahraničného pozorovateľa, ktorý nepozná miestne pomery, je vyjadriť sa k takej chúlostivej téme, na oko zaváňajúcej aj konfliktom rasovej otázky, veľmi ťažké. "Na jednej strane sa čudujem, ba priam žasnem, prečo kompetentní neposkytnú Rómom lepšie podmienky. Aspoň tie základné ako napríklad tečúcu vodu počas celého dňa, či nové alebo opravené čisté a bezpečné budovy." Anna Maria za tých necelých päť dní zrejme nestihla zistiť, že im tieto bezplatné benefity mesto poskytuje niekoľkokrát ročne. A že za byty, vodu či iné služby väčšina vôbec neplatí. "Na druhej strane však chápem nechuť ostatných občanov Košíc pomáhať Rómom, ktorí nepracujú a nemajú žiadnu snahu na svojej bezútešnej situácii niečo zmeniť."

Vidieť podobné sídlisko v Európe 21. storočia je pre každého návštevníka Košíc určite veľkým šokom. Je to akási krajina tretieho sveta uprostred rozvíjajúcej sa demokratickej krajiny. "Áno, nevedela som si niečo podobné predstaviť. V Európe som niečo podobné ešte nevidela. U nás v Taliansku takéto rómske sídliská neexistujú. Aby som však bola úplne presná, potýkame sa s jedným spoločným fenoménom - odpadom. V okolí Neapola a Palerma sú mnohé miesta plné odpadu a určite sa o nich nedá povedať, že sú pekné na pohľad."

Až na zmiešané pocity z návštevy Lunika IX či architektonických oblúd - panelákov však Anna Maria odchádzala z Košíc pozitívne naladená. Čo sa týka entuziazmu, chuti do práce a plánov do budúcna, či umeleckého a spoločenského života, bola dokonca inšpirovaná. "Podľa mňa Košice môžu byť mestom budúcnosti! Samozrejme, by som sa sem ešte rada vrátila. Dúfam však, že už v rámci dovolenky, nie služobne..." uzavrela Anna Maria Speroni.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári