Naposledy sa vrátil z "krajiny vychádzajúceho slnka". Čo všetko tam zažil, a ako sa pobyt v miestnom kláštore odlišoval od predošlých, nám ochotne porozprával.

"Volám sa Vilo Schiller a som zen-budhistický mních," predstavuje sa Košičan. "Moje cesty po kláštoroch, to nebola žiadna romantika, ale čisto praktická vec. Zen-budhizmu sa venujem desať rokov, z toho deväť rokov som aktívny budhista - hovorí sa tomu ordinácia. Posledné dva roky som japonský zen - budhistický mních. Základná vec v celej filozofii je pomoc druhým ľuďom, celú svoju energiu treba vkladať do toho, aby ´človek pomáhal ostatným cítiacim bytostiam odstráneniť utrpenie´."

Košičan navštívil a nejaký čas pobudol v kláštoroch v Španielsku, Francúzsku, Malajzii a v Japonsku. Prvý navštívil v roku 2001, v roku 2005 sa vybral do Španielska, o rok neskôr do Malajzie. Kláštor, ktorý Košičan navštívil vo Francúzsku, už neexistuje. "Bol som tam ordinovaný za bódhisattvu. Je to osoba, ktorá sa zaviaže, že bude žiť a nasledovať Budhovo učenie. Perličkou bolo, že sa ma na konci pýtali, ako Vilo, ako sa ti tu páčilo? Moja odpoveď bola, že to bolo ako pioniersky tábor. Ja som zažil klasické pionierske tábory, a tak mi to dosť pripomínalo. Ten kláštor nebol autentický, to som sa dozvedel až neskôr. Bolo to tam teda voľnejšie. Mali sme veľa voľného času na rôzne obľúbené zábavy. Niektorí si otvorili vínko, dali si cigaretku, majster tam hral celé večery petang."

V Malajzii bol Vilo "mníchom lesnej tradície". To je najpôvodnejší spôsob, ako žil Budha. Stavba stála na štyroch nohách asi v metrovej výške, aby sa tam nič nedostalo, lebo napríklad pod Vilovým prístreškom žil asi metrový leguán. V tom prístrešku na doske mních celý čas sedí a medituje alebo zíde dole a prechádza sa. "V Španielsku to bol tiež kláštor v horách Sierra Degredos. Jeho majsterka si ho stavia z prostriedkov, ktoré získa od ľudí. Všetko tam bolo v prírode. Dokonca sme spali v stanoch."

Žobral a sadil ryžu

Zatiaľ posledný kláštor, ktorý sa v roku 2007 stal Vilovým prechodným domovom, stojí v Japonsku. "Všetky moje pobyty boli uskutočnené viac-menej zo zvedavosti. Lebo Budhizmus sa dá študovať kdekoľvek. Sú na to knihy, majstri, dnes už aj internet. Ale to nie je podstatné, podstatné je to praktizovať. Budhizmus je teda postavený na realizácii, nie na tom, že budem čítať knihy a tváriť sa..." Kláštor v Japonsku sa nachádzal v horách neďaleko dedinky Hamasaka pri Japonskom mori. V zime sa tam napríklad nedá vôbec dostať. Zaujímavé je aj to, že kláštor vznikol tým spôsobom, že tam vymrela celá dedina. Žili tam dedinčania, ktorí sa zaoberali výrobou dreveného uhlia. Keď už nebolo to drevené uhlie potrebné, postupne odtiaľ odišli.

Režim v kláštore by sa niekomu mohol zdať tvrdý a jednotvárny. Ráno mnísi vstávali o štvrtej. Nasledovala meditácia (trvá asi hodinu a pol), potom raňajky a po jedle šli pracovať. "Napríklad sme ručne sadili ryžu, čo sa dnes už v Japonsku nerobí. Prišli si nás vtedy fotiť z blízkej osady, lebo to bolo asi jediné miesto, kde sa takto ručne sadila ryža. Po práci nasledovala meditácia, potom obed, meditácia, práca, po večeri meditácia až do večera a potom spánok. Podobný režim funguje vo väčšine kláštorov. Existujú aj dni tzv. Sešinu, asi 5 až 7 dní v kuse. Vtedy sa iba medituje, je a spí. Robia sa len tieto tri veci. Vtedy sa tiež dodržiava mlčanie."

V ten deň mnísi meditujú asi 13 hodín. Vilo priznáva, že je to dosť náročné, no dá sa to zvládnuť. Potom nasledujú vždy tri voľné dni. V čase voľna si čítal, chodil do lesa, či opravoval šaty. V kláštore bol aj s kamarátom. S ním v čase voľna navštívil niektoré starobylé kláštory v Kyote či v Nare. "Tiež sme si v istom chráme pozreli jedného z najväčších Budhov na svete. Tie sú si zväčša podobné a väčšina z nich je pre verejnosť uzavretá. Dodnes fungujú ako semináre. Odtiaľ vychádzajú, dá sa povedať, kňazi, ktorí si potom otvárajú kláštory. Pomáhajú ľuďom. Často majú otvorené útulky pre siroty, škôlku, útulky pre zvieratá, cintoríny pre zvieratá..."

Väčšina z kláštorov, aj ten, v ktorom bol Vilo, žije z vlastných prostriedkov. Nie sú nejako zvlášť dotované štátom, cisárom ani nikým. Musia si teda na všetko zarobiť sami. Napríklad si sami všetko vypestujú, postavia, opravia. V Japonsku je napríklad zvykom v určitých mesiacoch žobrať. Z toho, čo mnísi vyžobrú, potom žijú.

Oblečenie, taška a miska s lyžicou

Keď sa povie budhistický mních, väčšina ľudí si predstaví holohlavého muža v oranžovom rúchu, niečo v štýle filmu Sedem rokov Tibete. Nie všetci mnísi však nosia to isté, a nie všetci si holia hlavu. "V Japonsku nám však už na začiatku oholili hlavy a dokonca aj obočie. Vyzeralo to strašne," smeje sa Vilo. "No je to symbol odpútania sa od hmotných statkov. Čo sa týka oblečenia, v každom kláštore mnísi nosia, čo chcú. Sú majstri, ktorí napríklad nepoužívajú spodné kimono, vrchný odev a na to mníšsky odev kesu. Nosia obyčajné oblečenie a na to si dávajú ten mníšsky odev. Zaužívané je však nosiť biele spodné kimono, na tom čierne kolomo a na to sa dáva tá kesa. Alebo tiež taký malý kus oblečenia, ktorý vyzerá ako podbradník."

Okrem odevu má každý kláštor svoje pravidlá. Niektoré sa nám, bežným ľuďom, môžu zdať až absurdné. "V určitých kláštoroch existujú tzv. tí lesní mnísi, o ktorých som už hovoril. Majú 275 prikázaní, ktoré musia dodržiavať. V Európe je to nepraktizovateľná záležitosť. Taký mních má napríklad len pár kusov odevu, len také handry. K tomu má jednu tašku a jednu misku s lyžicou. Niekedy majú aj dáždnik proti slnku. To je celý ich majetok. Tak si predstavte, že by tu behali bosí mnísi v suknici, plachte, cez to prepásanú ďalšiu plachtu, jedno plátené vrecúško, v ňom misku, lyžičku a takto by kráčali po ulici. A bolo by mínus 20 °C."

V Japonsku sa dodržiava aj pravidlo, že v miestnosti, kde sa medituje, sa nefúka nos. Vychádza to z toho, že v Japonsku je vyfúkať si nos na ulici asi taký prehrešok, ako sa u nás na Hlavnej vymočiť pri strome. Mnísi teda nosia rúška, ktoré majú na to, aby im mal kam stekať sopeľ. Tiež sa nesmie hlasno rozprávať. Sú meditácie, pri ktorých sa sedí bez pohybu v lotosovej pozícii, kým nezaznie zvonček. Na wc treba ísť predtým. Počas meditácie sa to nedá. Pri meditácii v chôdzi do kruhu sa dá odbehnúť a potom sa zaradiť späť. Vilo zažil v Malajzii takú zvláštnosť, že mních si pri meditácii nesadá na zem, môže si len čupnúť. Zvládnuť tieto všetky obmedzenia, to chce naozaj dobrý psychický aj fyzický stav. A hlavne, človek to musí robiť naozaj dobrovoľne.

Najväčšou zvláštnosťou pre Vila bola jedna oslava v Malajzii, kam sa dostal práve v období, keď sa tam oslavoval Nový rok. Budhisti ho počítajú od Budhu, a ten rok bol asi 2457. Na pamiatku si vzal aj kalendár. Oslavovali ho spôsobom, akým u nás prebieha oblievačka. Ľudia naťahali kade s vodou, mnísi im ju posvätili a oni sa ňou dosť šialeným spôsobom oblievali. Tiež vyumývali a ostriekali rôznymi vodnými pištoľami i inými pomôckami všetky kúty v kláštore, autá aj zvnútra. Boli z toho úplne mokrí.

Mnísi majú obmedzené aj stravovacie možnosti. Hranolky alebo cheesburger od McDonalda by si asi ťažko mohli niekde v horách dať. V Malajzii mali napríklad iba vegetariánsku stravu, aj to len takú, akú im ľudia doniesli, resp. darovali. "V Japonsku sme jedli strašne veľa bambusov, lebo tých tam bolo dosť. Jedli sme aj vajíčka, ale sliepky nie. Okrem toho zeleninu, samozrejme ryžu, ktorú sme si vypestovali a morské riasy. V európskych kláštoroch je to voľnejšie. Sú ´majstri´, ktorí to vegetariánstvo až tak nedodržiavajú. Sem-tam si dajú to vínko, cigaretu, klobásky... My v Európe si vieme všetko upraviť tak, aby nám to bolo milšie," smeje sa Vilo.

Telefón, fax i internet

Mnoho ľudí si myslí, že budhistické kláštory sú starobylé stavby, v ktorých nie je ani náznak civilizácie. Nie je to celkom tak. "V kláštore v Japonsku sme mali zavedenú pevnú linku s faxom aj internet. Vždy po desiatej večer sme mali v jednej miestnosti k dispozícii dva notebooky." Slováci navštívili aj starobylý kláštor Kóšodži na rieke Fudži. "Má vyše 800 rokov a aj taká elektrina je tam naťahaná len minimálne. Každých niekoľko sto rokov sa vymenia staré drevené trámy, ktoré zhnili. Preto vyzerá aj po rokoch celkom novo. Je to vlastne taký seminár pre mníchov. Sú tam určité zaužívané pravidlá. Vždy je tam napríklad otvorená brána. My ako Európania sme jednoducho vošli dnu. No to sa nerobí. Nikto nás nepozval, mali sme stáť pred bránou a čakať. Aj dva dni, ak by bolo treba. Ale dnes už to nie je také prísne."

Vilo sa na záver priznal, že má ďalší plán na pobyt v kláštore. Láka ho kláštor v Eisenbuchu v Nemecku. Kedy sa tento jeho sen splní, zatiaľ nevie. "Nechám tomu voľný priebeh. Sny sa plnia, len občas nevieme, kedy..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári