Namiesto na stanicu šiel na šťanicu

Niektorí cudzinci, žijúci na Slovensku sa z rôznych dôvodov odhodlali študovať náš materinský jazyk.

Jazyková zdatnosť je v dnešnej spoločnosti nevyhnutnosťou. Väčšina Slovákov nielen z mladej generácie sa preto v škole či mimo nej venuje štúdiu cudzích jazykov, najmä angličtiny. Zaujímavosťou je však aj opačný jav. O tom, prečo sa tak rozhodli a ako im to ide, sme sa pozhovárali s lektorkou slovenčiny pre cudzincov Slávkou Draganovou a jej dvomi študentkami - Američankami Ruth a Merisou.

Slávka učí cudzincov slovenčinu vo vzdelávacom a poradenskom centre päť rokov. "Medzi klientmi prevažujú dospelí, hlavne muži, väčšinou sú to zamestnanci medzinárodných firiem," hovorí. Čo sa týka zastúpenia krajín, lekcie väčšinou navštevujú Američania a Nemci, ojedinele Francúzi či študenti z arabských krajín. Slávka však mala už aj študentku zo Singapuru. Učenie slovenčiny Slováka a cudzinca sa, samozrejme, odlišuje. "Cudzinci sa musia naučiť po slovensky najmä rozprávať. To znamená, že ich zbytočne nezaťažujeme pravidlami, poučkami, vzormi a podobne. Lektor s tým všetkým, samozrejme, pracuje, ale bez toho, aby na to kládol dôraz alebo aby sa to stalo predmetom výučby. V tom je to niekedy dosť komplikované."

Pre štúdium slovenčiny sa cudzinci žijúci v našom meste rozhodujú z rôznych dôvodov. Väčšinou sa však na štúdium dajú dobrovoľne, nikto to od nich nevyžaduje. "V zamestnaní naši študenti komunikujú po anglicky. Preto ide skôr o ich vlastnú iniciatívu - snahu dohovoriť sa v obchodoch, reštauráciách. Z ich strany je to aj vyjadrenie istého rešpektu voči krajine, v ktorej prechodne žijú." V prvých lekciách na klientov lektori nevybehnú hneď s vybranými slovami či vzormi prídavných mien. Ide sa na to postupne a od základov. "Začíname základnými frázami. Študenti sa vedia predstaviť, povedať, kde pracujú, učia sa pomenúvať veci okolo seba. Ako v každom cudzom jazyku sú aj tu na začiatku dominantné témy ako reštaurácia, obchod, číslovky. Neskôr pribúda skloňovanie, minulý či budúci čas. Výučba slovenčiny prebieha ako skladanie puzzle, predovšetkým z hľadiska gramatiky."

Slávka spoznala za päť rokov práce rôzne druhy klientov. Väčšina z nich mala ťažkosti s tými istými vecami. "Najväčšou ťažkosťou, s ktorou si nevedia rady, je určite skloňovanie. Šesť pádov je predsa len veľa, nehovoriac o tom, že koncovky sa prekrývajú. Problémy majú aj so skloňovaním zámen." Je to prirodzené. Slovenčina je totiž od rečí, ktoré cudzinci ovládajú, diametrálne odlišná. Niektoré krajiny majú navyše svoje jazykové špecifiká. Francúzi nepoužívajú písmeno "h", Aziati majú problémy s tvrdými spoluhláskami. "Angličtina zase nepozná hlásku ´c´ na začiatku slova. Rovnako je niekedy problémom vysloviť hlásku 'ch'. Tradičným problémom výslovnosti sú aj slabiky bez samohlásky."

Počas lekcií sa Slávka snaží komunikácii v angličtine vyhýbať. "Pokúšam sa viesť všetky hodiny výlučne v slovenčine a na 95 percent to aj funguje. Sú však aj takí študenti, ktorí sa nepohnú, kým nepochopia, čo sa vlastne stalo - prečo je na stole káva alebo ´prosím si kávu´. Ale ako som už spomínala - nezaťažujeme ich žiadnymi poučkami, žiadnymi prednáškami, napríklad o akuzatíve a podobne." Väčšina lekcií z toho dôvodu prebieha individuálnymi hodinami. Každý má jednoducho iné tempo. "Naozaj to záleží od konkrétnych situácií a študentov, ale po roku by sa už rozhodne nemali stratiť," odhaduje Slávka priemernú rýchlosť pokroku výučby.

Hodiny nie sú len o tvrdom štúdiu, klienti sa niekedy nechtiac postarajú o brbt, ktorý ostatných rozosmeje. "Študent, ktorý bol na Slovensku len dva alebo tri týždne, mi pobavene hovoril, že veľmi nazlostil pokladníčku v obchode, keď jej povedal ´nehovoríte po slovensky´ namiesto ´nehovorím po slovensky´. Na hodinách som už počula všeličo, napríklad ´pomiluj sa´ namiesto ´pomýlil som sa´. Jeden študent vďaka ´dobrému´ kolegovi Slovákovi nevedel, či chce zrušiť alebo vzrušiť hodinu. ´Logické´ pre študentov je, že keď teraz píšem, tak včera som pišal..."

Časovanie a skloňovanie v slovenčine je pre cudzincov hotovou vedou. "Ťažko sa im vysvetľuje, prečo treba vedieť časovať slová: viem, vieš... a viesť - vediem, vedieš... Kolegyňa raz vysvetľovala pokročilému študentovi pádové otázky - Kto? Čo? Koho? Čoho? atď. Na konci sa ho spýtala, či rozumie a on jej povedal: ´Jasné. Po anglicky je to vlastne Who? What? Who? What? Who? What...´" Zložené vety tiež nepatria medzi silné stránky niektorých študentov. "Jeden pokročilý študent sa boril s vetou: ´Chcem si v kine sadnúť medzi Petra a Luciu, ale medzi Petrom a Luciou už nie je voľné miesto.´ Zúfalo na mňa pozrel a povedal: ´Slávka, ale to sú pre mňa štyria cudzí ľudia...´ Ďalší študent bol expert. Vždy nám oznámil: ´To je moja stolica´, miesto stolička a ´Idem na šťanicu´, namiesto na stanicu." Podobných brbtov bolo neúrekom a ako Slávka hovorí, niektoré sú nepublikovateľné...

Slovenčinu považuje každý klient za mimoriadne náročný jazyk. "Ako rýchlo robia pokroky, záleží aj od frekvencie hodín a od toho, či sa snažia používať slovenčinu aj mimo lekcií. Väčšina Američanov sa naučila hovoriť po slovensky výborne. Sú schopní komunikovať, snažia sa a už po krátkom čase zvládajú jednoduchú komunikáciu. Zaujímavé je, že skôr my nie sme (na rozdiel od nich, zvyknutých na rôzne úrovne angličtiny) naučení komunikovať s cudzincami, učiacimi sa po slovensky. Sme netrpezliví, sústreďujeme sa na formálne chyby, namiesto toho, aby sme ocenili ich snahu a podporili ich. Hovoríme rýchlo a komplikovane." Klienti bývajú vytrvalí. Na rozdiel od niektorých Slovákov štúdium cudzieho jazyka pri ťažkostiach nevzdajú. "Za tých päť rokov som sa stretla s jedným - dvoma študentmi, ktorí to vzdali, keď sa to začalo komplikovať."

Niektorí študenti Slávku svojimi pokrokmi prekvapia a ide im to skutočne dobre, iní za ostatnými prekvapujúco zaostávajú. "Nemčina ide Slovákom ťažko. Prekvapujúce pre mňa bolo zistenie, že práve Nemci sa po slovensky učia ešte ťažšie, neplatí to však absolútne. Na druhej strane ma podobne prekvapila študentka zo Singapuru. Mala veľmi dobrú slovnú zásobu. Nevedela som ju však zbaviť prízvuku, preto jej bolo zle rozumieť. Každú vetu totiž doslova odspievala."

Vyučovaniu slovenských zvykov a tradícií sa Slávka nevenuje. Tie si väčšinou naštudujú sami. "Upozorňujem ich len na to, kedy je vhodné kupovať párny a kedy nepárny počet kvetov," uzavrela s úsmevom lektorka Slávka.

Slovenčinu sa rozhodli aspoň na základnej úrovni naučiť aj Američanky Ruth a Marisa

Najväčšie problémy im robí gramatika, skloňovanie a a časovanie

Ruth, pochádzajúca z USA, žije na Slovensku už piaty rok. V Košiciach pracuje ako učiteľka medzinárodnej základnej školy. "Pre štúdium slovenčiny som sa rozhodla kvôli tomu, že mám Slovensko rada a chcela by som dokázať komunikovať s miestnymi ľuďmi," hovorí Ruth. Štúdium jej však nejde hladko. Priznáva, že slovenčina je pre ňu enormne náročný jazyk a učí sa ťažko. "Je to veľmi náročné, najmä gramatika. Všetky tie koncovky pri skloňovaní podstatných mien a časovaní slovies sú pre mňa naozaj nepochopiteľné. Keď sa pokúšam rozprávať po slovensky, všetci sa na mňa pozerajú. Rozprávam totiž, akoby som mala dva roky," hovorí so smiechom.

Keď sa na Slovensko pred piatimi rokmi sťahovala, nevedela o ňom nič. "Bolo to také dobrodružstvo. Slovensko som nepoznala, no po čase musím povedať, že sa mi tu veľmi páči. Je to krásna krajina s milými obyvateľmi." Slovenčinu sa snaží používať aj v bežnom živote. "Ovládam niektoré základné frázy. Po slovensky sa snažím rozprávať stále, keď platím v obchode pri pokladni, v reštaurácii, či keď platím za taxi. Učím študentov z Francúzka, Nemecka, Anglicka a USA, no mám aj niekoľko slovenských študentov. Je pre nich milé, keď im niekedy odpoviem po slovensky."

Ruth verí, že sa stihne naučiť slovenčinu na dobrej úrovni. "V niektorých situáciách je totiž jazyková bariéra veľmi citeľná. Pred časom som napríklad bola v nemocnici, kde mi nikto nerozumel. Bolo to veľmi zlé. Práve preto verím, že sa naučím hovoriť po slovensky aspoň na základnej komunikatívnej úrovni." To, či ju aj stihne používať, je otázne. Pracuje totiž pre medzinárodnú školu, ktorá má pobočky v niekoľkých desiatkach krajín. "Myslím, že sa na budúci rok premiestnim do školy v nejakej inej krajine. Možno ma však pošlú len do školy v Bratislave," uvažuje Ruth nad svojou slovenskou budúcnosťou.

Aj Marisa pochádza z USA, narodila sa v štáte Connecticut, naposledy bývala na Floride. V Košiciach žije len tri mesiace. Všetko okolo nej je pre ňu teda úplne nové. "Po slovensky som sa rozhodla učiť práve kvôli tomu, aby som rozumela ľuďom okolo seba. Keď žijem na Slovensku, pokladám za nevyhnutné, aby som ovládala miestny jazyk," hovorí Marisa. Začiatky štúdia považuje za ťažké. "Mám povedať, čo je na slovenčine najťažšie? Asi všetko... Najväčšie problémy mi robia koncovky slov a ich zmeny. Podobné je to s číslicami. Nerozumiem ich zmenám, je to úplne iné ako v angličtine či španielčine." Ovláda totiž aj španielsky jazyk. Ten je v štáte Florida veľmi rozšírený.

RuMarisa pôsobí na rovnakej škole ako Ruth, učí práve spomínaní španielčinu. V bežných situáciách slovenčinu príliš nepoužíva, ovláda z nej ešte len základy. "Pokúšam sa však v slovenčine povedať aspoň čo-to. Viem už povedať ´ďakujem, nerozumiem´ a podobné frázy, ktoré sa mi zídu napríklad pri nakupovaní." Jazyková bariéra ju trápi. Vzniká kvôli nej množstvo nepríjemných, ale aj zábavných situácií. "Mám psa. Keď ho 'venčím', ľudia sa pri mne neustále zastavujú, hladkajú ho a niečo hovoria. Nikdy však neviem, čo presne - či o ňom hovoria, že je škaredý alebo opačne," usmieva sa šarmantná španielčinárka. Veľké ťažkosti má aj s hľadaním priateľstiev či priateľa. "Jazyková bariéra je veľký problém. Často mi jednoducho znemožní komunikáciu s niekým. Keď ľudia vidia, že im nerozumiem, niekedy začnú rozprávať po anglicky - najmä tí mladší. Väčšinou však len mávnu ruku, zasmejú sa a idú ďalej." Marisa si verí a dúfa, že sa naučí rozprávať po slovensky na použiteľnej úrovni. "V Košiciach budem ešte minimálne dva roky, dúfam teda, že sa mi to podarí," uzavrela.