Prekvapilo nás, že v tomto zariadení žije aj taký mladý chlapec. V doterajšom živote toho zažil dosť. Rodičia sa na neho v detstve vykašľali, zomrela mu matka, okúsil tvrdé režimy v sociálnych zariadeniach. V súčasnosti mu však svitá na lepšie časy a je plný odhodlania pobiť sa so životom, ako sa patrí.

Detské domovy sú miestami, ktoré majú za úlohu nahrádzať deťom zo sociálne slabších rodín nielen rodičovskú lásku, ale aj vzdelanie a výchovu, ktoré im ich rodičia nemohli či nechceli dať. Nesporne je ich úloha veľmi dôležitá a pred okrajom spoločnosti zachraňujú nejedného občana do 18 rokov. Horšie je to s ďalším vývojom ich chovancov. Mnohí sú jednoducho vykopnutí do reálneho života, ktorý nikdy nepoznali. Zabrániť tomuto javu sa pokúša niekoľko projektov, ktoré sa snažia nezbaviť zodpovednosti za mladých ľudí v sociálne bezútešnej situácii. Jeden z týchto projektov zachránil aj Mareka.

Osud mu nedal do vienka šťastné detstvo ani rodičov, ktorí by si dieťa zaslúžili. Marek sa nepamätá, ako presne to bolo, no vie, že s rodičmi strávil v domácnosti len dva mesiace. "Rodičia jednoducho nemali záujem starať sa o mňa. A keďže som zrejme nemal všetko, čo malé dieťa potrebuje, tak ma vzal do opatery štát," spomína mladík. Od čias, keď bol bábätkom až do veku šiestich rokov, vyrastal v košickom dojčenskom ústave, kde sú umiestnené sociálne vydedené deti príliš nízkeho veku na to, aby mohli bývať v detskom domove. Keď dovŕšil šiesty rok, sociálni pracovníci ho premiestnili do detského domova vo Svidníku. Okrem toho, že tam mohol bývať, toto zariadenie disponovalo vlastnou školou. "Najprv som tam do deviatich rokov chodil do osobitnej školy. Bolo to niečo medzi základnou školou a akousi prípravkou. Väčšina detí, ktoré tam chodili, boli z detského domova, ale našli sa aj deti z mesta." Prakticky všetci však pochádzali z rodín so zlou výchovou či nepostačujúcimi sociálnymi podmienkami.

Pri spomienkach na prvé mesiace v detskom domove má Marek zmiešané pocity. Na jednej strane si uvedomuje, že bez pomoci sociálnych pracovníkov by dnes s najväčšou pravdepodobnosťou na seba nemohol byť hrdý ako na mladého slušného človeka, na strane druhej ho niekedy zabolí duša pri spomienkach na spôsoby, akými sa tam s deťmi zaobchádzalo. "Za svoju dobrú výchovu vďačím určite v plnej miere detskému domovu. Nepáčilo sa mi však, ako sa tam správali k niektorým deťom. Najmä k tým mladším. Keď tam prišlo nové dieťa, nepristupovali k nemu ako k človeku. Niekedy ho trestali až pritvrdo a za každú hlúposť. Vôbec nebrali do úvahy to, že je to malé dieťa, ktoré niekedy jednoducho vystrája." Hoci hovorí všeobecne, takéto zaobchádzanie sa týkalo aj jeho.

O detských domovoch sa väčšinou hovorí len v dobrom. Bývalí klienti sa o nich snažia hovoriť len pozitívne. Nič však nie je len čierne alebo biele. Priznal to aj Marek a po chvíli nášho naliehania a jeho váhania nám prezradil niečo z metodiky sociálnych pracovníkov zo zariadenia, v ktorom vyrastal. "Najmä malé deti si to niekedy 'zlízli'. Fyzické tresty boli úplne bežné. Padali niekedy zaslúžené, niekedy nezaslúžené 'výchovné' facky. To však bolo len pred očami ostatných detí. Potajomky a v súkromí dostávali aj väčšie výprasky. Často len kvôli tomu, že daný sociálny pracovník prišiel do práce v zlej nálade a chcel si to na niekom vyliať..."

Denný režim naučil Mareka poriadku, pokore a uvedomovaniu si povinností. "Vstávali sme skoro ráno a budíček bol zvláštny. Vychovávatelia chodili po chodbe, vykrikovali a robili hluk. Okamžite sme sa museli zoradiť so zubnými kefkami pred izby a oni nám dávali na kefky pastu. Keď sme sa umyli a naraňajkovali, šli sme do školy. Po návrate sme mali obed a dvojhodinovú výchovnú činnosť so sociálnou pracovníčkou. Potom nasledoval olovrant, čas na štúdium a robenie domácich úloh a večera. Tá bola o šiestej, o siedmej už bola večierka. Najhorší bol práve ten stereotyp."

Niektoré deti, umiestnené v detských domovoch, vedia o rodičoch aspoň čo-to. Marek však k tým šťastným nepatril. "O svojich rodičoch som nikdy nič nevedel. Ani z rečí som sa toho veľa nedopočul. Nevedel som ani, ako vyzerajú." Pre dieťa musí ísť o zvláštny pocit. Mrzelo ho, že si nedokázal predstaviť ani ich základné výzorové črty. "K prvej zmienke o rodičoch som sa dostal, až keď som mal osem rokov. Z Malej Idy mi prišiel úradný list - oznámenie o úmrtí mojej matky." Ťažko povedať, aké mal vtedy Marek pocity. Na jednej strane tam bola prirodzená bolesť zo straty blízkeho, na druhej strane matku nikdy nepoznal. Bol to neznámy, cudzí človek. So súrodencami to však bolo iné. "Brat Tibor so mnou prežil celú mladosť. Bol so mnou odmalička v tých istých zariadeniach. Rozdelili sme sa až v dospelosti. Momentálne pracuje v bratislavskej automobilke." Sú si teda veľmi blízki. Ostatní súrodenci boli tiež umiestnení v rôznych detských domovoch. Na Vianoce a cez prázdniny im však sociálni pracovníci umožnili stretávať sa na spoločnej večeri. Aspoň takto spoznal Marek čo je to rodina a pocit, že niekam patrí.

Po ukončení osobitnej prípravky v deviatich rokoch pokračoval na základnej škole, tiež patriacej k detskému domovu vo Svidníku. "Aj tam však chodili skôr narušené deti či deti z ústavu. S učivom sme teda šli pomaly, bolo to iné ako na bežných základných školách." Napriek tomu sa mu v 15 rokoch podarilo ukončiť základné vzdelanie, čo by v prípade, že by ostal v pomeroch, do akých sa narodil, dokázal len ťažko. Po základnej škole nemal veľa možností, kde v štúdiu pokračovať. "Internátnych škôl, ktoré sú určené pre chovancov z detských domovov, na Slovensku nie je veľa. Ešte menej je takých, ktoré sú pre mládež, ktorá je v učení slabšia." Marek priznal, že mu učenie nikdy veľmi nešlo. Jeho ďalšie kroky teda smerovali do internátneho stredného odborného učilišťa v Snine. "Na výber sme mali z piatich odborov. Ja som sa rozhodol, že sa vyučím za obuvníka. Drobné manuálne práce ma totiž bavia."

Popri štúdiu na strednej škole býval Marek v zariadení, ku ktorému dané odborné učilište patrilo. Život stredoškoláka sa mu páčil viac ako dovtedajší. "Mal som už 15 rokov, cítil som sa dospelejšie. Tak nás aj brali vychovávatelia. Už k nám pristupovali s istou úctou. Režim bol voľnejší. Už sme boli samostatnejší, aj za múry zariadenia nám dovoľovali chodiť samostatne." Večierka tiež nebola taká prísna. "Mohli sme byť vonku, ako dlho sme chceli. Povinnosťou bolo len prísť o štvrtej na školskú prípravu. Keď sme sa nachystali, mohli sme byť von aj do pol desiatej." V zariadení navyše boli zmiešaní chlapci aj s dievčatami. Marek teda nemal problém nájsť si priateľku, čo je počas dospievania každého chlapca veľmi dôležitý faktor.

Po troch rokoch na strednej škole Marek ako vyučený obuvník dovŕšil vek dospelosti. Znamenalo to, že sa do detského domova, v ktorom vyrastal, nemohol vrátiť. Našťastie ho pred nepríjemným živorením na ulici, pri ktorom skončí mnoho chovancov z ústavov pre mládež, zachránila ochota sociálnych pracovníkov. Stále bol vzorným chovancom, slušne sa správal, rozhodli sa mu teda pomôcť. Aj vďaka nim sa dostal do krízového zariadenia vo Vranove nad Topľou. "Bol to dobre zariadený rodinný dom. Veľmi sa mi tam páčilo. Bolo to v peknom prostredí, malo to istú úroveň." Tú zvyšoval fakt, že v ňom nebývali starší asociáli, bezdomovci či opilci. "Boli tam len mladší chlapci. Všetci predtým bývali v nejakom detskom domove." V krízovom zariadení Marek nevylihoval, ale nahlásil sa na úrade práce a zúčastňoval sa takzvaných absolventských prác. "Bolo to v rámci nejakého sociálneho projektu. Chodili sme pracovať na statok jedného muža, ktorý chová kone. Dostávali sme za to peniaze, z ktorých sme si platili ubytovanie."

Ešte keď býval vo Vranove, rozhodol sa Marek, že navštívi svojho otca a zistí aspoň ako vyzerá. Zohnal si adresu a vybral sa na návštevu. "Keď som tam prišiel prvý raz, dozvedel som sa, že otec je vo väzení. Aj predtým bol trestaný pre rôzne veci. Vtedy sedel práve pre zanedbanie povinnej starostlivosti." Marek má totiž okrem brata Tibora ďalších osem súrodencov, ktorých nepozná až tak dobre. Prišli na svet už v čase, keď bol v detskom domove a čakal ich rovnaký osud. Keď sa do Malej Idy vybral druhý raz, otca už zastihol doma. "Dvere mi otvoril nejaký muž. Pýtal som sa na otca, on zasa mňa, ako sa volajú moja mama a otec. Keď som odpovedal, pochopil, že som jeho syn. Kládol som mu veľa otázok a on sa všemožne vyhováral. To, prečo sme s bratom skončili v detskom domove, zdôvodňoval tým, že on za to nemôže, že to naša mama zomrela. Vedel som však, že klame. Mama totiž zomrela, až keď som mal osem rokov." Marek však zachoval chladnú hlavu, nerozčúlil sa. "Bolo to zvláštne. Hneval som sa, ale ani som nezvýšil hlas. Tú osobu som totiž nepokladal za otca, bol to pre mňa úplne cudzí človek." Keď odchádzal, otec mu podal ruku. "Ja som sa však len pozdravil a odišiel," spomína aspoň na malý záblesk satisfakcie.

Po niekoľkých rokoch života vo Vranove navštívili Mareka sociálni pracovníci z Rady pre sociálnu pomoc v Košiciach. "Rozbiehali nejaký projekt, ktorého som sa mohol zúčastniť aj ja. S ďalšími bývalými chovancami detských domov sme bývali v byte na Tomášikovej ulici v Košiciach. Podmienkou bolo len to, že musíme chodiť do školy. Prešli sme ročným rýchlokurzom murárskych prác." V lete tohto roku Marekova ročná účasť na projekte skončila a zo sociálneho bytu sa presťahoval do krízového centra na Bosákovej ulici. "Ostanem tu asi do zimy. Ľudia zo spomínaného projektu mi totiž sľúbili, že mi nájdu prácu u muža, ktorý vlastní stavebnú firmu." Marek však dodáva, že sa na to snaží nespoliehať. Nechce byť sociálnym prípadom celý život. Je mladý a zdravý, prácu si hľadá aj sám. "Nečakám na šťastie ako iní. Chcel by som vlastné bývanie, ženu aj rodinu..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári