Sám vojak v poli. Tak znie názov staršieho československého filmu, v ktorom hrala hlavnú úlohu naša herecká legenda Štefan Kvietik. Asi tak nejako sa musel cítiť slovenský reprezentant vo vzpieraní, 24-ročný košický odchovanec Richard Tkáč na tohtoročnom svetovom šampionáte v juhokórejskom Goyangu. Pôvodne tam mal s ním cestovať aj pretekár MKVaSŠ Košice, 19-ročný Karol Samko, ale vedenie Slovenského zväzu vzpierania i reprezentačný tréner Rudolf Lukáč usúdili, že mladý borec je z náročnej sezóny mimoriadne vyšťavený, a keďže ho v príprave brzdilo aj zranenie, rozumnejšie bude jeho debut na majstrovstvách sveta v kategórii dospelých o rok odložiť.

Pre Richarda Tkáča to bol už tretí štart medzi vzpieračskou svetovou elitou. Premiéru absolvoval pred troma rokmi v Karibiku, v hlavnom meste Dominikánskej republiky zapísali jeho meno v dvojboji na 30. priečku, o rok neskôr v thajskom Čiang Mai sa posunul o štyri riadky vyššie na 26. pozíciu. Do nominácie na pekinskú olympiádu sa síce nezmestil, ale za ten rok po prechode z Košíc do Trenčína zaznamenal výrazné výkonnostné zlepšenie. Dôkazom je 14. miesto v dvojboji na 77. majstrovstvách sveta v Goyang City. V hmotnostnej kategórii do 85 kg dosiahol sumár 338 kg (158 kg v trhu a 180 v nadhode), a aj keď svojím umiestnením splnil cieľ, s ktorým na šampionát cestoval, je presvedčený, že bolo aj na viac. "Mal som skončiť do pätnásteho miesta v celkovej klasifikácii a v dvojboji som si trúfal na 342, ba možno aj na 347 kilogramov. Lenže doplatil som na to, že týždeň pred šampionátom som musel absolvovať dvanásťminútový beh v rámci prijímacieho testu do armády, po ktorom mi veľmi odišli nohy. Počas súťaže v Goyangu som sa vôbec necítil dobre, jednoducho, musím priznať, že som nevládal."

"Trhol" síce iba o 2 kilogramy menej ako Košičan Viktor Gumán pri svojom "bronzovom" slovenskom rekorde na majstrovstvách Európy v Bukurešti, ale v nadhode sa mu podlomili pod tou železnou ťarchou kolená. Základ, 180 kg, nad hlavu dostal, ale keď mu na činku pridali ďalšie štyri kilogramy, márne s ňou bojoval. "Aj keď ten pokus na 184 kg vyzeral veľmi nádejne. Bol už skoro hotový, ale padlo mi to dopredu. Na reparát mi už chýbali sily. Z nadhodu som trochu sklamaný, pretože na tréningoch pred šampionátom to vyzeralo veľmi nádejne, veril som, že v Goyangu dvihnem viac."

Zatiaľ patrí do "béčka", ale aj tam mal súperov, ktorí ho dokázali vyhecovať. Kubánec Hernandez či Uzbek Yusupov svojimi výkonmi dokonca tromfli aj zopár "áčkarov". Všetci sa však dívali iba na chrbát Číňanovi Lu Yongovi, ktorý svojím víťazstvom potvrdil dominanciu najľudnatejšej krajiny sveta v celkovej klasifikácii národov. Ďalšie medaily v 85-ke putovali zásluhou Lahuna a Kuznecova do Bieloruska resp. Kazachstanu. "Určite to boli doteraz najlepšie majstrovstvá sveta, na ktorých som štartoval, úrovňou i organizáciou. S trénerom sme sa boli pozrieť aj na niektoré ďalšie kategórie a asi najkvalitnejšia bola 77-ka (mimochodom, tú vyhral tiež Číňan Lu, ale tentoraz Xiaojun - pozn. red.), prirodzene, bol som aj na našom ´áčku´ a nenechal som si ujsť ani superťažkú hmotnostnú kategóriu. Škoda len, že tam neštartoval ten mladý Iránec, na ktorého som bol veľmi zvedavý."

V hre boli aj domáce hviezdy a miestni fanúšikovia boli nadšení z výkonov Jang Mi-ran, ktorá vyhrala ženskú +75-ku či An Yong-Kwona, ktorý bozkával kórejskú zástavu po triumfe v mužskej kráľovskej kategórii +105 kg. Aj keď počas televíznych prenosov z Goyangu sa zdalo, že v Kintex aréne, kde súťaže šampionátu prebiehali, by nezaškodilo trochu prikúriť, keď boli v hre kórejskí borci, v hľadisku to doslova vrelo. "Vonku bolo asi tak ako u nás v novembri, aj keď tam už trochu viac mrzlo, ale teplota v hale sa mi zdala primeraná, neviem prečo tam diváci sedeli takí naobliekaní. V Goyangu bolo určite príjemnejšie ako v Santo Domingo, kde sme sa v neklimatizovanej hale kúpali vo vlastnom pote. Kórejčania investovali do svetového šampionátu vzpieračov veľmi veľa peňazí. Aj na jeho propagáciu, v televízii stále chodili profily ich najväčších hviezd. Po každej stránke to bol vydarený šampionát."

Organizátori neponechali nič na náhodu, medzi vzpieračov mala zákaz vstupu aj prasacia chrípka, ktorá tak ako finančná kríza momentálne sužuje modrú planétu. "Tie opatrenia boli robené najmä pre divákov. Pri vstupe do haly bol dezinfekčný stan, kde sa niečo na nich striekalo, potom na nich svietili lampy s ultrafialovým svetlom a každý sa musel ešte zastaviť pri stole, kde bola termokamera. Všetky tieto kontroly boli povinné. Niečo podobné sme po príchode na tréning a pred vstupom do rozcvičovne museli absolvovať aj my, ale iba raz."

Organizátori šampionátu sa pýšili aj tým, že Goyang City patrí medzi najdynamickejšie rozvíjajúce sa mestá sveta. Aj keď zahraniční návštevníci nedokázali rozlíšiť, či čosi viac ako jeden milión obyvateľov Goyangu má vlastnú alebo soulskú "príslušnosť". "Vyzeralo to tak, že je to časť Soulu. Bývali sme totiž v Soule a v Soule sme sa ocitli aj po presťahovaní do iného hotela. Do Goyangu sme len dochádzali. Po diaľnici nám to trvalo asi tridsať minút, ale dalo sa aj metrom. Na akoby sme boli stále v jednom meste, takže neviem, či Goyang je jednou z mestských častí Soulu alebo samostatná aglomerácia."

Každopádne, Goyang City je prototyp mesta 21. storočia. "Množstvo vysokánskych vysvietených budov a mravenisko ľudí. Strávili sme tam ešte štyri dni po šampionáte, ale boli sme sklamaní, pretože žiadne atrakcie sme nevideli. Ako turista by som sa tam rozhodne nevybral. Jediné miesto, kde sa dalo čosi pozrieť, bol miestny trh, asi trikrát väčší ako košický Blšák. V Goyangu bolo zbytočné míňať peniaze, pretože strava bola príliš drahá a nestálo nám za to kupovať ani elektroniku, aj keď bola o čosi lacnejšia ako u nás. Tak sme s trénerom obetovali čosi aspoň na hračky, ja som ňou chcel potešiť svojho synovca. Na ´turistiku´ sme si nechali štyri dni po súťaži, ale už po pár hodinách sme ľutovali, lebo aj dva dni na Goyang by bolo veľa," vraví absolvent košického športového gymnázia.

V Kórei reprezentoval sám, väčšia invázia Slovákov sa očakáva až na budúci rok do tureckej Antalye. Určite ju vyprovokuje olympijská kvalifikácia, ktorá bude hlavným motívom svetového šampionátu. Rišovi by nominácia nemala ujsť, veď reprezentačný tréner Rudolf Lukáč ho označil za najperspektívnejšieho slovenského vzpierača súčasnosti. "Prirodzene, v Antalyi by som nechcel chýbať, pravda, ak budem zdravý. Najmä preto, že tam pôjde o olympijské miestenky do Londýna. Na kongrese IWF (Medzinárodnej vzpieračskej federácie) sa malo hlasovať o novom systéme kvalifikácie, že by o účasť na olympiáde nebojovali vzpierači za svoje národné zväzy, ale každý jednotlivec za seba. No neviem, či sa o tom vôbec hlasovalo, pretože pôvodný systém je lepší biznis, takže si myslím, že ostane v platnosti. V Antalyi by malo mať Slovensko početnejšie zastúpenie, i keď nás nie je veľmi veľa. Keď k tomu prirátam aj juniorov, ktorí by mohli v budúcnosti pripadať do úvahy, tak je to v podstate tucet borcov, ktorí môžu byť v reprezentačnom výbere. V niektorých hmotnostných kategóriách sú aj dvaja, takže nie každému sa ujde miesto v nominácii na majstrovstvá sveta. Do Antalye by však mohlo cestovať šesť až osem ľudí."

Akousi generálkou na vzpieračský vrchol roka býva vždy na jar kontinentálny šampionát. Ale aj tam sú v hre cenné kovy. "Žiaľ, na budúcoročných majstrovstvách Európy nebudem štartovať, pretože sa na ne nestihnem pripraviť. Od 11. januára do 7. februára ma totiž čaká vojenský prijímač, takže prakticky celý mesiac budem bez tréningov, bez vzpierania, a to manko by som určite nemohol dohnať."

Richard bol v "zelenom" už v Trenčíne. "Ale iba ako občiansky zamestnanec." V Banskej Bystrici, kde sa vzpieračský oddiel od nového roka presťahuje, bude v armáde na plný úväzok. "Vstupujem tam hlavne preto, že by som tým mohol získať lepšie sociálne výhody a zlepšenie by som mal pocítiť aj na plate. Do Bystrice sa sťahujeme preto, lebo nám tam sľúbili lepšie podmienky, ako sme mali v Trenčíne. Jednou z alternatív bolo, že nám tam vybudujú aj úplne novú vzpieračskú halu. Tréner Lukáč si však bol obzrieť nejaké priestory, ktoré by boli pre nás vhodné a usúdil, že by bolo lepšie zrekonštruovať halu, ktorú vybral, ako postaviť novú, čo by bolo trikrát drahšie. Od prechodu z Trenčína do Bystrice si však dosť sľubujeme, pretože by sa mali zlepšiť aj naše stravovacie podmienky či možnosti regenerácie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári