ť v neveľkom letovisku Can Picafort na severozápade ostrova. Hugo, ktorý má doma v Curitibe početnú rodinu, ju lákal na dovolenku do Brazílie už vlani. "Ale nemala som na to peniaze," vraví Viki. "Odhodlala som sa až tohto roku, no musím priznať, že tých osemsto eur za letenku ma desí dodnes." Ale neľutuje. Mesiac v krajine kávy, samby a futbalu vraj naozaj stál za to...
Sao Paulo
Začnime v jednom z najväčších miest sveta, vyše dvadsaťmiliónovom Sao Paule, v betónovej džungli na juhovýchode Brazílie, kde ich na niekoľko dní prichýlil Hugov ujo. "Dosť prachatý ujo," smeje sa Viki. "Má totiž v Sao Paulo internetovú školu. Bývali sme uňho v perfektnom apartmáne. Je však zaujímavé, že majetní ľudia tam nežijú v rodinných domoch, ale kupujú si byty v blokoch, podobných, aké stoja na našich sídliskách. Kvôli bezpečnosti. Tie paneláky majú svoju vrátnicu, všetko je tam uzavreté, strážené. Nečudo, lebo každého z Hugovej rodiny, kto býva v rodinnom dome, už aspoň raz vykradli..."
Špina, to slovko je pre Sao Paulo charakteristické. "Špina, odpadky na každej ulici, kde sa len hnete, ani centrum mesta nie je výnimkou. A všade kopa ľudí." Ale nikde ich nebolo toľko, ako na obrovitánskom ´blšáku´, po ktorom sa s Hugom odhodlali poobzerať. "Ten blšák je ťažké opísať. Bola to obrovská ulica, viac-menej celá štvrť, kde boli stánky ´legálnych´ predavačov, ale aj takých, ktorí si tam každé ráno rozložili stolík alebo rozprestreli aspoň nejaký uterák, kde ponúkali väčšinou kradnuté veci. Mali ste vidieť, ako s tým tovarom na fúrikoch utekali, keď sa blížili policajti. Na tom blšáku sa dalo kúpiť všetko, šaty, perfumy, elektronika, mobily... Tovar dovážali väčšinou zo susedného Paraguaja, kde je to pre nich veľmi lacné. Vraj sa na trhu oplatí nakupovať viac ako v obchodoch, ale ja som si nekúpila nič. Bolo tam milión ľudí, medzi ktorými bolo ťažké predierať sa, nieto ešte pozerať si tovar."
A pritom si ešte dávať pozor aj na vlastnú peňaženku. Ľahko sa mohlo stať, že by v tom chaose zmenila majiteľa. "Keď sme vystúpili z metra a pýtali sa jedného starčeka na blšák, ochotne nám cestu vysvetlil, a pri pohľade na moju kabelku povedal, aby som ju mala celý čas pod pazuchou a stále si ju tískala k sebe. Takže, ten blšák bol pre mňa dosť stresujúci, lebo som mala strach, aby mi niečo nezmizlo. Musím sa priznať, že som z toho bola trošku pokakaná, nikde som sa neodvážila ísť sama. Na pokoji mi nepridala ani skutočnosť, že sme bývali neďaleko smutne známej väznice Carandiru." Tá kedysi, kým ju nezlikvidovali, patrila medzi najdrsnejšie "basy" na svete. Smutne ju preslávila najmä vzbura väzňov v roku 1992, ktorá si vyžiadala 111 obetí.
Sao Paulo je povestné svojou kriminalitou, aj keď zlovestné štvrte zvané "favely" sú tam menej viditeľné, ako v Riu de Janeiro. "Možno ich tam nie je toľko ako v Riu, ale nie je to veľmi bezpečné mesto. V noci sme sa po ňom prešli len raz, aj to len autom. Pravdu povediac, bola som rada, keď sme zo Sao Paula odchádzali. Jediné, čo v tom meste stálo za obdiv, bola zoologická záhrada, kde sú vari všetky zvieratá sveta. Pre mňa to bolo niečo úžasné, pretože dovtedy som živého slona, hrocha či krokodíla nikde nevidela. Zaujímavé boli aj vtáky tukany, ktoré sú symbolom Brazílie. Najmä pre ich neuveriteľne farebné zobáky, ktoré vyzerajú ako umelohmotné hračky."
Rio de Janeiro
Do Ria de Janeiro prileteli nadránom a ubytovali sa v skromnom hosteli v centre mesta, neďaleko chýrnej pláže Copacabana. "Čo sa pohodlia týka, ubytovanie nebolo bohvieaké, ale bolo aspoň lacné. Rio má dve letiská, jedno veľké, mimo centra, a jedno malé, také úplne maličké, priamo v centre, s pristávacou dráhou na mori. Keď som na druhý deň zhora z ´Cukrovej homole´ to letisko videla, tak som sa zhrozila. Nie z toho, že by pilot na pristávaciu dráhu nemusel trafiť, ale nechápala som, ako na takej krátkej dráhe s takou veľkou mašinou dokázal zabrzdiť. Páčilo sa mi však, že všetky lietadlá, ktoré tam pristávajú, urobia okruh nad celým mestom, aj okolo sochy Krista, ktorá sa nad ním vypína, akoby bola letecká prehliadka v cene letenky."
Copacabana ju nesklamala. "Až na strašne veľké vlny, pre ktoré som sa neodvážila aspoň trochu si poplávať. Bála som sa. Keď som vošla do vody, siahala mi iba po kolená, ale o sekundu mi bola až po krk. Jedna z tých vĺn ma aj poriadne tresla, tak som to radšej vzdala. Tie vlny tam boli stále, aj keď nefúkalo. Asi je to tým, že prichádzajú z otvoreného oceánu. Ale miestne deti sa v nich dokázali vyblázniť."
Rio de Janeiro, na rozdiel do Sao Paula, nie je na turistické atrakcie skúpe. Jednou z nich je aj "Sambadrom", ulica, ktorá každoročne vo februári žije karnevalom. "Keď sme tam boli, tak ho pripomínalo iba malé múzeum, kde sú vždy vystavené kostýmy z predošlého roka, v ktorých sa predvádzali tanečníci na alegorických vozoch. Super bola aj Maracana, kde sú vystavené všelijaké ´blbosti´," svojsky pomenovala Viki vzácne relikvie brazílskej futbalovej histórie. "S Hugom sme sa odfotili pri doske s odtlačkom Pelého nôh. Má ich tam aj Kaká či Zico, ba aj nejaký hráč s krivými nohami. Je to na tej doske aj vidieť. Akýsi Garrincha. Mohli sme si pozrieť šatne aj sprchy pre hráčov. Vnútri je dokonca menšia plocha s umelým trávnikom i bránkami, kde sa futbalisti pred zápasom rozcvičujú. Poobzerali sme sa aj po tribúnach a pustili nás i dole na hraciu plochu, ale iba na vyhradené miesto."
Najkrajší výhľad na mesto bohov, ako Rio de Janeiro volajú, má Kristus v kamennej podobe, zo 710 metrov vysokej hory Corcovado. "Vlastne celé mesto sú samé kopce. A na väčšine z nich vidno tie favely, aj pod Kristovou sochou. Najväčšia z nich je Morro dos Prazeres, kde nakrútili aj známy film. My sme favelu na kopci Corcovado videli iba z električky, ktorá ide okolo, ale nejaký slávny brazílsky novinár tam má dokonca obrovskú vilu. Musí to byť riadny čudák, že tam býva."
Protikladom chudobných faviel je štvrť ´Leblon´, kde si užívajú blahobyt známi herci z brazílskych telenoviel. "Boli sme sa tam prejsť a Hugo len tak zo srandy nadhodil, že by sme nejakého slávneho herca mohli aj stretnúť. Vzápätí zbadal, že niekto povedomý naňho čumí z kaviarne. Pozdravili sa, akoby sa poznali. Aj sa spolu s tým hercom odfotili."
Po Riu je bezpečnejšie prevážať sa autobusom. "A najlepšie ´ilegálnym´," vraví Viki. "Lebo je oveľa lacnejší, rýchly, a odvezie ťa, kde chceš. Všetci to tam poznajú. Je to taký dobre vybavený mikrobus, ktorý chodí po bežných zastávkach, a šofér vystrčí von hlavu, že cestujúci môžu nastúpiť. Tie mikrobusy nie sú povolené, ale je ich tam dosť."
Hoci kriminalita je aj v Riu súčasťou životného štýlu, na obyčajného Brazílčana Viki nemôže povedať krivého slova. "Všade, či už v Sao Paule, Riu alebo Curitibe, sme sa stretávali s veľmi príjemnými ľuďmi. Mala som z nich veľmi dobrý pocit. Keď sa niekoho na niečo spýtaš, ochotne ti všetko vysvetlí, a ukáže ti cestu, kam máš ísť. Sú schopní pozvať ťa k sebe domov, aj ťa pohostiť, sú naozaj milí."
Curitiba
V Curitibe, odkiaľ Hugo pochádza, sa Viki cítila najlepšie. "Lebo mi tak trochu pripomínala Košice. V tom meste sú aj panelové sídliská, ako u nás doma, a na okrajoch aj také dedinky, ako trebárs Krásna. Aj centrum má podobný štýl ako to naše, pravda, vo väčšom, pretože Curitiba má dva milióny obyvateľov. Mesto má nové, moderné centrum, ale aj staršie, historické, s nádherným parkom, ktoré je pekne zachované. Ale ani to nie je až také staré, pretože Curitiba nemá nejakú dlhú históriu."
Hugo je vraj pyšný na to, že jeho rodisko prednedávnom v Paríži vyhlásili za najkrajšie a najčistejšie mesto sveta. "Aj vďaka tomu, že tam investujú veľmi veľa do životného prostredia, snažia sa vo všetkom využívať prírodné materiály. Keď likvidovali staré drevené stĺpy verejného osvetlenia, využili ich pri stavbe parku, urobili z nich mosty, zábradlie, lavičky. Mesto má plno zelene, množstvo parkov." Prispieť chcel aj Oscar Niemayer, chýrny brazílsky architekt, keď múzeum v Curitibe naprojektoval v tvare stromu, symbolu provincie Paraná. S malou chybičkou krásy - každý z návštevníkov vidí namiesto stromu oko. Podľa toho sa zmenil aj názov múzea.
Curitiba nemá more, ale na obľúbenú "východnú pláž" na pobreží Atlantiku nie je až tak ďaleko. "Jeden Hugov ujo tam má domček, akési rodinné letné sídlo. Najskôr sme išli vlakom cez nádherné pohorie, potom sme prestúpili na autobus, a ešte raz. Bolo príšerne horúco, vyše štyridsať stupňov, vzduch sa vôbec nehýbal, tak Hugo vymyslel, že by sme sa mohli počas čakania na autobus ochladiť v neďalekej rieke. On bol v pohode, ale mne bolo veľmi zle. Ani voda, ktorou sa ma snažil kriesiť, nepomáhala. Od tej horúčavy som mala na rukách také nepríjemné pupence, ani neviem, ako som zvyšok tej cesty prežila," spomína Viki.
Niečo však viselo vo vzduchu. "Keď sme vystúpili z autobusu, začalo poprchávať, ale kým sme sa stihli niekde skryť, boli sme premočení do nitky. Fúkal taký vietor, že vyvrátil veľký bilbórd, a bála som sa, že odnesie aj neďaleký záhradný bazén." Ale to bol iba začiatok. "Len čo sme sa s ujom zvítali, vyrazili sme na pláž. Opäť začínalo byť teplo, tak sme zašli do vody. Hugo surfoval, ja som sa čľapkala pri brehu. Nad morom bola krásna modrá obloha, ale keď sme sa obzreli smerom do vnútrozemia, zočili sme zlovestné čierne mraky, také stĺpy smerujúce do zeme. Boli na celej oblohe, a akoby do seba vrážali. Všetko sa to miešalo a vôbec sa nedalo určiť, z ktorej strany fúka vietor. Strašná búrka trvala celú noc. Nebolo nám všetko jedno. Niečo také vraj ani Hugo ešte nezažil, v tej provincii to totiž vôbec nebolo bežné. Hlásili aj nejakých mŕtvych."
Počasie bolo všeobecne nevyspytateľné, s čím mala mladá Európanka značné problémy. "Za deň sa vystriedali v rôznom poradí všetky štyri ročné obdobia. Napríklad ráno, keď vyšlo slniečko, bolo príjemne teplo, ale onedlho boli už poriadne 'pekoty'. K večeru začalo pršať ako na jeseň, a keď sa zotmelo, bola už taká 'kosa', akoby sa blížila zima. Neviem pochopiť, ako tam ľudia fungujú, nikdy som nevedela, čo si mám ráno obliecť, aby som sa trafila na celý deň. Môžeš vyjsť v tričku, ale v taške musíš mať dáždnik a pulóver, všetko sa ti môže v ten deň zísť."
Výlet do Brazílie sa jej zdal, vzhľadom na jej "majorský" zárobok, trochu pridrahý, ale dnes už nič neľutuje. "Ak budú peniaze, veľmi rada by som tam išla s Hugom aj o rok. Pravda, na iné miesta, než sme boli teraz, chcela by som z tej nádhernej krajiny vidieť čo najviac."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári