Juraj Leško absolvoval v lete výstup na Elbrus

V lete sa ľudia vyberajú na dovolenky a takmer vo všetkých víťazí more a piesočnatá pláž. Sú však aj takí "fanatici", ktorí toto všetko vymenia za adrenalín, zimu a nebezpečenstvo.

Pokúsia sa napríklad zdolať nejakú poriadne vysokú horu. O 55-ročnom Košičanovi Jurajovi Leškovi, vášnivom vysokohorskom turistovi, sme už písali, keď vlani absolvoval výstup na Mont Blanc. Tentoraz, v auguste 2009, zdolal najvyššiu horu v pohorí Kaukaz - Elbrus.

Hory má rado mnoho ľudí. Ponúkajú potulky prírodou, turistiku i lezenie. Široké pole pôsobnosti v tejto oblasti má Klub všestrannej turistiky Košičan, ktorého je J. Leško členom niekoľko rokov. Patrí medzi najskúsenejších členov klubu rovnako, ako Igor Raab (55 rokov) a Milan Poláček (65 rokov). Táto trojica si po bohatých skúsenostiach z minulosti (Alpy, Mont Blanc...) stanovila tento rok ďalší vysoký cieľ - Elbrus v pohorí Kaukaz. Je povestný tým, že sa tam počasie mení z hodiny na hodinu a samotný výstup nie je technicky náročný. V porovnaní s Mont Blancom je len strmým výškovým výstupom. No aj tak ho všetci tí, ktorí tam už boli, zaraďujú medzi fyzicky náročné, ťažšie a hlavne kvôli počasiu najnebezpečnejšie výstupy. Stane sa totiž, že sa odrazu zatiahne obloha, ochladí sa, príde víchrica, fujavica, mráz. Z plus 10°C sa zmení na mínus 20°C. Prípadne opačne...

"Elbrus je najvyšší vrch Ruska. Udáva sa, že aj Európy, má výšku 5642 m a nachádza sa v pohorí Veľký Kaukaz. Vybrali sme si ho aj preto, že je v poslednom čase veľmi navštevovaný. Je tam čo obdivovať. Krásna príroda, vodopády, údolia i vrchy. Chodia tam aj bohatí americkí turisti. Ubytujú sa v honosných hoteloch, nechajú sa ratrakom vyviezť do výšky päťtisíc metrov a odtiaľ šliapu hore. Oni na to majú a zaplatia si to." Samozrejme, traja turisti z Košíc tam nešli obdivovať luxus hotelov a voziť sa v ratrakoch. Vybrali si inú formu výletu. Stavili na turistiku a lezenie.

Keďže si zvolili vysoký cieľ, čakala ich náročná fyzická príprava. J. Leško v lete behal, v zime bežkoval a absolvoval aj niekoľko menších turistických výletov. "Okrem tohto som sa aj otužoval. Od mája do augusta som sa sprchoval v studenej vode. To mi pri výstupe pomohlo, pri tých zmenách teplôt. Keď sa niekomu z ostatných stalo, že prechladol, znamenalo to pre neho koniec výletu. Nakoniec som sa, samozrejme, vyzbrojil turistickým výstrojom - mačky, cepiny, palice, okrem toho aj stan. Zabalil som si suchú stravu, vločky, konzervy, vrecúškové polievky, redbully... Vločky boli energetická bomba. Jedia ich aj vytrvalostní športovci. Je v nich slnečnica, sezam, ľan, pohánka, hrozienka, glukóza, granko - to všetko sa zaleje energetickým nápojom."

Pred samotnou cestou turisti zháňali informácie a vybavili si cestovku. V expedícii bolo 18 pasažierov, z toho dvaja košickí turisti, Milan a Juraj. Igor sa rozhodol ísť do Ruska letecky a tam ho ostatní vyzdvihli. Pre cestovku sa rozhodli hlavne preto, lebo cestovať súkromne cez Ukrajinu je náročné. "Je tam veľká byrokracia a veľká ´buzerácia´ zo strany policajných hliadok, ktoré (v Rusku) nazývali ´gajdy´. Stáva sa, že cestujúcich zastavia a hľadajú si na kontrolu rôzne dôvody. Cestovkou je to istejšie. Kamaráti, ktorí sa rozhodli cestovať sami autom, nám povedali, že na ukrajinsko-ruskej hranici ich zastavili a povedali, že ak im nedajú 200 eur, nepôjdu ďalej. Hoci mali všetko vybavené, hliadku to nezaujímalo. Ďalšia taká hliadka ich zastavila na Kaukaze. Hovorili, že je to národný park a nebrali ohľad na doklady a papiere. Znova tá istá situácia: Buď dáte 200 eur, alebo sa môžete vrátiť. Museli teda zaplatiť, čo je jasné, že to boli vyhodené peniaze."

Po niekoľkých menších aklimatizačných výstupoch sa slovenská expedícia zo strediska Azau vyviezla kabínkovou lanovkou do výšky 3400 m. Odtiaľ prestúpili na dvojsedačkovú lanovku a dostali sa o 200 metrov vyššie. Úsek by sa dal prejsť aj peši, no keďže boli plne naložení a terén bol veľmi náročný, zbytočne by sa vyčerpali. "Tam si naša skupina založila prvý tábor. Po zložení sme vyšli do výšky 4100 m na túru. Bolo ideálne počasie, plus 10 °C, išlo sa ľahko. Vrátili sme sa teda dole, postavili stany a na varičoch si pripravili jedlo. Väčšinou naše vrecúškové polievky či mäsové konzervy. Ráno sme všetko zbalili a vyšli na tých 4100 m, kde sme založili druhý tábor. Na tomto mieste sa nachádzali rôzne turistické maringotky, kde sa mohli ľudia ubytovať. Túto možnosť využil Igor. Okrem toho tu bola aj horská služba."

Znova sa zložili, postavili stany a absolvovali výstup do výšky 4600 metrov. Vo väčších stanoch, ktoré večer znova postavili, mali aj predsieň a spali v nich po troch. Ďalší deň mali v pláne urobiť si voľno, aby si oddýchli a pripravili sa na ďalšiu cestu. Doteraz šlo všetko pomerne hladko, no počas voľného dňa im pohľad na oblohu naznačil, že sa počasie zhoršuje. Aj predpovede na ďalšie dni hlásili mráz, zatiahnutú oblohu, fujavicu a nulovú viditeľnosť. Už ráno o štvrtej bol preto naplánovaný zraz a následný výstup.

"Fúkalo však tak strašne, že sme sa museli vrátiť do tábora. Keďže sa predpoveď na ďalšie dni nezlepšovala, naopak zhoršovala, rozhodli sme sa zvolať poradu a dohodnúť sa, čo ďalej. Urobili sme to štýlom každý sám za seba. Každý sa rozhodol, či ostáva alebo ide dole. Ostali sme štyria. Ja, Igor a dvaja chlapi, jeden z Považskej Bystrice a druhý z Liptovského Mikuláša. Milan sa vrátiť musel. Prechladol, bol opuchnutý a boleli ho kĺby. Keby tam aj ostal, bolo by to zbytočné, hore by nemal šancu v takom stave vyjsť." Aj Igor mal isté problémy, črevné. Na otázku, ako teda riešil hnačku medzi ruskými skaliskami, odpovedá Juraj so smiechom. "Celkom jednoducho. S teplotou problém nebol. Horšie bolo, kým sa zo všetkých vecí odbabušil a zabezpečil ich, aby niekam nepopadali..."

Ďalší deň a noc, ktoré ich čakali, neboli o nič lepšie ako predchádzajúce. Vonku mínus 20 a fúkal taký silný a studený vietor, že nebolo možné vyjsť zo stanu. Zlepšováky, ktoré si turisti vymysleli, sa nám môžu stať vtipné, no ocitnúť sa uprostred metelice vo výške 4100 metrov by asi nikto nechcel. "Urobili sme si horúcu kávu a stačilo ju len priblížiť k východu stanu a v momente bola akurát na pitie. V takom počasí sa logicky nedá ani ísť na toaletu. Boli sme nútení odrezať vrch z PET fľaše, použiť ju na zber moču a potom vložiť do predsienky v stane. Samozrejme, jej obsah po pár minútach zamrzol. Celý deň sme museli byť v stane. Pili sme čaj, hrali karty. Tí v stane vedľa nám spievali, tak sme spievali aj my im. Stany sme museli mať založené kusmi skál. Ukrajincom, ktorí mali stany neďaleko nás, ich totiž odfúklo. Horská služba im pomohla, no veci im zobral vietor. Bola to ťažká noc. Vonku zavýjal vietor a poriadne to stanom natriasalo."

Po takej noci sa ráno dostavili následky - Juraja rozbolelo hrdlo. "Na druhý deň sme mali ísť hore, keďže už hlásili zlepšenie počasia. No v tomto stave som si povedal, že už som asi skončil aj ja. Samozrejme, že som bol z toho znechutený. Kamaráti mi dávali rôzne rady, že mám jesť cesnak a podobne. Neprechádzalo to, tak som sa rozhodol navštíviť Igora, ktorý bol ubytovaný v jednej z tých maringotiek. Chcel som mu aspoň povedať, že ja už ďalej nejdem. Namiesto toho, aby mi rozhodnutie schválil, povedal, aby som to nevzdával a dal mi nejaké tabletky. Vypil som čaj a neskôr som sa cítil aspoň trochu lepšie. Rozhodol som sa teda pokračovať." Štyria kamaráti sa dohodli, že traja pôjdu skoro ráno a Juraj neskôr za nimi. Igor mal ísť hore ratrakom, nastali však nejaké problémy a ratrak ho nevzal. Musel ísť peši, čo však Juraj nevedel. To ich oboch neskôr dostalo do úsmevnej situácie.

Juraj sa cítil trochu lepšie, optimizmus mu dodalo aj jasnejšie počasie. "Šiel som pomaly svojím tempom, obišiel som cestou skupinku Poliakov, ktorí mali aj ženy. Tie zastali, lebo si chceli oddýchnuť. Potom sa mi stalo niečo, čo by sa mi za normálnych okolností určite nemohlo stať. Vyšiel som asi na 4800 metrov a bola tam ďalšia skupinka. ´Nazdarovie´- pozdravil som a oni mi odzdravili. S jedným som si potom ešte v rýchlosti po rusky pokecal a rozlúčili sme sa. Obišiel som ich a šiel ďalej. Zastal som asi na 5050 m, keď ma dobehli. A ten, s ktorým som hovoril, sa ma niečo po rusky opýtal, tak som mu po rusky odpovedal. A on zrazu: Juraj, to si ty? Veď to som ja, Igor," smeje sa.

Takto teda zistili, že v určitej nadmorskej výške človek stráca schopnosť spoznať kamaráta, keďže je zababušený od hlavy po päty. "Spolu sme pokračovali až do sedla. Ďalej sme stúpali šikmou stenou, až na západný vrchol. Igora však zradili jeho žalúdočné problémy vo výške asi 5450 metrov a rozhodol sa, že chvíľu počká. Ja som šiel ďalej. Pred záverečným náročnejším výstupom bolo nutné prekonať dva veľmi nebezpečné výšviky. Tie som prešiel s pomocou cepín a palíc a s maximálnou opatrnosťou. Igor sa rozhodol počkať ma v sedle. Črevá mu nedovolili zvládnuť posledný úsek. Mal smolu..."

Jurajovi ako jedinému z košickej partie bolo teda dopriate zadívať sa na okolité hory z vrcholu Elbrusu. "Bojoval som za Milana, Igora i ostatných, ktorým z rôznych dôvodov nebolo dopriate dokončiť výstup. Kým ja som bol hore, niektorí sa kúpali dole v minerálnych vodách termálnych prameňov. Mali teda namiesto snehu teplú vodu. Pre mňa to však bol tam hore dokonalý zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Pred očami som mal nádhernú idylku stvárnenú hradbou kaukazských hôr a vrchov a v ich dolinách mohutných ľadovcov. Mal som pocit, že som zase raz prekonal sám seba. Toto poznanie mi dalo obrovskú silu a energiu." Juraj už teraz spriada nové plány na ďalší výlet. Na budúci rok by si rád vyliezol na Grossglockner v Rakúsku a švajčiarsky Matterhorn.