Patrí medzi nich aj košický bezdomovec, ktorému nikto nepovie inak ako Arpi. Ľuďom z centra mesta leží v žalúdku už nejaký ten mesiac, on však tvrdí, že si taký život nevybral. O tom, ako to v skutočnosti bolo a aký je samotársky život v uliciach, sme sa s Vojtechom Egresim, lebo tak znie Arpiho skutočné meno, pozhovárali.
Keď sme šli Arpiho hľadať, boli sme ľuďmi nasmerovaní na Dominikánske námestie. Tam je totiž "celebritou" v pozitívnom i negatívnom zmysle. Jedna skupina ľudí ho neznáša, lebo si na svoj "protiprúdový" život vybral centrum mesta, druhá sa ho zastáva, ba ho až obľubuje. Ide o predavačov z trhoviska či iných bezdomovcov, ktorí o Arpádovi vedia, že je kamarátsky a neškodný. Keď sme ich oslovili s prosbou, či nám nepomôžu s Arpiho nájdením, hneď vedeli, koho hľadáme. "Neviem, kde je, nevidel som ho dva dni," hovoril jeden. "Včera ho zobrala polícia, už ho viackrát brali," hovoril druhý. Napokon nám pomohol mladší muž, zrejme feťák lebo smrdel za chemikáliami. "Arpi spí tam za križovatkou na Moyzesovej. Zvykne sa uložiť v telefónnych búdkach." Tak aj bolo. Arpiho sme pristihli práve pri vykonávaní rannej toalety...
O minulosti Arpi rozpráva nerád. "Sú to bolestivé spomienky a na niektoré si nechcem spomenúť. Inak by mi vyšli slzy," hovorí v nie práve najlepšej nálade. Aj s odpoveďou na otázku, ako sa dostal na ulicu, váhal. Život ho naučil, že nemôže veriť nikomu. Po opakovanom naliehaní pripustil aspoň stručnú verziu. Je však potrebné brať ju s nadhľadom. Arpi je na tom po rokoch na ulici, vo väčšinou "naliatom stave", po psychickej stránke zle. Nikto si nemôže byť istý, či môže jeho slovám veriť...
"Dlhé roky som robil v železiarňach. Bol som šoférom, vozil som kadejaký materiál. Boli to dobré časy, vedel som si pekne zarobiť. Aj s peniazmi som to vedel. Nemíňal som ich v reštauráciách na predražené jedlá, radšej som si uvaril guľáš, ktorý som jedol niekoľko dní a peniaze ušetril." Ťažko uveriť, že sa taký šporovlivý človek dostal na ulicu. Jeho slová však potvrdil okoloidúci muž, ktorý sa pri nás pristavil. "S 'Arpim' sa poznám dlhé roky. Ešte z čias, keď robil šoféra v železiarňach. Je to smutné. Mal sa kedysi dobre, bol veľmi dobre platený a žil na úrovni. Dopadol zle a je mi ľúto, že je taký opustený," hovorí Arpádov bývalý kolega. Starého známeho chodieva raz za čas pozrieť aj dnes, zvyčajne mu donesie nejaké jedlo či drobnosť, ktorú potrebuje.
O tom, ako skončila Arpádova anabáza v železiarňach, nám nechcel povedať ani slovo. Najpravdepodobnejšou verziou bude prepadnutie alkoholu. V Košiciach vraj má ženu aj syna. "Nechcem o tom nič hovoriť, neviem presne, kde sú. Hanbím sa za to, ako som dopadol." O rodinu prišiel, odlúčili sa. Stále však mal nádej na solídny život. Chuť do roboty a zarábania peňazí nestratil. V Košiciach mal navyše akúsi poistku - byt svojho otca. "Otec býval v Košiciach. Ja som chodil po iných mestách, snažil som sa zarábať. S kamarátom sme robili takmer po celom Slovensku. Šlo najmä o rôzne práce na stavbách."
Vedel o tom, že otcovu časť bytu dostane. Spoliehal sa, že keď už bude musieť, všetko klapne tak, ako má. Očakávania sa naplnili. Keď otec zomrel, do bytu v Košiciach sa Arpi vrátil. S čím však nerátal, bol dlh, ktorý sa tam niekoľkomesačným kumulovaním neplatičstva jeho otca a spolubývajúceho nahromadil. Arpi bol vyzvaný, aby dlh vyrovnal. Istú časť vraj zaplatil, no úspor nemal toľko, aby mohol zmazať celý a mohol tak ostať v byte naďalej. "Jednoducho ma 'obabral' (skutočne použité slovo sa nedalo publikovať) spolubývajúci a problém hodil na mňa. Takto som o byt prišiel, nerád si na to spomínam. Z môjho domova ma vyhodili na ulicu, nechal som tam aj takmer všetky veci. Bohvie, čo s nimi dnes je."
Ako dlho je na ulici, nevie presne povedať. Ľudia z Dominikánskeho námestia však tvrdia, že minimálne štyri. Keby sme však chceli tvrdiť, že bol "Arpi" taký pasívny ako dnes celé obdobie, odkedy žije na ulici, klamali by sme. "Snažil som sa nájsť nejakú robotu. Nebolo to však jednoduché. Najprv sme s kamarátmi chodili po brigádach v cudzích mestách. Tam sa to ešte dalo. Spávali sme v robotníckych ubytovniach. Aj tam to však nebolo úplne bezpečné. Niekoľkokrát nás okradli, človek, ktorý mal pri sebe peniaze, nemohol poriadne ani zaspať." Časom sa možnosti nájdenia práce zužovali. "Dnes je zlá doba. Robiť môžu len mladí ľudia. Keď má niekto vyše 50 rokov, len ťažko nájde robotu. U mňa bol navyše ten problém, že som nemal kde bývať. Kto ma teda chcel zamestnať, musel sa postarať aj o moju strechu nad hlavou. Do toho sa nikomu nechcelo," hovorí 63-ročný Arpi.
Keď sa dostal nastálo "na ulicu", prestal o seba dbať a všetkého sa vzdal. Vtedy s ním začali prvé problémy, o ktorých sa dnes toľko hovorí. S kamarátmi utápal žiaľ v alkohole, svojimi výkalmi znečisťoval múry historických budov. Na správne stravovanie nedbal, stačili mu odpadky. Pre svoj pasívny život si vybral priamo centrum. To začalo vadiť mnohým obyvateľov Starého Mesta. Až 76 z nich dokonca podpísalo petíciu pre riešenie Arpádovho dlhodobého problému. Okrem znečisťovania okolia a poburovania verejnosti im prekáža aj možné riziko prenosu infekčných chorôb. "No povedzte mi, kto sú tí ľudia Môžu to byť len nejakí špekulanti. Niektorí ma odtiaľ vyháňajú, no sú to väčšinou len zakomplexovaní ľudia, ktorí chcú pred ostatnými vyzerať dôležito," hovorí svoj názor na petíciu Arpi.
Väčšinu času trávi na Dominikánskom námestí a v parku na Moyzesovej ulici. Na námestí ho ľudia videli najmä pri trhovisku alebo ako spí pri múre kostola. Práve trhovisko je zrejme tým, čo ho k tomuto miestu púta. Predajcovia z trhu mu totiž neraz prispejú nejakými drobnými či kúskom jedla. Napriek tomu však Arpi nežije ľahkým životom. "Žobrať nežobrem. Nie som stavaný na to, aby som otravoval ľudí. Nemám na to povahu. To, či mi niekto niečo dá, je len na jeho dobrovoľnom zvážení, či chce pomôcť človeku v zlej situácii. Ja nič nepýtam." Jedlo nie je jeho prioritou. Dôležitejšie je pre neho teplo, cigaretka, vínko či pálenka. "Nejem pravidelne. Niekedy do úst nevložím dva dni ani sústo. Jedávam to, čo mi ľudia raz za čas dajú. Nedá sa to však nazvať jedením. Je to také, že ochutnám kúsok tu, ochutnám kúsok tam. Celé jedlo som nejedol ani sa nepamätám. A teplé, to už ani neviem, ako vyzerá."
Niekedy mu však ľudia čosi teplé donesú. Stalo sa, že dostal kapustnicu s knedlíkom. Väčšinou však k vytvoreniu tepla používa "tekuté" prostriedky. Počas rozhovoru sme pri ňom videli fľašu piva a lacného vína. "Musím sa nejako zahriať. Ale toto nie je nič. Nepomáha to. To je len také, aby som na čas zabudol. Keby bola nejaká 52-percentná slivovica alebo borovička, to by som bral." Aby alkoholom vytvorené teplo udržal, prikrýva sa niekoľkými vrstvami oblečenia. "To mi buď dajú nejakí ľudia alebo ho kúpim. Snažím sa ho raz za čas prezliecť. Aj dnes som si prezliekol spodky a prvé vrstvy. Keď som vstal, aj som sa umyl. Mám vodu vo fľaši a umývam sa v takých miestach, kde je menej ľudí, aby sa mi nesmiali."
Reakcie okolia na Arpiho prítomnosť sú rôzne. Sami sme boli svedkami toho, že sa pri ňom pristavili ľudia, ktorí sa s ním kamarátsky porozprávali, rovnako ako najmä dôchodcovia, ktorí na neho hanlivo nadávali alebo mu hrozili bakuľou. "Najviac sa bojím mládeže v noci. Keď spím, nemôžem poriadne zažmúriť oka. Keď sú totiž mladí opití, stane sa, že ma aj udrú. Jeden mi raz vyzul topánky a odhodil, iný ma v spánku omočil. Ľudia sú rôzni." Spávať Arpi chodí do bočných ulíc, v lete niekedy ostane aj v parku. "Najčastejšie si vyberiem miesto, kde je príjemne teplo, no hlavne, aby tam bol pokoj a nikto ma nevidel. Na železničnú stanicu či podobné miesta nechodím. Bojím sa iných bezdomovcov a nechcem, aby ma polícia vyhadzovala."
Keď sme sa Arpiho opýtali na skúsenosti s mužmi zákona, zo strachu, že si narobí problémy, mlčal. Od iných bezdomovcov sme sa však dopočuli, že ho už niekoľkokrát "zbalili" na policajnú stanicu, odkiaľ však vždy po niekoľkých hodinách odišiel. Polícia si s ním nevie rady. Arpi sa nedopúšťa žiadneho trestného činu. Za priestupky znečisťovania verejného priestranstva či za pohoršovanie verejnosti mu môže byť udelená iba pokuta, ktorá je v jeho prípade nevymožiteľná. S tým, že robí priestupky, však Arpád nesúhlasí. "Nie som ako pes. Močím len tam, kde ma ľudia nevidia. Veľkú potrebu vykonávam pri množstve jedla, ktoré jem, hádam raz za týždeň. Aj to však dokážem šikovne odpratať..."
Ľudí trápi najmä jeho pasivita. Už niekoľkokrát za ním boli sociálni pracovníci. Teplé bývanie a ľudské podmienky mu ponúkalo zariadenie kňaza Gombitu v Bernátovciach. Všetky snahy o pomoc však odmieta. "Čo by som tam robil? Medzi kopou ľudí, z ktorých má každý iný názor na život. Niekto môže byť konfliktný, sú tam kadejakí špekulanti. Radšej budem takto, ako som. Som sám sebe pánom." Týmito chabými výhovorkami sa však len pokúšal zahovoriť fakt, že ho to do krízových zariadení neláka kvôli tomu, že by sa musel vzdať "chlastu".
Začínajúcej zimy Arpi sa bojí. To, kde bude na Vianoce, ešte nevie. Zrejme však bude oslavovať so svojimi kamarátmi z ulice na nejakej charitatívnej kapustnici. Dúfa, že nebude nútený ísť spávať do stanov, ktoré pre ľudí bez strechy nad hlavou chystá mesto. "Viem, ako to tam chodí. Sú tam nebezpeční ľudia. Počkajú, až niekto zaspí, a potom ho 'oberú'. Takto mi pred rokom plakali dvaja kamaráti. Zobrali im päť a šesťtisíc." Podobní ľudia mu pred časom ukradli doklady. Vybaviť si nové nemôže, má problémy s nohou. "Poranila sa mi. Prejdem desať metrov a už si ju musím rozmasírovať. V tejto zime sa neveľmi hojí. Kvôli tomu nemôžem ísť ani na nákup, nieto ešte niekam na úrad." Posledné radostné Vianoce zažil ešte pred rokmi. "Bolo dobre. Mali sme ozdobený stromček, darčeky, plný stôl aj televízor - kvalitný, moderný," pri týchto slovách trocha zosmutnel.
Arpi nás prekvapil tvrdením, že má stále mnoho členov rodiny, ktorí by ho u seba radi privítali. "Musím si však vyliečiť nohu, vybaviť doklady a vybaviť si nejaké peniaze. Nechcem byť rodine na príťaž. Mám súrodencov, bratrancov, sesternice, tetu. Ale čo im poviem? Tu ma máš a staraj sa o mňa?" Arpád si však evidentne neuvedomuje realitu. V mínusových teplotách a v nehygienických podmienkach sa mu v jeho veku zranená noha vylieči ťažko. Je typom bezdomovca, ktorý síce hundre, no vôbec nepracuje na zmene. Pri slove bezdomovec sa však zháčil a rozhorčene vysvetľoval: "Ja nie som bezdomovec. Som 'domovec'. Tu som sa narodil, chodil do školy, pracoval. Momentálne som však zdravotne postihnutý..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
