Okrem Jaroslavy Kretschmerovej či Ladislava Potměšila mali Košičania možnosť obdivovať aj herecké umenie Nade Konvalinkovej. Jej druhú návštevu Košíc sme využili a požiadali ju o rozhovor, ktorý nám ochotne poskytla.

Pani Naďa bola okrem tejto návštevy v Košiciach iba raz. V októbri 2001, keď s kolegami Květou Fialovou, Libušou Švormovou a Václavom Postráneckým účinkovala v komédii "Štika k obědu". Zaujímalo nás teda, či si vtedy alebo teraz našla čas na prehliadku košického centra. "Žiaľ, nie," ľutuje aj ona sama. "Divadelné turné sa väčšinou skladá iba z cestovania, hotela a predstavenia. Na ostatné akosi neostáva čas. V prípade Košíc ma to mrzí dvojnásobne. Počula som totiž, že hlavne historické centrum je veľmi pekné. Možno na neho budem mať čas niekedy nabudúce..."

Prvý kontakt s divadelným a hereckým umením absolvovala pani Naďa počas štúdia na pražskom Gymnáziu Jana Nerudy, kde navštevovala dramatický krúžok. "Profesor Novotný síce môjmu talentu veľmi neveril a nedostávala som žiadne veľké roly, ale mňa to neodradilo. Ako mnohí z tohto krúžku som sa po maturite aj ja rozhodla pre štúdium herectva na DAMU. Na moje i prekvapenie iných ľudí ma vzali." Už počas štúdia získala prvé kontakty s filmovou a televíznou kamerou. Po prvý raz sa objavila v študentskom filme v roku 1969 "Famu iluze", o dva roky neskôr nasledovali aj prvé veľké úlohy vo filmoch "Tajemství velkého vypravěče" a "Ženy v ofsajdu". Súčasne začala hrať aj v televízii, napríklad vo filme "Princ a chuďas". V ďalších rokoch stvárnila menšie i väčšie roly vo filmoch a inscenáciách, pričom so svojou večne usmievavou tvárou s veľkými očami bola predurčená k postavám naivných až jednoduchých dievčat. Najviac sa zviditeľnila v roku 1977 úlohou Květušky vo filme "Adéla jěšte nevěčeřela", po ktorej sa stala našou azda najkrajšou a najznámejšou naivkou.

"Keď je človek mladý, tie naivky sa mu hrajú ľahko," spomína pani Naďa na toto obdobie. "Tú rolu som mala veľmi rada. Bol to aj skvelý scenár, skvelý režisér Olda Lipský a plno skvelých hercov na čele s Mišom Dočolomanským. Priznám sa, že po tejto úlohe som len ťažko presviedčala režisérov, aby mi dali aj vážnejšiu hereckú rolu. Lebo hrať naivku bolo pomerne ľahké, no ja som túžila aj po inom žánri. Napokon prišli dramatické úlohy a tie boli herecky zaujímavejšie." Na margo obľúbených úloh nám pani Naďa prezradila, že rada hrá aj záporné úlohy a doslova si ich užíva. "Som ako každý iný človek. Hoci u mňa prevláda zmysel pre humor, dobrá nálada a láska k ľuďom, aj ja mám v sebe naskladané všetky, teda aj niektoré horšie ľudské vlastnosti. Keď sa stretnem so zlom, tak sa vo mne hromadí a raz musí ísť von. To, že som si to mohla aj zahrať, som si vždy užívala."

Divadelnú kariéru začínala v roku 1973 v Divadle J.K. Tyla v Plzni, po troch rokoch ju zlákali do Městských divadel pražských. "Taká ponuka sa neodmieta," spomína s odstupom času. "Hovorí sa, že ´zlatý kočiar ide iba raz´, tak to bolo treba využiť. V Prahe som navyše mala chorú babičku, ktorá ma vychovala a tak som sa o ňu mohla postarať." V Prahe pani Naďa pôsobila až do roku 1994, keď sa stala herečkou na tzv. voľnej nohe bez stáleho angažmánu. Odvtedy hosťuje napríklad v Hudebním divadle Karlín, Divadle ABC, Divadle Bez Zábradlí či Divadle Kalich. Okrem vyše 70 filmov, v ktorých účinkovala, našla uplatnenie aj pri výrobe večerníčkov či v seriáloch. Naposledy to boli dva 13-dielne seriály "Poste Restante" a "Cukrárna". Tento rok dokonca spolu s L. Lipským spolupracovala pri výrobe japonského seriálu, ktorý sa točil aj na Slovensku.

Takmer každý herec má svoju vysnívanú rolu. Pani Naďa nám prezradila, že ona si túži zahrať jednu z "koček" v hre maďarského autora Istvána Örkenyho s názvom "Kočičí hra". Hrala tam Dana Medřická, Vlasta Fabiánová, Naďežda Gajerová a ďalší." Nie je však dôležité, aby sa tento sen naplnil. Pre pani Naďu je dôležitejšie, aby ju bavilo herectvo ako také. "Herectvo mi vždy veľmi pomáhalo. Vďaka nemu si človek na javisku odžije a vyventiluje veci, ktoré odžiť v osobnom živote nedokáže. Niektoré postavy mi napríklad pomohli vedieť sa brániť alebo otvoriť citovú oblasť. Naučili ma vravieť veci, za ktoré by som sa za normálnych okolností hanbila alebo by som si pri ich vyslovení pripadala trápne," vraví pani Naďa celkom otvorene. "Herectvo mi často umožnilo ventilovať stresy, radosť alebo plač. Ale zároveň uvoľňuje city aj v hľadisku. Vnímam divákov veľmi citlivo. Pomáhajú mi, sú povestnou štvrtou stenou a dôvod, prečo herectvo vlastne robím. Bez divákov by sme, my herci, neboli nič..."

Okrem divadla a filmu sa meno Naďa Konvalinková spája aj s nadačným fondom "Rozum a cit". Pomáha pestúnskym rodičom, ktorí si vezmú do opatery opustené deti, ktorých rodičia nesúhlasia s adopciou. Pani Naďa je patrónkou fondu a svojím menom sa snaží upozorňovať na ľudské aj právne problémy takto postihnutých detí a ľudí, ktorí im chcú nahradiť rodinu. "Obdivujem pestúnov pre ich schopnosť trpezlivo a láskyplne viesť deti, ktoré stratili životné istoty, k novým vzťahom a priateľstvám. Je obdivuhodné, že pestúni berú do rodiny každé nové dieťa ako dar. Nachádzajú v sebe silu a schopnosť takým deťom pomôcť. Hlboko sa pred nimi skláňam a chcem urobiť všetko preto, aby sa o činnosti tohto fondu hovorilo čo najviac.

Aktivity pani Nade v nadácii súvisia s jej neľahkým detstvom. "Môj otec bol násilník. Keď som mala 10 rokov, zostala mamka po hádke s ním ležať na zemi a ja som si myslela, že je mŕtva. Tiekla jej krv, mala monokle a vybitý zub. Polievala som ju vodou, aby sa prebrala. Nikdy na tie okamihy nezabudnem." So sestrou Ljubou, ktorá mala sedem rokov, bola Naďa často doma sama. Samota sa pre ňu stala celoživotnou traumou. Utešovala sa tým, že raz bude mať veľkú rodinu a deti, ktorým poskytne svoju lásku. Aspoň takto, v myšlienkach, sa snažila utiecť z reality, ktorá pre malé dieťa znamenala peklo. Ešte väčšie čakalo obe sestry po tom, keď sa rodičia rozviedli. Krutý osud ich detí sa naplnil tým, že úrady obe strčili do detského domova. Za jeho múrmi a za neľudských podmienok strávili sestry celý rok. "Šikanovali nás tam, ubližovali, brali jedlo a zatvárali do spŕch. Bolo to strašné, s Ljubou sme stále plakali. Až po roku sa našej starej mame podarilo vybaviť všetky povolenia, aby si nás mohla vziať. Ona nás potom obe vychovávala."

Hoci zo začiatku bolo všetko ideálne, ani súkromný život sa pani Nadi nevydaril celkom podľa jej predstáv. Keď sa totiž v roku 1975 spoznala a v roku 1980 vydala za herca Oldřicha Kaisera, netušila, aký smutný bude mať to manželstvo priebeh aj koniec. "S Oldřichom som sa spoznala v Divadle Rokoko na premiére hry ´Mladý muž a biela veľryba´, kam prišiel za kamarátom zo študentských čias Marcelom Vašinkom. Ja som v tej hre tiež účinkovala," spomína pani Naďa. "Odvtedy sme spolu začali ´chodiť´. Na to, že bol populárny a ženy ho zbožňovali, som trochu žiarlila. To viete, bola som mladá a k láske to trochu patrí. Ale úspech, ten som mu želala," naráža pani Naďa na obľúbenú tvár vtedajšej zábavnej relácie "Možno príde aj kúzelník", kde O. Kaiser "hviezdil" s Jirkom Lábusom.

Časom sa manžel pani Nade zmenil. Začal piť a spomínali sa i jeho milostné zálety. Rozchodov bolo neúrekom, no pani Naďa manželovi zakaždým odpustila. V roku 2005 však rezignovala a nasledoval rozvod. "To manželstvo stratilo funkciu," priznala nám pani Naďa. "Po 25 rokoch sme sa rozviedli, ale ostali sme kamaráti a to je hlavné. To priateľstvo je lepšie, ako bolo ku koncu naše manželstvo." Starosti ubudli pani Nadi aj s dcérou Karolínou Kaiserovou, ktorá má veľa z otcovej povahy. Rovnako, ako jej rodičia, je herečka a vidieť ju možno v Divadle Braník, Ungelt či v Divadle na Zábradlí. "Robí nám s Oldřichom radosť," teší sa jej mama.

Napriek všetkému, čo v detstve zažila, z pani Nade neustále srší optimizmus a dobrá nálada. Odkiaľ jej čerpá toľko, aby ju mohla rozdávať? "Všetko je to v spôsobe myslenia. Zakazujem si negatívne myšlienky, strach a úzkosť," vysvetľuje. "Nedávno som čítala knihu ´Tajemství´ a tam je to celkom dobre vysvetlené. Že všetko, čo z našej mysle vypustíme ´hore´, sa tam skumuluje s podobnými myšlienkami a so zemskou príťažlivosťou to na nás spadne. Z toho viem, že väčšinu strachu a úzkosti som si sama privolala. Hoci je to prácne a drina, vždy sa snažím tú zlú myšlienku zastaviť, pretvoriť ju na jej najpozitívnejší variant a až potom pustiť ´hore´. A funguje to." S večným optimizmom súvisí aj životné krédo pani Nade. "S úsmevom sa žije lepšie," zhrnula ho do niekoľkých slov. "Ak mám zlú náladu a starosti, pokúšam sa ich ´prehltnúť´. Pri každom stretnutí sa snažím na toho druhého usmiať. Dobrá nálada je ako zapálená sviečka. Ja sa usmejem na druhého, on na tretieho a ten na ďalšieho. Plamienok prechádza ďalej a ďalej, kým sa nerozhoria úsmevy na celom svete..."

Samozrejme, neobišli sme ani tému Vianoc. Aj pre pani Naďu sú to najkrajšie sviatky v roku. "Ideálne je, ak ich človek strávi v pohode a nemusí sa naháňať za povinnosťami a šalieť kvôli upratovaniu či darčekom. Vianoce sú o narodení Ježiška a na to sa často zabúda. Ja sa v tom čase len tak v pokoji zamyslím, čo som počas roka všetko urobila a či som niekomu, hoc aj neúmyselne, neublížila. Nejako si to snažím v hlave zrovnať a požiadať o odpustenie." Aj napriek rozchodu sa trojčlenná rodina snaží tráviť Vianoce spolu. "Väčšinou sa všetci zídeme na chalupe. Karolína zdobí malý stromček. Iba tak ľudovo ovocie, oriešky, šišky... Veľké darčeky si už nedávame. Väčšinou nejakú maličkosť, lebo aj tá dokáže prekvapiť a potešiť, ak je darovaná z lásky."

Štedrovečerné menu je tradičné. "Zemiakový šalát, raz podľa receptu mojej, inokedy Oldřichovej mamy. Na kapra máme svoj recept. Po múke ho namiesto vajíčka obaľujeme v plnotučnej horčici, do ktorej dáme trochu korenia, soli a citrónovej šťavy. Až potom ide do strúhanky a na pekáč. Ten recept sa volá ´kapor po diabolsky´. Lebo aj tak diabolsky chutí," smeje sa pani Naďa. Namiesto našej kapustnice majú rybaciu polievku a špecialitou je huspenina. Klasický vývar z bravčových kolienok, po česky nazývaný sulc. "Už teraz sa mi naň zbiehajú slinky," uzavrela tému Vianoc i náš rozhovor pani Naďa Konvalinková. Nezabudla však všetkým čitateľom "večerníka" zaželať "Šťastné a veselé..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári