Minimálne desaťročná príprava na zloženie sľubu, celoživotná služba Bohu a zrieknutie sa materiálnych statkov či sexuálneho života sú pre bežného chlapa nepredstaviteľné. Okrem toho, ako to zvládajú, sme sa s tromi z nich pozhovárali nielen o tom, prečo sa pre takéto poslanie rozhodli, ale aj o ich pohľade na medializované mníšske sexuálne škandály.
Páter Jozef Kyselica je v košickom kláštore bratov jezuitov predstaveným. Spoločnosť Ježišova, ľudovo povedané jezuiti, bola založená v 16. storočí sv. Ignácom z Loyoly. "V Košiciach fungovala počas komunizmu v utajení. Stretávali sme sa iba v súkromných bytoch, chatách či stanoch. Zlom nastal v roku 1990, keď boli reholi prinavrátené budovy, ktoré jej predtým patrili," predstavuje rehoľu páter Kyselica. V Košiciach majú jezuiti sídlo na Komenského ulici, neďaleko Námestia Maratóna mieru. Ich činnosť (apoštolát) má tri pomyselné vetvy. "Tou prvou je zriadenie a vedenie kostola Najsvätejšieho srdca Ježišovho, ktorý je pripojený ku kláštoru. Sme naň hrdí. Je vysoko umelecky spracovaný, interiér presbytéria navrhoval a vypracoval Otmar Oliva z Moravy, ktorý navrhoval aj kaplnku pápeža Jána Pavla II. vo Vatikáne. Východiskom liturgického zariadenia je biblický verš proroka Izaiáša - Zo pňa Jeseho vypučí výhonok, ratolesť z jeho koreňov. Tou ratolesťou je myslený Ježiš Kristus. Každý predmet v kostole má tvar spomínaného kmeňa."
Druhou časťou apoštolátu je spolupráca na vedení školského internátu. Časť budovy majú určenú na tento účel. "Býva tu asi 30 študentov stredných škôl, prevažne z Gymnázia Tomáša Akvinského. Nie sú s nimi žiadne problémy, stále tu sú vychovávatelia, študenti nevystrájajú. Majú u nás väčší pokoj na štúdium, ponúkame im aj našu bohatú knižnicu." Treťou časťou apoštolátu je Centrum spirituality Východ - Západ Michala Lacka. Pod týmto názvom sa skrýva najväčšia knižnica východnej kresťanskej literatúry v strednej Európe. Ponúka najmä filozofické, historické, teologické a gréckokatolícke tituly z rôznych krajín. "Túto knižnicu ponúkame na štúdium študentom univerzít, doktorandom, ktorí potrebujú literatúru pri písaní prác."
V súčasnosti žije v košickom sídle jezuitov osem "bratov". Niektorí nie sú študovaní, sú bratmi bez vzdelania. Ostatní sú vysokoškolsky vzdelaní a vysvätení za kňazov. "Smerom k verejnosti sa venujeme aj ďalším aktivitám. Dáme si záležať na výchove mládeže, lebo tá je budúcnosťou. Máme aj charitatívne činnosti. Organizujeme koncerty, z ktorých výťažok venujeme chudobným krajinám sveta, napríklad do Afriky či Kirgizstanu," hovorí o záslužnej činnosti páter Kyselica.
Časy, keď vstupoval do rádu, sa od dnešných líšia. "Odmalička som cítil volanie Pána, čítal si staré časopisy mojich starých rodičov o misionároch a podobne. Napriek tomu som šiel na stavebnú priemyslovku. Keď som však maturoval, rozhodol som sa, že vstúpim do kňazského seminára, bol totiž ´dubčekovský´, uvoľnenejší rok 1968." V seminári sa však pomery zmenili, komunizmus pritvrdil a do prípravy vstupu do rádu sa musel zapojiť tajne. "Keď som už bol kňazom, svoj rehoľný život som prežíval v utajení. Bolo to tvrdé, neustále ma sledovali cirkevní tajomníci. Keď som maturoval a dal najavo, že chcem byť kňazom, ŠtB si predvolala môjho otca, aby ma od toho odhovoril. Otec bol však tvrdý chlap a nedal sa." Skutočným rehoľným životom však mohol páter Kyselica začať žiť až po páde bývalého režimu.
V súčasnosti je to iné, slobodnejšie. Napriek tomu je vstup do rehole jezuitov dlhý a tvrdý proces. "Obdobie od vstupu do noviciátu až po zloženie večného sľubu a vysviacku trvá minimálne 10 rokov. Máme prísne kritériá. Záujemca si musí byť svojím poslaním absolútne istý, okrem toho musí spĺňať aj isté kvalitatívne podmienky - schopnosť žiť rehoľným životom, študovať, zdokonaľovať sa, zvládať pastoračnú činnosť." Ročne prejaví záujem vstúpiť do rehole 3 až 5 chlapcov. „Nie každý však tvrdú prípravu zvládne a v období formácie to vzdá približne polovica. Až z tej druhej polovice potom môže provinciál poslať nového člena do iného mesta či na zahraničnú misiu. Nadnesene sa teda dá povedať, že sa o nových členov bijeme." V 90. rokoch pri tom nebola situácia až taká zlá. V noviciáte mali aj 18 chlapcov ročne. „V súčasnosti pociťuje každá z reholí určitú krízu. O taký život už nie je záujem, môže za to zmena hodnôt spoločnosti."
Iné cirkvi či náboženské spolky na našom území trápi nepripravenosť a často aj faloš záujemcov o vstup do ich radov. Mnohí sa totiž pre život v kláštore rozhodujú len kvôli zlej sociálnej situácii, nedostatku financií. Jezuiti s tým problém nemajú. Páter Kyselica nadnesene vysvetľuje, prečo: „Nikto na tom nie je tak zle, aby riskoval život s nami. Žijeme disciplinovaným, vysporiadaným životom. Málokto dokáže dodržiavať naše pravidlá. Hoci sme moderným typom rehole, stále dbáme na to, aby každý plnil svoje poslanie tak, ako mu bolo určené." Večný sľub má rovnaké znenie ako večné sľuby iných reholí – ide o sľub vernosti, čistoty a chudoby. „Stručne sa dá povedať, že podľa sľubu musíme dodržiavať tri základné pravidlá. Osobitným sľubom pre jezuitov je sľub pápežovi. Sme mu k dispozícii a čo sa týka misií poslúchame každý jeho príkaz. Sľub chudoby znamená, že nesmieme vlastniť žiadne súkromné majetky. Peniaze, ktoré dostávame za učenie v školách či od biskupského úradu, dávame do spoločnej kasy. Z tej platíme potraviny, inkaso a osobné potreby každého brata. Žijeme tak ako bežný človek. To, čo si nemôže dovoliť on, si nedovolíme ani my."
Sľub čistoty je pre bežného muža najťažšie predstaviteľnou časťou rehoľného života. "Zriekli sme sa rodinného života. To však neznamená, že by sme sa so ženami nestretávali, či sa na ne nepozerali. Je však rozdiel pozerať a pozerať." Páter Kyselica tvrdí, že nikdy nemal žiadnu „frajerku". „Nemal som na to čas. Keď som sa dostal do prostredia, v ktorom bolo veľa žien, modlil som sa, aby mi žiadna z nich nepadla do oka," hovorí so smiechom. Súčasťou rehoľného života je aj vyhýbanie sa nerestiam ako hazard či alkohol. V súčasnosti svet zhrozene sleduje vyšetrovanie rôznych podozrení sexuálnych škandálov v radoch katolíckych mníchov. Vo svete ich už niekoľko bolo dokázaných. Vrhá to na rehoľný spôsob života zlé svetlo. „Je nám ľúto, že to niektorí zovšeobecňujú. Aj rehole tvoria len ľudia a existujú medzi nimi aj zlé výnimky. Mnoho špiny však na mníchov hodili médiá. Historické zásluhy mníšskych reholí však nemôže nikto odoprieť."
Páter Milan Lach pochádza z Ľubice pri Kežmarku. "Po páde komunizmu som sa dostal k rôznej náboženskej literatúre. Okrem toho, že som v sebe cítil povolanie stať sa kňazom, cítil som aj volanie po rehoľnom živote," hovorí 36-ročný muž. Pre jezuitov sa rozhodol z viacerých dôvodov. Oslovili ho osobnosti tejto rehole, imponovalo mu zameranie jezuitov na vzdelanie. "Moja príprava trvala desať rokov. Musel som prejsť rôznymi skúškami. Najmä v noviciáte som mal niekoľko kríz. Som totiž gréckokatolík, to znamená, že ak by som nevstúpil do rehole, mohol by som sa predtým, ako ma vysvätia za kňaza, oženiť. Napokon som to vďaka môjmu novicmajstrovi zvládol." Pred rokom sa vrátil zo štúdií v Ríme a v súčasnosti je riaditeľom Centra spirituality Východ - Západ Michala Lacka.
Rozhodnutie vstúpiť do rehole vyvolalo v jeho rodine protichodné reakcie. "Už tri roky som bol v kňazskom seminári, skoro vôbec som nebol doma. Potom som rodičom oznámil, že okrem toho, že budem kňazom, chcem vstúpiť aj do rehole. Otec bol chladný, prežíval to bez emócií. No mame sa to nepáčilo a plakala." Okolie to chápalo, kamaráti vraj jeho silný duchovný život poznali, neprekvapilo ich jeho rozhodnutie. Páter Lach bol zaľúbený, ako každý iný chlapec aj on mal priateľky, kamarátky. "Asi pol roka som mal vážne depresie, chcel som z rehole odísť. Váhal som, či by nebolo lepšie, keby som sa oženil. Vďaka modlitbám a pomoci pátra, ktorý mal na starosti moju prípravu, som to však zvládol. Najviac mi pomohol citát z evanjelia ´Pánubohu nie je nič nemožné.´ Vravel som si, keď ma Pán dostal až sem, po takom dlhom hľadaní a boji by bolo zlé, keby som to vzdal. Aj dnes mám vzťah k ženám, som normálny chlap. Avšak už viem, čo si k nim môžem a čo nemôžem dovoliť. Uvedomujem si svoje poslanie."
Brat Jozef je nestorom medzi košickými jezuitmi. Rehoľným životom začal žiť ešte počas II. svetovej vojny. "Pociťoval som vo svojom vnútri, že chcem žiť takýmto životom. Definitívne ma o tom presvedčila kázeň istého pátra v roku 1944. Začal som teda navštevovať jezuitov na strednom Slovensku, no keďže boli ťažké časy, do noviciátu som nastúpil o ďalší rok," hovorí 82-ročný brat Jozef. Jeho rodičia boli hlboko veriaci, teda boli na syna - budúceho mnícha - hrdí. Po vojne bol vyslaný na misie do viacerých krajín, najradšej spomína na Taliansko či Francúzsko. Venoval sa umeleckej činnosti, opravoval poškodené kostoly a sochy. "Chcel som ísť do najtvrdšej rehole. Preto som si vybral jezuitov. Vtedy bol v kláštore o čosi tvrdší režim."
Po nástupe komunizmu museli členovia reholí vykonávať svoju činnosť tajne. Jozef sa venoval tomu, čo mu ide najlepšie - opravovaniu sôch a maľovaniu kostolov. "Boli to zvláštne časy. Pracoval som s bežnými chlapmi, ktorí chodili za ženami, zabávali sa. Ja som sa však toho vyvaroval. Kolegovia si ma vďaka mojej práci cenili, a preto sa mi neposmievali." Opravoval už približne 170 kostolov. Jeho prácu poznajú aj za oceánom, v Kanade. Pre našincov sú významné jeho reštaurátorské počiny drevených reliéfov na prešovskej Kalvárii či v prešovskom františkánskom kostole. "Ďakujem Pánovi, že mi dal silu vydržať doteraz. Pokušení som mal za život neúrekom, no mal som dostatok síl vydržať to. Je potrebné uvedomiť si Božiu dobrotu, prijať jeho vôľu a byť pokorným. Možno si ľudia myslia, že sme tu v kláštore smutní a trápime sa. Opak je však pravda. Ja som šťastný, teším sa na večnosť," uzavrel brat Jozef.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
