Vý­chod­niar­sky hu­mor vďa­ka je­ho zá­bav­ným vys­tú­pe­niam spoz­na­lo nie­len ce­lé Slo­ven­sko, ale aj Čes­ko či USA, kde za­bá­val zah­ra­nič­ných Slo­vá­kov. Mno­hí si mys­le­li, že s vys­tu­po­va­ním pred ča­som se­kol - na Slo­ven­sku o ňom ne­bo­lo ve­ľa po­čuť. Opak je však prav­dou. An­de­ro­va od­ml­ka bo­la spô­so­be­ná vys­tú­pe­nia­mi v Čes­kej re­pub­li­ke. Po jed­nom z ne­dáv­nych ko­šic­kých sme sa ním po­roz­prá­va­li naj­mä o tom, či mu za­bá­vač­ský chle­bík chu­tí aj po toľ­kých ro­koch.

Ho­ci J. Pi­san­či­na poz­ná kaž­dý ako An­de­ra z Ko­šíc, po­chá­dza z Mi­cha­lo­viec. V mies­t­nej ško­le do­kon­ca ma­jú na ste­ne je­ho fo­tog­ra­fiu. Ufú­ľa­ný ob­lek, kto­rý je pre pos­ta­vu An­de­ra ty­pic­ký, je vys­ta­ve­ný v mies­tnom mú­zeu. O svo­jich za­bá­vač­ských pre­dis­po­zí­ciách ve­del on sám už od mla­dé­ho ve­ku. Je to "člo­vek z ľu­du". "Otec bol od­jak­ži­va ex­tro­ver­tom, vyh­ľa­dá­val spo­loč­nosť a ve­del ľu­dí za­bá­vať. Bol to ta­ký krč­mo­vý za­bá­vač, no nik­dy ne­vys­tu­po­val pro­fe­si­o­nál­ne," spo­mí­na J. Pi­san­čin. Ani on však nes­tál na ja­vis­ku od­ma­lič­ka. Is­tý čas sa váž­ne poh­rá­val s myš­lien­kou špor­to­vej ka­rié­ry. "Pro­fe­si­o­nál­ne som hrá­val fut­bal ale­bo bol há­dza­nár­skym či ho­ke­jo­vým bran­ká­rom. Zra­nil som si však ko­le­no. V tom ča­se sa to ne­da­lo ope­ro­vať tak jed­no­du­cho ako dnes a mu­sel som si vyb­rať. Či chcem cho­diť ale­bo ďa­lej hrať a tým ris­ko­vať..." Od­vte­dy sa špor­tu ne­ve­nu­je, stá­le je však za­ry­tým fa­nú­ši­kom. "Pred ro­kom na­še fut­ba­lo­vé muž­stvo os­la­vo­va­lo 50. vý­ro­čie od vstu­pu do 1. do­ras­te­nec­kej li­gy. Bol som tam aj ja, ľu­dia nám tlies­ka­li. Mňa osob­ne te­ší, že ce­lá bý­va­lá zák­lad­ná je­de­nás­tka stá­le ži­je."

Čo sa tý­ka vzde­la­nia, J. Pis­na­čin sa vy­dal iným ako ume­lec­kým sme­rom. "Vyš­tu­do­val som od­bor vý­cho­va a nie­koľ­ko ro­kov som pra­co­val ako od­bor­ný vy­cho­vá­va­teľ v ‚magnezitke'." Zho­da ná­hod spô­so­bi­la, že tá­to prá­ca je­ho ka­rié­ru na­kop­la. "Stá­le som bol vtip­kár, ľu­dia ve­de­li, že som ve­se­lý člo­vek. Po ča­se si ma za­vo­lal fi­rem­ný sú­bor Mag­ne­zi­tár. Chce­li, aby som im ro­bil kon­fe­ren­cie­ra. Tak­to som mal pr­vé za­bá­vač­ské vys­tú­pe­nia po­čas to­ho, čo sa čle­no­via sú­bo­ru v zá­ku­li­sí prez­lie­ka­li." Prá­ve na vys­tú­pe­niach toh­to fi­rem­né­ho sú­bo­ru si je­ho schop­nos­ti všim­la te­le­ví­zia. Nas­le­do­va­lo nie­koľ­ko po­núk na vys­tú­pe­nia. "Nebo­lo to jed­no­du­ché. V pia­tok som od­chá­dzal na tur­né a v pon­de­lok rá­no som sa vra­cal rov­no do prá­ce. Ba­vi­lo ma to však a bol som mla­dý. Ro­bil som to s chu­ťou." Za­bá­vač pod­ľa ne­ho ne­pot­re­bu­je žiad­ne ško­ly či kur­zy. "Nik­dy som ne­bol dob­rým žia­kom, mal som však šia­le­nú fan­tá­ziu, a to je tým, čo za­bá­vač pot­re­bu­je naj­viac."

J. Pi­san­čin pô­so­bí po­čas súk­rom­né­ho roz­ho­vo­ru ne­ob­vyk­le váž­ne. Je to iný člo­vek, ako ten z te­le­víz­nych ob­ra­zo­viek. "Nik­dy som ne­mal tré­mu. Ne­viem, čo to je. Hneď v mo­jich za­čiat­koch som v te­le­ví­zii na­tá­čal Te­le­va­rie­té. V tom­to prog­ra­me účin­ko­va­li len ľu­dia, kto­rí na­o­zaj nie­čo zna­me­na­li. So mnou to však ani ne­za­má­va­lo, a tak som si zís­kal Čes­kú re­pub­li­ku." Štart ka­rié­ry bol ne­ča­ka­ne prud­ký. Už po­čas pr­vých dvoch-troch ro­kov sa na ja­vis­ku stre­tol prak­tic­ky s kaž­dou zná­mou za­bá­vač­skou osob­nos­ťou. "Účin­ko­val som v roz­hla­se, kde som sa na­u­čil ar­ti­ku­lo­vať, na­tá­čal te­le­víz­ne re­lá­cie. Bo­lo to o nie­čom inom ako dnes. Už šty­ri ro­ky ne­viem s te­le­ví­zi­ou do­hod­núť na pod­mien­kach. Pe­nia­ze da­jú na ka­de­čo, no svoj­ho umel­ca pod­po­riť nech­cú. Je to ško­da, le­bo kvô­li to­mu z ob­ra­zo­viek zmiz­lo nie­koľ­ko tvá­rí, kto­ré na ne pat­ria." To, že sa v za­čiat­koch svo­jej ka­rié­ry stre­tal na vys­tú­pe­niach so zná­my­mi za­bá­vač­mi, mu po­moh­lo v ďal­šom ras­te. "Je­den mi po­ve­dal ne­rob to, dru­hý zas ne­rob hen­to. Tak­to som sa pos­tup­ne zdo­ko­na­ľo­val."

Je ne­u­ve­ri­teľ­né, ako dl­ho sa pos­ta­va An­de­ra z Ko­šíc te­ší priaz­ni di­vá­kov. "Chcel som byť ľu­do­vým roz­prá­va­čom, no nie ta­kým kla­sic­kým, ale skôr pos­ta­vou chla­pa z ma­lo­mes­ta. Tak­to som vy­mys­lel aj reč, kto­rou po­čas vys­tú­pe­ní roz­prá­vam. Nie je to zem­plín­či­na, ale ´'anderovčina'. Chcem, aby mi ro­zu­me­li aj mla­dí ľu­dia. Zá­bav­né je sle­do­vať, ako sa na mo­jich vys­tú­pe­niach ba­via Če­si. Väč­ši­ne ro­zu­me­jú." K imi­džu ma­lo­meš­ťa­na vy­mys­lel aj ufú­ľa­ný ob­lek a zni­če­ný klo­búk. Tých­to kos­tý­mov vys­trie­dal za ka­rié­ru nie­koľ­ko.

Piťo a Erža

Naj­zná­mej­ší­mi pos­ta­va­mi zo sve­ta An­de­ra sú že­na Er­ža a ka­ma­rát Pi­ťo. "Pi­ťa som sčas­ti vyt­vo­ril na zák­la­de prík­la­du môj­ho zná­me­ho z Mi­cha­lo­viec. Keď som ho nes­kôr stre­tol, ho­vo­ril mi: ‚Jano, veď to tam ho­vo­ríš o mne'," sme­je sa J. Pi­san­čin. Er­ža je zas no­si­teľ­kou tých naj­ty­pic­kej­ších zlých žen­ských vlas­tnos­tí. Že­ny v pub­li­ku tým však ne­u­rá­ža. "Že­ny sa skôr za­bá­va­jú. Sú ra­dy, že exis­tu­jú aj ne­ja­ké hor­šie ako ony. Mo­ja re­ál­na man­žel­ka a Er­ža sú pri tom dve ab­so­lút­ne od­liš­né že­ny. Od­de­ľu­jem súk­ro­mie od prá­ce." Do­ma vraj ani nie je za­bá­va­čom. "V súk­ro­mí nez­vyk­nem vtip­ko­vať. Keď si však vyj­de­me na ká­vu, čas od ča­su na mňa prí­de vtip­ná chvíľka."

Stá­le bol prí­vr­žen­com sa­mos­tat­né­ho za­bá­vač­stva. "Ľu­dí ako ja, kto­rí sa pos­ta­via k mik­ro­fó­nu a do­ká­žu dvad­sať mi­nút za­bá­vať ľu­dí, už nie je na Slo­ven­sku ve­ľa." Nap­riek to­mu v te­le­víz­nych re­lá­ciách, ako nap­rík­lad An­de­rov reb­ri­ňák, zvy­kol vys­tu­po­vať s iný­mi umel­ca­mi. "Stá­le to mu­se­la byť šou naj­mä o mne. Ako spes­tre­nie však v mo­jich re­lá­ciách vys­tu­po­va­li ľu­dov­ky, cim­ba­lov­ky, iní za­bá­va­či či es­trád­ni umel­ci." Jed­ným z nich bol aj Ro­bo Ka­i­zer. S J. Pi­san­či­nom vys­tu­po­val dva ro­ky. "Po dvoch ro­koch som mu­sel sprie­vod ob­me­niť, vy­ža­du­je si to di­vák." Po­čas svjej ka­rié­ry tak vys­trie­dal de­siat­ky spo­lup­ra­cov­ní­kov. Žiad­ne­ho z nich nech­cel vyz­dvih­núť, aby tých os­tat­ných ne­u­ra­zil. "Len raz ale­bo dvak­rát sa mi sta­lo, že sme si s mo­jím spo­lup­ra­cov­ní­kom ne­sad­li. To sme sa však ro­ziš­li veľ­mi rých­lo."

Prá­ca za­bá­va­ča nie je len o zá­ba­ve. Mno­ho ľu­dí si mys­lí, že za­bá­va­či ma­jú svo­je ume­nie v kr­vi a na pó­diu do­ká­žu hviez­diť bez akej­koľ­vek príp­ra­vy. "Ve­ľa ko­le­gov tvr­dí, že na pó­diu im­pro­vi­zu­jú. Sú to vý­mys­ly. Im­pro­vi­zá­cia mô­že vyjsť raz, dvak­rát, ale inak by to bol pre­pa­dák. Hlav­nou čas­ťou vys­tú­pe­nia je tvr­do nat­ré­no­va­ná ´ko­st­ra­´. Tú si chys­tám nie­ke­dy aj rok. Po­u­ži­jem ju na jed­nom tur­né, po­tom ju mu­sím ce­lú vy­mýš­ľať od za­čiat­ku." Nech­ce sa mu to­tiž opa­ko­vať sta­ré vti­py. "To bo­lo prob­lé­mom v te­le­ví­zii. Na vys­tú­pe­niach som ne­mo­hol po­u­ží­vať to, čo som pred­tým po­ve­dal v te­le­ví­zii. Ľu­dia to už to­tiž poz­na­li."

Ta­jom­stvom ús­pe­chu hu­mo­ris­tu je aj správ­na voľ­ba re­per­to­á­ru. Ten mu­sí pris­pô­so­biť pub­li­ku, kto­ré pri­šiel ba­viť. To je iné na fi­rem­ných ve­čier­koch, kla­sic­kých vys­tú­pe­niach, vo svia­toč­ných prog­ra­moch a od­liš­nosť je aj me­dzi pub­li­kom v jed­not­li­vých kra­ji­nách. "To, s aký­mi ľuď­mi mám do či­ne­nia, si zvy­čaj­ne všim­nem po troch-šty­roch ve­tách. Pre­to mám na­chys­ta­né tri dru­hy re­per­to­á­ru, kto­ré nie­ke­dy kom­bi­nu­jem, do­pĺ­ňam o vti­py, kto­ré sa mi v tej-kto­rej chví­li ho­dia."

Trochu poľavil

Aj J. Pi­san­či­no­vi sa ob­čas sta­ne, že sa pub­li­kum jed­no­du­cho "ne­chy­tí". "Nie­ke­dy sa ľu­dia sme­jú z ve­cí, kto­ré po­viem len tak me­dzi riad­ka­mi. Ino­ke­dy na nich vy­tiah­nem ´ž­olík­a´, no os­tá­va­jú chlad­ní. Vtip buď ne­po­cho­pia ale­bo so mnou ´nesúhlasia´. V tom prí­pa­de vys­tú­pe­nie poz­me­ním. Som tam na to, aby som ľu­dí ba­vil, nie na to, aby som po­le­mi­zo­val." Keď vtip "ne­za­be­rie" opa­ko­va­ne, do­čas­ne ho z re­per­to­á­ru vy­ra­dí. "Po ča­se sa po­tom k ne­mu vrá­tim. Nie­ke­dy po­u­ží­vam vti­py, kto­ré ne­fun­gu­jú na­ži­vo v roz­hla­so­vých po­vied­kach. Tam je však zis­tiť ús­pech vti­pu ťaž­ké. Exis­tu­je to­tiž len sla­bá spät­ná väz­ba."

Za naj­výz­nam­nej­šie bo­dy ka­riéry J. Pi­san­či­na mož­no oz­na­čiť te­le­víz­ne prog­ra­my Te­le­va­rie­té a An­de­rov reb­ri­ňák. Dô­le­ži­té však bo­li aj zah­ra­nič­né vys­tú­pe­nia. "Bol som nap­rík­lad v USA, Ka­na­de, Poľ­sku a Ju­hos­lá­vii. Pub­li­kum je v zah­ra­ni­čí vý­ni­moč­né. Zah­ra­nič­ným Slo­vá­kom to­tiž to­u­to ces­to pri­ná­šam kú­sok do­mo­va, ce­nia si ma." V sú­čas­nos­ti ho to už do cu­dzi­ny ne­ťa­há. "Mal som ne­ja­ké po­nu­ky z Aus­trá­lie, no som star­ší muž, nech­ce sa mi ces­to­vať tak ďa­le­ko." Prá­ve ži­vot­ná skú­se­nosť, kto­rú ces­to­va­ním po sve­te na­do­bu­dol, je to, čo mno­hým mo­der­ným za­bá­va­čom chý­ba. "Mno­ho mla­dých si mys­lí, že sú hviez­dy. Od­po­rú­čal by som im poz­rieť si vys­tú­pe­nia nap­rík­lad pá­na Men­ší­ka. Prá­ve ži­vot­ná skú­se­nosť a to, že som si v ži­vo­te nie­čím pre­šiel, spô­so­bu­je, že ľu­dia sto­ja za mnou. Vďa­ka to­mu mô­žem byť Ko­ši­ča­nom, kto­rý ‚na­ruci ka­lap a idze do mes­ta mud­ro­vac'."

Ako 68-roč­ný dô­chod­ca už vo svo­jich ak­ti­vi­tách tro­cha po­ľa­vil. "Vys­tu­pu­jem stá­le a rád, re­per­to­ár si prip­ra­vu­jem s nie­koľ­ko­me­sač­ným pred­sti­hom. V tom­to ve­ku si však už viac vy­be­rám. Nep­rij­mem kaž­dú po­nu­ku na vys­tú­pe­nie, idem len tam, kde viem, že to bu­de dob­ré." Ces­to­va­nie ne­má v lás­ke žia­den ume­lec. J. Pi­san­čin nie je vý­nim­kou. Ob­čas sa mu po­čas ciest prit­ra­fí zá­bav­ná prí­ho­da. "Stá­va sa to naj­mä, keď ča­kám spoj na vla­ko­vej sta­ni­ci. Ľu­dia ma poz­na­jú, zas­ta­vu­jú. Naj­hor­šie je však, keď sa pri mne pris­ta­ví opi­lec. Tvá­rim sa, že ho ne­vi­dím, no keď ma spoz­ná, pri­sad­ne si a vy­lie­va si srd­ce. Niek­to­rí mi do­kon­ca ra­dia, čo by som mal na vys­tú­pe­niach ho­vo­riť. Nie­ke­dy je to vtipné, ino­ke­dy mi­lé, no väč­ši­nou straš­né," sme­je sa J. Pi­san­čin. Čas­to ho mu­sel od po­dob­ných nep­rí­jem­ných kon­ver­zá­cií os­lo­bo­diť per­so­nál sta­ni­ce.

Via­no­ce a Sil­ves­ter ma­jú pre ne­ho ako pre umel­ca špe­ciál­nu prí­chuť. "Nie­koľ­kok­rát som účin­ko­val vo via­noč­ných či sil­ves­trov­ských es­trád­nych te­le­víz­nych prog­ra­moch. Na­to­čil som aj nie­koľ­ko via­noč­ných An­de­ro­vých reb­ri­ňá­kov. Svia­toč­né na­tá­ča­nie pre mňa ma­lo od­jak­ži­va špe­ciál­ny punc. Účin­ko­val som s ce­lou ná­rod­nou špič­kou, ho­no­rár ma až ne­za­u­jí­mal." V tie­to vý­ni­moč­né dni stá­le po­ci­ťo­val "šia­le­nú zod­po­ved­nosť". "Svia­toč­né vys­tú­pe­nia sle­du­je ši­ro­ká šká­la ľu­dí, ce­lé ro­di­ny. Prog­ram te­da mu­sí byť o to úder­nej­ší a ta­ký, aby os­lo­vil rov­na­ko de­da ako vnú­ča. Kaž­dý dar je to­tiž naj­cennej­ší na Via­no­ce.."
V súk­ro­mí však trá­vi Via­no­ce tra­dič­ne ro­din­ne. Na Šted­rej ve­če­ri sa pri sto­le stret­ne nie­len so svo­jou man­žel­kou (sú spo­lu už 44 ro­kov), ale aj deť­mi a vnú­ča­ta­mi. "Sme sil­ná ro­di­na, kto­rá sa stre­tá­va čas­to. Z toh­to poh­ľa­du mám Via­no­ce nie­koľ­kok­rát roč­ne. Mi­lu­jem roz­žia­re­né det­ské oč­ká. Mo­jou špe­cia­li­tou na Via­no­ce je to, že sa po roz­ba­ľo­va­ní dar­če­kov hrám na ura­ze­né­ho. De­ťom to ro­bí veľ­kú ra­dosť." Do bu­dúc­nos­ti, kon­krét­ne do ro­ku 2010, si veľ­ké plá­ny ne­ro­bí. Uvi­dí čo prí­de, má už svoj vek. "Či­ta­te­ľom by som rád odká­zal sta­ré dob­ré ‚an­derovské': ‚Tre­ba štek­liť brá­ni­cu, nie žlč­ník'."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári