m šťastí. Príkladom by mohol byť 57-ročný Eugen Fialka zo Sene. Väčšinu života pracoval ako príslušník polície, v súčasnosti sa venuje chovu koní či westernovému životnému štýlu. Tiež ako jediný východniar disponuje povolením na organizovanie dražieb koní. O týchto, ale aj o iných jeho aktivitách sme sa s ním pozhovárali počas decembrovej dražby.
E. Fialka miluje prírodu od detstva. "Ešte keď som bol malý chlapec a býval v meste v paneláku, chodieval som jazdiť na koni do košickej Lokomotívy. Neskôr som sa zamestnal na polícii," spomína. K svojej láske - koňom sa vrátil až v päťdesiatke. "Babka mi darovala pozemok v Seni, kde som si postavil dom. Neskôr som začal uvažovať nad tým, že tu postavím ranč vo westernovom štýle." Pre tento plán si v Seni vybral nezvyčajnú lokalitu - bývalú ilegálnu skládku odpadu. "To miesto som poznal odmala. Družstvo tam vykopalo silážne jamy, neskôr tam začali ľudia vyvážať smeti. Nebola to ´hodnotná´ pôda, bolo v nej totiž hádam všetko."
Po dohode s obcou získal pozemok výmenou za inú pôdu, ktorú vlastnil. "Neskôr sa ozvali aj iní vlastníci, ktorí tvrdili, že časť pôdy na skládke patrí im. Na to, že ide o znehodnotenú pôdu, však pýtali priveľké peniaze. S každým som sa musel dohodnúť." Rekultivácia skládky nebola jednoduchou záležitosťou. E. Fialka sa do toho pustil bez toho, aby mal akékoľvek stavebné mechanizmy. "Žiadne bagre, všetko sme vyvážali ručne. Odpad mal hĺbku 50 metrov a výšku 5 metrov. Aj dnes sa nám stáva, keď je rozmočená pôda, že na niektorých miestach sa odpad opäť vynorí." Na bývalej skládke postavil westernový domček, výbehy pre kone, detské ihrisko, zriadil štartovnú poštovnú stanicu pre košický Ponny Express. "Stále ponúkam známym, že si tu môžu postaviť westernový domček. Nebudem od nich chcieť žiadny nájom ani nič podobné. Ide mi len o to, aby sa tu stretávali ľudia s podobnými záujmami."
Manželka E. Fialku si na záľubu svojej polovičky zvykla. Westernový životný štýl si dokonca obľúbila. "Kvôli tomu životu som aj nechal prácu. Robil som pracovníka SBS-ky za 236 eur, no bolo to smiešne, neoplatilo sa to." Práve peniaze sú pri jeho aktivitách najväčšou prekážkou. "Všetky stajne aj výbehy som si postavil sám. Mnoho iných rančov stajne zdedilo po družstvách a podobne. Chov koní je takisto veľmi finančne náročný. Ja tu mám 16 vlastných a jedného kamarátovho koňa. Ten mi však platí len symbolickú sumu, vonkoncom to moje náklady nevykryje."
Väčšina koní v stajniach sú jazdecké slovenské plemená. Chová však aj poníky, ktoré využíva pri atrakciách pre deti. "Chovateľstvu sa venujem najmä z lásky ku koňom. Známi mi napríklad darovali tri kone. Dýchavičného, chromého a čiastočne slepého. Bolo mi ľúto dať ich utratiť, radšej ich u mňa chovám." Všetky kusy sú nezvyčajne pokojné, o čom sme sa presvedčili aj my sami. Bez problémov sme sa medzi nimi mohli voľne pohybovať. "Všetky kone mám väčšinu času vypustené vonku. Voľne si pobehujú a keď prší, skryjú sa pod prístrešok. Samozrejme, mám aj boxy na ich suché ustajnenie." Štvornohí miláčikovia E. Fialku si teda u neho žijú ako v "konskom raji".
Zákazníci sú rôzni
Pred piatimi mesiacmi svoje aktivity posunul na profesionálnu úroveň - začal organizovať oficiálne dražby koní. "Chodil som totiž na dražby do Maďarska a veľmi sa mi zapáčila miestna atmosféra. Pokúšam sa to teda rozbehnúť aj u nás." Najprv musel splniť podmienky potrebné na získanie povolenia. V prvom rade sa zaregistroval na plemenárskom zväze v Žiline a na okresnej veterinárnej správe. Už len tieto povinnosti so sebou priniesli množstvo ťažkostí. "Najmä s veterinárnou správou boli problémy. S myšlienkou rozbehnúť dražby som sa pohrával už pred tromi rokmi. Bývalý riaditeľ okresnej veterinárnej správy mi však kládol pod nohy veľa prekážok. Napríklad by som si musel vybavovať povolenia každý mesiac, čo by prinášalo značné finančné nároky. Jednoducho by som na seba toľko nevyrobil. V súčasnosti je to o čosi lepšie." Okrem formálnych byrokratických postupov musel E. Fialka podstúpiť kontrolu, ktorá zisťovala, či sú priestory ranču dostatočne veľké, a či je po hygienickej stránke všetko v poriadku.
Sobotňajšia dražba bola šiestou, ktorá sa v Seni konala. "Rozbieha sa to tu pomaly. Slováci totiž nemajú v krvi obchodného ducha. Kým Poliaci a Maďari chodia po dražbách aj do cudziny, našinci radšej sedia doma alebo prídu na dražbu bez toho, aby so sebou priniesli zvieratá, ktoré chcú vydražiť." Účasť na dražbách je rôzna, záleží aj na počasí. Počas našej návštevy dražili kone okrem E. Fialku len dvaja chovatelia - z toho jeden z Maďarska. Dražiteľov trápi najmä finančná kríza. Ako sme sa dozvedeli, často sú nútení predávať kone pod cenu, len aby sa zbavili nákladov spojených s ich chovom. "Dražba pritom nie je len o samotných koňoch. Mali sme tu aj holuby, iné vtáky, kozy, kravy či prasiatka a sliepky. Nie je to o biznise, skôr ide o tú atmosféru, stretnutie ľudí, získavanie nových kontaktov."
Na dražbe sme napríklad videli aj poľského predajcu chovateľských potrieb. V minulosti prišli na dražbu predávať medovinu predajcovia z okolitých miest. "Slovenskí obchodníci sa boja riskovať. Na dražby chodia len pozerať, myslia si, že aj bez vystavovania tovaru ho dokážu predať. Keď sa ma pýtajú, či sa im oplatí ťahať sem zvieratá, neviem im odpovedať. Niekedy je tu plno ľudí, inokedy je to poslabšie. V tomto by sme si mali brať príklad od Poliakov. Tí sa sem neboja prísť, hoci niekedy zarobia len 20 eur." Rekordnú účasť mala dražba z minulého mesiaca. Dražilo sa na nej až 11 koní. No nedopadlo to veľmi slávne. "Ľudia, ktorí mali záujem o kone, prišli skoro ráno, a keď videli, že ich tu nie je dosť, odišli. Predajcovia prišli s tovarom až po nich, a tak sa potom sťažovali na nedostatok kupcov. Stáva sa aj to, že ľudia jednoducho zabudnú na termín konania dražby." Dražbám na východnom Slovensku teda stále chýba akási pevná forma. "Oznamy dávam na webové stránky chvateľov koní či chovateľského zväzu. Inzerujem aj v novinách. No verejnosť si na pravidelnosť termínov stále nezvykla."
Zákazníci, ktorí si kupujú kone, sú rôzni. Najčastejšie ide o starších skúsenejších chovateľov, ktorí ich potrebujú na rôzne práce či jazdenie. Niekedy si však koňa kúpi človek, ktorý ho chce len pre svoju záľubu. "Stáva sa aj to, že si koňa kúpi nejaký kšeftár. Snaží sa získať lacný kus s tým, že ho potom predá za lepší peniaz. Keď sa mu to však nepodarí, dáva od koňa ruky preč. Ja mu ho ustajňujem, a keď od neho po mesiaci pýtam peniaze, povie mi, že si koňa môžem nechať. Začínal som len nedávno, a týmto spôsobom mám v súčasnosti už 16 koní." Zvláštne je, že sa o kone a ich starostlivosť zaujíma najmä ženská časť populácie. "Chlapov je menej a je to škoda. Ku koňom totiž treba aj pevnejšiu chlapskú ruku."
Drahé hobby
Súčasný chov koní na Slovensku je taký ako celé poľnohospodárstvo, nie je to tam príliš ružové. Ako nám návštevníci decembrovej konskej dražby tvrdili, za všetkým sú peniaze. "Chovu sa ešte ako-tak jednoduchšie dokážu venovať ľudia, ktorí v poľnohospodárstve robia niekoľko rokov. Majú potrebnú techniku, priestory. Ja som však začínal úplne od ničoho. A to je v dnešných časoch veľmi ťažké. Keď dám kobylu pripustiť ku žrebcovi, už ma to stojí približne 166 eur. Kobylu, ktorá nosí žriebä, musím rok šetriť, ďalší polrok má byť žriebä pri matke, teda ju musím stále šetriť. Platím elektrinu i vodu - kôň vypije aj 30 litrov denne, stravu - jeden kotúč sena stojí minimálne 10 eur. A potrebná je i ďalšia starostlivosť..."
Takto sa chovateľove náklady vyšplhajú aj na 700 eur za jedného koňa ročne. "Záujemca o jeho kúpu mi je však ochotný dať niekedy len 500 eur. Väčšinou to odmietam, ale keď som v zlej finančnej situácii, pristanem aj na to." Ešte horšie sú na tom ľudia, ktorí na chov koní nemajú potrebné priestory. "Záujemca kúpi koňa, dajme tomu, za 800 eur. Musí ho dať ustajniť, čo stojí približne 120 eur mesačne. Málokomu sa potom podarí koňa predať výhodnejšie, ako ho kupoval. Je to čisté hobby." Politika štátu nie je voči chovateľom koní príliš priaznivá. "Za to, že koňa zaregistrujem na zväze, dostanem príspevok 33 eur. Toľko ma stojí len odčervovací prípravok na jeden mesiac pre jeden kus. Príspevok dostávame len na slovenské plemená."
O kone, holuby, sliepky, ovce či vietnamské prasiatka sa na ranči stará E. Fialka s rodinou, občas im vypomáhajú rôzni dobrovoľníci. "Istý čas som tu mal ubytovaného aj bezdomovca. Za to, že som mu dal strechu nad hlavou a stravu, pomáhal mi s dobytkom. Potom som prišiel na to, že kšeftoval s ovčím syrom, ktorý sme vyrábali. Vymieňal ho za pálenku. Musel som ho teda vyhodiť." Zaujímavá ponuka E. Fialku však platí. "Za pomoc pri dobytku som ochotný poskytnúť nejakému bezdomovcovi bývanie, teplo, vodu, televízor... Naje sa s nami aj si vypije. Musí však robiť poctivo..."
Zbožným prianím E. Fialku je to, aby sa mu podarilo prekonať momentálnu nepriaznivú finančnú situáciu a dostať jednu z mála slovenských dražieb koní do povedomia chovateľov. "Je to ťažké, nedokážeme na seba ´vyrobiť´. Verím však, že zlé časy pominú, ľudia sa zobudia a budeme môcť pomaly dokončovať naše westernové mestečko," uzavrel tento horlivý fanúšik ušľachtilých zvierat.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári