Počas neho je spoločníkom cestujúcich hlas, vychádzajúci zo železničného ampliónu, ktorý informuje o príchodoch, odchodoch či meškaniach vlakov. Hoci ide naoko o jednoduchú prácu, pracovníci operačného strediska musia byť neustále sústredení a pripravení reagovať na zmeny. Pri zhone sa totiž môže stať, že čakajúcich cestujúcich namiesto pomoci zabavia alebo ich zmiatnu. O tom, čo všetko je ich náplňou práce, aké kiksy či brbty sa im už podarili, ale aj o dňoch v práci, na ktoré spomínajú najmenej rady, sme sa pozhovárali s dvomi operátorkami košickej železničnej stanice.

Košičanka Marta sa rozhodla pracovať ako operátorka na stanici hneď po ukončení strednej školy. "Hľadala som si prácu. Bol komunizmus, posielali ma na prácu žeriavničky, čo bolo vzhľadom na tom, že som vyštudovala gymnázium, nevyhovujúce. Kancelársku prácu som tiež nemohla robiť, neovládala som totiž strojopis, na strednej škole som sa učila akurát tak hrať na akordeóne," spomína Marta so smiechom. K práci operátorky ju priviedol jej dedo, železničiar. Začínala však v Haniskej pri Košiciach. "Boli to iné časy. Dnes je väčšina hlásení naprogramovaná automaticky. Vtedy však niečo podobné nefungovalo. Všetko hlásili operátori." Pred dvanástimi rokmi sa jej podarilo dostať na nové pracovisko - na Železničnú stanicu v Košiciach. "Pracujeme na dvoch zmenách vo dvojiciach. V polovici sa stále vymeníme. Jedna z nás hlási a upravuje oznamy, druhá je v miestnosti s výpravcom."

Pracovníčka v miestnosti s výpravcom má na starosti najmä písanie rozboru vlakov. "Dostáva hlásenie z okolitých staníc, pričom do systému zapisuje to, aký vlak prichádza, kto je jeho rušňovodičom, aký je dlhý či ťažký. Je to preto, aby výpravca vedel, na ktorú koľaj ho má poslať." Pri tejto činnosti musí byť operátorka plne sústredená a zamedziť omylom. K tým niekedy dôjde, no len k menej vážnym. Nákladný vlak ešte na prvú koľaj vyhradenú osobnej preprave neposlali. "Keď som v miestnosti určenej pre hlásateľa, mám dve hlavné úlohy. Zadávam do systému príchody a odchody vlakov - čím sa tieto údaje zobrazujú vo vestibule železničnej stanice. Keď to je potrebné, príchody a odchody hlásim rozhlasom." Hlásenie príchodov a odchodov vlakov môže byť v každej stanici rôzne. Napríklad v železničnom uzli Bratislava a v železničných staniciach Banská Bystrica, Trnava, Košice sa používajú systémy pre automatické vyhlasovanie, ktoré dodáva a databázu spravuje súkromná firma. Dopĺňajú ich operátori. "Tieto hlasy nijako nespúšťame. Sú naprogramované v systéme. Môžeme ich len meniť, prípadne rušiť. Operátori hlásia len mimoriadne situácie, zmeny v príchodoch a odchodoch vlakov a podobne," vysvetľuje Marta.

Ako už košická operátorka spomenula, hlásenia robí najmä v prípadoch, keď dochádza k zmene cestovného poriadku. "Vtedy systém pozmeníme alebo pozastavíme. Hlásime tiež niektoré vlaky, napríklad mimoriadne, ktorých trať nie je zaznamenaná v naprogramovanom systéme." Predtým, ako bol v Košiciach zavedený systém automatického hlásenia, svoje hlásateľské schopnosti si mohla testovať dosýtosti. "Niekedy toho bolo naozaj dosť veľa. Ale to mi nevadí. Táto práca ma baví práve kvôli tomu, že je dynamická, neustále sa niečo okolo mení a nie je stereotypná." Najväčší zhon na operačnom stredisku železničnej stanice býva spravidla pri vrtochoch počasia. V takých prípadoch niekedy operátori nevedia, čo skôr. "Pri našej práci je najdôležitejšie byť neustále v strehu a plne sústredený. Stáva sa, že keď je toho veľa tak spravíme nejaký ´brbt´. Takou mojou klasikou je príhoda ešte z obdobia, keď sme hlásili príchod každého vlaku. Miesto prichádzajúceho vlaku som zahlásila, že na prichádza osobný vrak," spomína s úsmevom.

XXXXXXXXXXX

Aj Košičanke Tatiane sa práca operátorky páči, rovnako kvôli jej dynamickosti. „Je to veľmi pestrá práca, v ktorej sa neustále niečo mení. Dostala som sa k nej náhodne. V roku 1988 som mala nastúpiť ako výpravkyňa, no tesne predtým, ako som šla vypraviť môj prvý vlak, ma stiahli na riadiace pracovisko," spomína Tatiana a dodáva, že to dnes neľutuje. Aj ona priznáva, že jej počas hlásenia niekedy preskočí nejaké to písmenko a spraví brbt. „Sú to však veci, ktoré človek podrží v hlave dva, tri dni a potom na ne zabudne. Pamätám sa však na jeden parádny omyl. Ľudí som poriadne doplietla tým, že som si pomýlila smer, ktorým vlak pôjde. Miesto Žiliny som vyhlásila Plešivec. Odrazu ľudia v čakárni nevedeli, či majú do vozňov nastúpiť, alebo nie. Keď ma na to výpravca upozornil, začala som sa s ním naťahovať a presviedčať ho. Bola som si istá, že mám pravdu. Keď som však videla zmätených ľudí, uvedomila som si, že som spravila chybu. Podobne sa mi už stalo, že som pri ohlasovaní, kde vlak príde, či stojí, doplietla čísla nástupíšť."

Hlásenia operátorov sa používajú aj pri mimoriadnych udalostiach ako napríklad oznamy o evakuácii stanice. "Niekoľkokrát sa stalo, že na stanicu niekto zatelefonoval s tým, že je tu bomba. Predtým, ako stanicu sami opustíme, musíme to niekoľkokrát zopakovať aj v železničnom rozhlase," hovorí Marta. Hoci sa tieto prípady opakujú a stávajú sa akousi rutinou, operátori nesmú takúto vážnu hrozbu nikdy podceniť. Cestujúcich čakajúcich na vlak oboznamujú takmer s každým rizikom, ktoré na železničnej stanici hrozí. „Počas našej práce sa tu však stretávame s kadečím. Všímame si napríklad aj vyvádzanie futbalových ultra fanúšikov. Pred takýmito prípadmi však ľudí nevarujeme. To, aby všetko prebehlo bez problémov, majú na starosti policajti."

Cestujúci sú prostredníctvom rozhlasu varovaní aj pred ďalšími rizikami. „Jedno z preventívnych hlásení napríklad ľudí nabáda k tomu, aby si dávali pozor na batožinu. Nehlásime to pravidelne, iba z času na čas. Aby ľudia nezabudli na ostražitosť." Cestujúcich nabádajú aj k zvýšenej pozornosti na niektorých nástupištiach. „To vtedy, ak tam prichádza vlak alebo ak sa posúvajú niektoré rušne. Stáva sa, že po koľajniciach chodia ľudia, alebo pri nich stoja príliš blízko." Pri neuposlúchnutí rozhlasových upozornení potom môže dôjsť k vážnym nehodám, ako bol napríklad prípad z Košíc, keď sa mladý chlapec pokúšal nastúpiť do rozbehnutého vlaku. Spadol na koľajnice a prišiel o končatinu.

Najnepríjemnejšími správami, ktoré im hlásia, sú meškania vlakov spôsobené usmrtením človeka na koľajniciach. „Väčšinou ide o samovraždy. V Košiciach sme si už zvykli na hlásenia, že niekto zahynul v ťahanovskom tuneli. Je to už taká 'klasika'. Rozhlasom však samozrejme nehlásime dôvod meškania. Ale je to nepríjemné," priznáva Marta. Hoci má svoju prácu rada, pamätá si na dni, keď toho mala plné zuby. „Naposledy to bolo obdobie veľkej snehovej kalamity spred troch rokov. Všetko sme hlásili ústne. Žiaden vlak neprichádzal tak, ako mal podľa cestovného poriadku." Stretávajú sa teda aj s takými dňami, keď sa prakticky nezastavia.

XXXXXXXXXXXXX

Tatiana má v pamäti až dva dni, ktoré môže označiť prívlastkom najhoršie. „Počas snehovej kalamity nám vypadli všetky riadiace systémy. Boli sme bezradní. Nedostávali sme totiž žiadne hlásenia, informácie z iných staníc. Nevedeli sme, kedy príde aký vlak na ktorú koľaj. Len sme to všetko sledovali a dúfali, že to dopadne dobre a že systémy čoskoro nabehnú opäť." Druhým zlým dňom, na ktorý bude Tatiana spomínať, vraj do konca života a pri každej výraznej zmene počasia, je služba spred šiestich rokov. „Počas nej som šla vybavovať nejaké ´papierovačky´. Prechádzala som cez koľajisko a pozrela sa na jednu stranu, no na druhú nie. To bola chyba, lebo ma zachytil rušeň. Zo zranení som sa liečila pol roka. Dodnes ma niektorí kolegovia podpichujú, nech ´neskáčem pod vlaky...´. Je to však práve o tom, že v našej práci musíme byť stále v strehu."

Žiadnou "malinou" nie sú ani služby s prechladnutými hlasivkami. Keď je to potrebné, musia operátorky hlásiť aj s chrapľavým hlasom, čo si vyžaduje zvýšenú námahu. Nepríjemné sú aj konflikty s agresívnymi cestujúcimi. „Stáva sa, že niekto zmešká vlak a hoci to nie je naša vina, príde nám tu vykrikovať a nadávať. Nedávno chcel napríklad istý muž prestúpiť z jedného vlaku na druhý, no kvôli meškaniu ten druhý nestihol. Hnev si prišiel vyliať na nás, vykrikoval, spomínal všetkých možných šéfov a bol vulgárny," hovorí Marta. Po čase sa však pracovníci operačného strediska pozerajú na podobné prípady s nadhľadom. Do úvahy je potrebné zobrať aj to, že prevažná časť takýchto cestujúcich je pod vplyvom alkoholu. Niekedy sa operátorky pri práci aj zasmejú. „Najmä vtedy, ak niečo dopletieme v záznamoch v počítači. Vonku však informačnou tabuľou ľudí nezmätieme. Všimol by si to vonkajší výpravca a upozornil nás na to."

Najväčšou kuriozitou a zábavnou príhodou, na ktorú na stanici so smiechom spomínajú dodnes, bola už pravým „trapasom". „Po hlásení kolegyňa zabudla vypnúť mikrofón. Rozprávala nám tu pritom ďalej o tom, ako varila lečo. Neuvedomovala si pritom, že to počuť v celej stanici aj na nástupištiach." Takto sa receptom na lečo pobavil nejeden cestujúci, možno si ho aj zapísal..... „Ja si zas pamätám jedno prekvapenie na záchode. Šla som počas služby na WC a tam spal bezdomovec," dodala Tatiana. Zabáva sa aj pri pohľade na mačky, ktoré poznajú všetci pracovníci železničnej stanice. "Je zábavné sledovať, ako opatrne prechádzajú cez koľajnice. Pozerajú sa ako ľudia - najprv vľavo, potom vpravo. Niektoré však nemajú chvostík, čiže nie každá bola zodpovedná do potrebnej miery..."

Marta cestuje výhradne železničnou dopravou. Priznáva, že počas ciest vníma hlásenia v iných staniciach určite citlivejšie ako ostatní cestujúci. Sem-tam sa možno i niečo priučí. „Myslím si však, že v Košiciach sme na dobrej úrovni. Najlepšie hlásenia som však počula v Prahe." S úsmevom si spomína aj na situácie, keď ju ľudia na ulici spoznávali podľa jej hlasu. „Stávalo sa to. Najmä v časoch, keď sme na košickej stanici hlásili všetko fyzicky, nie naprogramovane." Spolu s Tatianou sú so svojou prácou spokojné a chcú ju robiť aj naďalej. „Dúfame, že sa nič nezmení. Trend je totiž taký, že sa operátori nahrádzajú automatickými hláseniami. Robí sa to však najmä v menších staniciach, kde nechodí veľa vlakov a operátor je zbytočný prepych," uzavrela Tatiana.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári