Dožila sa totiž požehnaného veku - sto rokov. Svoj sviatok mala presne na Štedrý deň. Ide o významné jubileum, dožiť sa stovky je v dnešných časoch veľkou raritou. Zvlášť, keď pani Alžbeta prežila dve svetové vojny a koncentračnému táboru unikla len životom v utajení. O jej živote, bohatom na dobré aj zlé spomienky, ktoré ostali v jej srdci dodnes, sme sa s ňou za pomoci jej dcéry Nade Lambertovej pozhovárali.
"Ráčila som sa narodiť 24. decembra 1909. Urobila som dobrý skutok," so štipľavým humorom sa začína predstavovať pani Alžbeta. Narodila sa v Žiline a jej rodné priezvisko je Nováková. "Mama bola domáca, otec pracoval ako úradník v súkenníckej fabrike. Bola som najmladšia z piatich detí. Všetkých som prežila. Najstaršia sestra zomrela v roku 1920, keď zúrila španielska chrípka. Väčšina zvyšnej rodiny zomrela počas druhej svetovej vojny v Osvienčime. Prežil len brat a ja. Brat zomrel zhruba pred tridsiatimi rokmi, ja som ešte tu a ´pokúšam´ moju dcéru," opäť nevynechala sarkazmus. Tým je vraj povestná. Priznáva, že mala stále "podrezaný jazyk".
Hoci to zamlada v mnohých rodinách nebolo zvykom, pani Alžbeta vyštudovala žilinské gymnázium. "Potom som si ešte urobila obchodný kurz. Zamestnala som sa ako úradníčka v stavebnej firme mojich bratrancov. Boli sme taká úradnícka rodina." Kvôli práci sa presťahovala do Prievidze. Tam jej život okorenila prvá vážna udalosť - spoznala prvého manžela. To, ako sa spoznali, opisuje aj dnes presne. "Boli sme niekde na kúpalisku, tuším, že to bolo v Bojniciach. Mala som asi devätnásť alebo dvadsať rokov. Medzi tými všetkými ľuďmi som odrazu zbadala krásneho muža s peknou opálenou postavou. Nejako sme si padli do oka, začali sa stretávať a napokon sme sa aj zosobášili." Kvôli zmene sídla zamestnávateľa sa neskôr presťahovali do Banskej Bystrice. Po rokoch pokojného života sa zmenila spoločenská situácia. V Nemecku sa k moci dostal Hitler, schyľovalo sa k vypuknutiu 2. svetovej vojny.
Keď sa tak stalo, vzťah medzi manželmi Neumanovcami (tak sa volal prvý manžel) začal škrípať. "Hoci bol Slovák, pochádzal z Opavy. Opava bola v tom čase nemecká. Z manžela sa stal prívrženec Hitlera. Odrazu nebol Slovák, ale Rakúšan." Spočiatku však z toho pani Alžbeta, paradoxne, ťažila. Pochádzala totiž zo židovskej rodiny, čo bolo v tom čase mimoriadne nebezpečné. "Vďaka tomu, že som mala za manžela nemeckého dôstojníka, som za Tisa dostala prezidentskú výnimku. Tá mi zaručovala, že sa na mňa nevzťahujú norimberské zákony. Takto som spočiatku ani príliš nepociťovala začiatok veľkej tragédie - vojny. Prežívala som v tichosti." Všetko sa však náhle zmenilo. Manžel pani Alžbetu opustil a rozviedli sa. Takto prišla o výhody, ktoré jej z predošlého postavenia vyplývali. Keď Nemci obsadili Slovensko, prezidentské výnimky stratili platnosť. Bola tak vystavená obrovskému ohrozeniu.
Zachránil ju však druhý - najvýznamnejší muž jej života. Spoznala sa so slovenským členom protinemeckého odboja Mikulášom Krenkom. Keď sa rozbehlo nemecké riešenie židovskej otázky naplno, rozhodol sa s pani Alžbetou ukrývať. Chcel, aby s nimi do hôr, do úkrytu, odišli aj Alžbetini rodičia, ale jej otec to odmietol. "Vedeli, že keď sa mama bude skrývať sama, bude mať väčšiu šancu zachrániť sa," hovorí Naďa, dcéra pani Alžbety. Tej totiž pri niektorých spomienkach pamäť neslúži úplne presne. Neskôr sa rozhodnutie rodičov pani Alžbety ukázalo ako osudové. "V roku 1942 deportovali maminho brata a sestru, o dva roky neskôr i jej rodičov. Deportovali ich do Osvienčimu, odkiaľ sa už nevrátili." Keď si pani Alžbeta zaspomína na tieto udalosti, evidentne posmutnie.
Hoci to na sebe nedáva poznať, bolestivou spomienkou je určite aj obdobie, keď sa pod falošným menom Bieliková ukrývala v partizánskej bašte na Balážoch. "Bála som sa najmä dedinčanov. Neboli spoľahliví, dúfala som, že ma neudajú. Jeden Nemec nám raz povedal: ´Vy, Slováci, ste zvláštny národ. Každý deň za mnou chodia dedinčania a niekoho z partizánov udávajú...´" Nemecká armáda napokon dobyla aj oblasť na Baláži. Partizáni sa stiahli do stredoslovenskej obce Podkonice. "Bývala som tam so ženou partizánskeho veliteľa. Situácia sa však každým dňom menila." Hoci bola už v tých časoch do svojho partizánskeho záchrancu zamilovaná, zosobášiť sa s ním nemohla. Nepovoľoval to rasový zákon.
Nemecké vojská si dobre uvedomovali hrozbu partizánskych útokov, a tak sa snažili útočiť na partizánske sídla na strednom Slovensku. Postupom času tak obsadili aj Podkonice. „Veľmi som sa bála a musela sa skrývať. Stále som používala falošné meno. Robila som dobre. Som Židovka a môj partner bol hľadaným partizánom. Od odbojárov som mala k môjmu falošnému menu aj legitimáciu." Tá sa jej zišla. Nemeckí vojaci totiž dedinčanov neustále kontrolovali. Hoci trávila väčšinu času v horách, keď sa vydala do dediny, aj jej sa stalo, že sa jej spýtali na meno. "Raz som sa skoro preriekla. Na poslednú chvíľu som si však uvedomila, že svoje ani druhovo meno nesmiem povedať. Vojaci totiž malý veľkú knihu, v ktorej boli napísané mená odbojárov aj Židov. Keby tam našli aj meno Bieliková, bola by som odsúdená na smrť."
Doba bola veľmi pohnutá. Ľudia sa báli o život, jeden druhému neveril. Najmä židovské obyvateľstvo sa oprávnene obávalo o svoj osud. Tí, ktorí sa vyhli transportom do koncentračných táborov, museli sa skrývať podobne ako pani Alžbeta. „Do týchto podmienok som sa narodila ja. Ako dieťa židovskej matky som bola prakticky vopred odsúdená na smrť," hovorí dcéra pani Alžbety. Našťastie sa však najväčšie zverstvo v novodobej histórii chýlilo ku koncu. Netrvalo dlho a s nádejou si to začali uvedomovať aj vyhnanci i tí, čo boli v odboji. „Keď som raz bola vonku, šla som okolo skupinky nemeckých vojakov. Tí sa medzi sebou rozprávali rodnou rečou, mysleli si, že im nerozumiem. Ja som však nemčinu ovládala veľmi dobre. Rozumela som, čo si medzi sebou hovorili. Vraj Rusi sú už veľmi blízko a čoskoro budú musieť nemecké vojská ustupovať," spomína si pani Alžbeta na ďalšiu príhodu zo svojho života „v utajení".
Po skončení vojny sa so svojím partnerom a otcom dieťaťa zosobášila. Vrátili sa do Banskej Bystrice. Do rodnej Žiliny sa už po všetkom, čo zažila, nechcela vracať. Z vecí po jej rodine sa nezachovalo nič. Počas obdobia, keď sa vykonávali deportácie, boli denno-dennou súčasťou života vojenské bytové prehliadky. „Pri jednej z nich gardisti vyhádzali všetky veci zo skríň a spálili ich. Mali sme veľa rodinných vecí, mnoho pekných fotiek. Nezachovalo sa z nich nič, všetko zhorelo..."
S manželom a dcérou sa po dvoch rokoch života v Banskej Bystrici presťahovali do Nových Zámkov. „S manželom sme dostali byt. Bol železničiar. Do Nových Zámkov sme sa presťahovali práve preto, že ho služobne preložili. Začínali sme sa pomaly vracať do bežného života. Manžel mal ako bývalý odbojár aj nejaké výhody. Žili sme však skromne." Ako je však dnešnej verejnosti známe, socializmus, ktorý nastúpil, krivdil často aj ľuďom, ktorí vojnu s nemeckými fašistami vyhrali. Výhody preto boli len dočasné. V roku 1947 prišla na svet druhá dcéra Alžbety Krenkovej, Viera.
V roku 1950 preložili manžela pani Alžbety do Košíc. „Ja som tu strašne nechcela ísť. Bola som Stredoslovenka, život na východe som si nevedela predstaviť. Manžel mi však nedal na výber. Povedal, že on odchádza tak či onak." Košice si však časom obľúbila. „Dnes si už myslím, že je to celkom dobré miesto na život. Keď sa ma však dnes niekto spýta, odkiaľ som, aj tak odpoviem, že som Žilinčanka," hovorí so smiechom. Hoci jej manžel pracoval, nechcela ostať domácou. Keď už boli deti väčšie, zamestnala sa na riaditeľstve Pozemných stavieb, neskôr pracovala vo Východoslovenských vodárňach, kde bola zamestnaná až do dôchodku.
Postupom času dcéry Krenkovcov vyrástli, najskôr sa vydala a odsťahovala Naďa, potom Viera... Druhá ušla pred socializmom do Nemecka, kde žije dodnes, no s mamou udržiava pravidelný kontakt. Pani Alžbetu zastihla v roku 1975 ďalšia životná tragédia - ovdovela. „Manžel bol tuhý fajčiar. Vyfajčil aj štyridsať cigariet denne. Ešte nejaký čas predtým, ako zomrel, prišlo prvé varovanie - dostal infarkt. Potom sa snažil žiť zdravo, prestal fajčiť. Raz mi však po dobrom obede povedal, že mu jedlo chutilo, ale stále mu niečo chýba. Povedala som mu, že mu jednu cigaretu dovolím. A to bola chyba. Cigareta v ňom opäť spustila nutkanie, zase začal veľa fajčiť. Zomrel na ďalší infarkt." Ďalšieho chlapa už pani Alžbeta nehľadala. Približne 10 rokov žila v prázdnom manželskom byte, neskôr sa nasťahovala k dcére Nadi.
Dnes si pani Alžbeta užíva najmä rodinný život. Predtým veľa čítala. "Nielen knihy, ale aj noviny. Prečítala všetko od prvého písmena až po tiráž," hovorí dcéra Naďa. Dnes však jej mame zrak neslúži tak ako kedysi. Má päť vnúčat a sedem pravnúčat. „Často spomínam. Prežila som zlé časy. Potom si však poviem, načo by som sa tým trápila, keď je prítomnosť dobrá." Nedalo nám to a pokúsili sme sa od nej vylákať recept na dlhý život. Niekoho možno odpoveď sklame. „Nikdy som nerobila nič špeciálne. Jedla som stále, čo som chcela a na čo som mala chuť. Dlhovekosť mám zrejme v génoch. Aj moji starí rodičia sa dožili vysokého veku." Súčasnosť si teda 100-ročná Košičanka užíva. Na to, na koľko rokov si ešte trúfa, nám odpovedala vyhýbavo. „To je otázka pre Boha, nie pre mňa. Viem však, že ďalších sto rokov to nebude," uzavrela pani Alžbeta Krenková, ako inak, s humorom...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
