Ako dieťa sníval o veľkom kamióne, na ktorom prejde celý svet. Prešlo niekoľko rokov a z neho sa naozaj stal vodič kamióna. Ochotne nám všetko prezradil o svojom povolaní i živote na kolesách.

Povolaniu vodiča kamióna sa Braňo venuje 11 rokov. "Po základnej škole som šiel za automechanika s tým, že potom aj tak skončím za volantom kamióna. Moje začiatky boli ťažké. V tej dobe, po revolúcii, bol všade samý podvodník. Mnoho firiem fungovalo vtedy len tak, že mali kancelárie v bytoch a iba dve, tri autá. Tie boli v katastrofálnom stave. A za prácu nikto poriadne neplatil... Bolo to vtedy hrozné."

Byť vodičom kamióna je svojím spôsobom voľná práca. Ako hovorí Braňo, človek dostane úlohu ísť z nejakého miesta A do miesta B. V podstate čas, ktorý trávi medzi tým a ako sa dostane tam, kam má, si naplánuje sám. Samozrejme, táto práca má aj svoje negatíva. "Je mimoriadne ťažká na psychiku. Hociaký problém sa vyskytne, všetko treba riešiť samostatne, za pochodu. Treba sa vždy vedieť vynájsť, nepanikáriť a snažiť sa všetko riešiť s pokojnou hlavou. Je toho naozaj veľa, čo treba po tej ceste riešiť. Okrem bežných v doprave aj problémy pri nakládke či pri vykládke tovaru. A tiež s policajtmi. Kedysi sa na hraniciach chytali každej maličkosti, bolo sa treba teda hneď vynájsť a vyriešiť to."

Na otázku, aký je život kamionistu, Braňo nevie hneď odpovedať. Preto sa obracia na manželku Ivanu, ktorá odpovedá okamžite. "Hrozný. Hlavne pre rodinu," tvrdí a Braňo to potvrdzuje. "Zaberá to hrozne veľa času. Nie je to len o tom, že niečo niekam odveziem. Sú s tým spojené aj ďalšie veci - papierovačky, údržba auta a, samozrejme, aj ten čas, kým sa niekam dostanem, vyložím a prídem späť, je dlhý. Takže naozaj to zaberá veľa času. Napriek tomu ma to zatiaľ baví." Zároveň dodáva, že momentálne je veľkým problémom kríza. Kamionisti majú omnoho menej objednávok oproti minulému roku. S časom je to však stále zlé. Zaujíma nás teda, či sa dá určiť nejaký presný časový úsek, koľko dní či týždňov z roka nie je doma. "Nikdy nie je doma," zapája sa Ivana a Braňo to upresňuje. "Za posledné dva mesiace som bol doma tri dni. Ide aj o to, či ma firma posiela rozvážať po Slovensku alebo niekam za hranice. Domov sa vrátime na jeden, dva dni a idem na otočku von. Cesta do zahraničia môže trvať tam a späť aj dva týždne. Sú firmy, ktoré posielajú vodičov na štyri týždne von a týždeň sú doma. Keď si to človek zráta, je to málo."

Život kamionistu má napriek tomu podľa Braňa svoje čaro. Je na ňom, ako si naplánuje celý deň. Čo sa týka krajín, ktoré s kamiónom prišiel, je ich ozaj dosť. Začínal jazdiť na východ - Rusko, Ukrajina, Rumunsko, na Balkáne aj Turecko. Ďalšie krajiny, kam sa pracovne dostal, sú Španielsko, Portugalsko, Nemecko a tiež krajiny na severe - Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Švédsko, Dánsko, Nórsko a Fínsko. Dostal sa aj na miesto, ktoré navštívil len málokto. Braňo sa totiž vďaka tomuto povolaniu dostal až za polárny kruh.

Počas svojich ciest získal množstvo zážitkov. Azda najhoršie mu ostali z jeho úplných začiatkov. Pred kamiónom totiž začínal s dodávkou. Chodil zásobovať detské tábory na Ukrajine, kde videl deti, postihnuté výbuchom v Černobyle. "Bolo to tam strašné. Viesť život s ich postihnutiami či chorobami... to je hrozné už len na to pozerať. Deti boli doničené, pokrivené, s chýbajúcimi časťami tela. Nerád na to spomínam. Bolo to veľmi deprimujúce.

Najkrajšie spomienky má na Rusko, kde začínal, zaúčal sa a ostrieľal. Jazdil tam tri roky a napriek tomu, že o východe kolujú hrôzostrašné historky, nikdy nemal žiadny problém. Myslí si preto, že množstvo cudzích príhod je "prifarbených". "Bežné tam napríklad bolo, že sa čakalo týždeň, niekedy aj dva na colnici, pár dní až týždeň na hranici. Samozrejmé, boli aj príhody s policajtmi, drobné úplatky a podobne. To sa len otvorilo okienko a podal sa napríklad pornočasopis alebo cigarety. Policajt sa poďakoval a išlo sa ďalej. Bežné bolo aj tzv. dýchanie do čiapky. To bolo niečo ako naše testery na alkohol. Musel som fúknuť policajtovi do čiapky a on to vdýchol do seba, aby zistil, či som pil alebo nie."

Vtipné spomienky si doniesol aj v súvislosti s ukrajinským jedlom. Keď si dal šašlik, musel sledovať veľkosť mäsa na paličke. Počuli totiž, že ak boli kúsky veľké, bolo to dobre, lebo šlo o bravčovinu. No ak boli malé, boli vraj zo psa. "Neviem, čo je na tom pravdy, ale nám doniesli veľké. No zarazila ma iná vec. Doniesli nám jedlo, no bez príboru, Keď som o neho čašníka požiadal, otočil sa a vzal ho inému hosťovi, ktorý práve dojedol. Bez umytia mi ho podal. Tak som nevedel, či sa mám smiať alebo mu dačo 'pekné' povedať."

Na margo problémov a príhod, ktoré sa iným v Rusku stávajú, Braňo tvrdí, že sa človek nesmie nechať zastrašiť. Väčšina sa dá vyriešiť drobným úplatkom. "Netreba nevystrájať, zbytočne sa nezapliesť s nikým, ani ´čiernym´ nákupom a predajom. Dalo sa tam totiž obchodovať s rôznymi vecami, a pokiaľ sa človek s nikým nezaplietol, nikto mu nič neurobil. Vraví sa totiž, že s Rusom sa dá vybabrať iba raz, druhýkrát už nie..."

Za výhodu na cestách na východ považuje Braňo aj to, že maturoval z ruštiny. Dohovoriť sa teda nebol pre neho žiadny problém. No ani znalosť ruštiny mu raz nebola k ničomu. "Vracal som sa z Moskvy domov a na ukrajinsko-slovenskej hranici som bol ráno okolo štvrtej. Všetci colníci ešte spali, tak som vpálil do ich miestnosti, zapol svetlo a poprial dobré ráno. Keď si popretierali oči, povedal som im, že potrebujem prejsť hranicu. Samozrejme, tak som ich naštval, že som ich zobudil, že mi rozmontovali celú kabínu, či náhodou neprevážam nejaké drogy. Chceli mi rozobrať aj pneumatiky, nádrž, skontrolovať naftu... No, bol to hrozný cirkus."

Samozrejme, Braňo priznáva, že mnohí jeho kolegovia hovoria pravdu, ak majú z ciest po východe nepríjemné zážitky. Sám vraj pozná takých, ktorí boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Napríklad im ktosi vykradol auto a podobne. Na hraniciach sa tam často zíde hocaká zberba a tí ľudia sa odtiaľ nemajú ako dostať. Aj mnohí vodiči sa zvyknú opiť, a potom sú, samozrejme, dobrými terčmi pre krádež. "Mnoho ľudí si myslí, že krádeže sú výsadou len pre Rusko či východ. No môjmu kamarátovi sa to stalo v Lyone vo Francúzsku, čo by si človek myslel, že tam je v bezpečí. Nastriekali mu uspávací plyn do auta, a keď zaspal, zobrali mu notebook, fotoaparát, telefóny i tovar. Hovorí sa, že vodičov uspávajú nejakým anestetikom. Niektorí sa v kabíne zamknú, no ak sa k nim nepodarí dostať, môžu v nej zomrieť. Toto sa aj stalo vodičovi nejakej českej firmy. Keď zlodeji kabínu otvoria a vykradnú, vyvetrajú ju a vodiča zachránia. Čo je teda lepšie? Zamknúť sa a možno sa zadusiť, alebo nezamknúť a nechať sa ´iba´ okradnúť..."

Vďaka svojmu povolaniu sa Braňo dostal tam, kam bežný človek nechodí každý deň. Za polárny kruh, konkrétne vo Švédsku v meste Galivare. Tam sa nachádza kameňolom, v ktorom od roku 1968 ťažia meď či zlato. "V tých severských krajinách je to úplne pokojné. Všetci ľudia sú milí a pohodoví, žiadny stres, panika... U nás sa ľudia plašia, a pritom tamtí urobia v pokoji dvakrát toľko roboty. Videli sme aj soby, krajina je samý les, jazierka, malé drevené domčeky. Žiadny prepych, tí ľudia žijú skromne. Akurát musia mať lacnú elektrinu, lebo majú domy celú noc vysvietené. Zima tam trvá dlhšie a je, samozrejme, tvrdšia ako u nás. Zažil som aj polárnu noc. To bolo nádherné, robil som si aj záznam na kameru. Tiež je zvláštne, že tam človek inak vníma oblohu. Akoby bola príliš nízko nad zemou."

Inú príhodu si priniesol z Poľska. V jeden večer bola veľká búrka, kvôli ktorej im meškal trajekt. Čakali naň 17 hodín. "Nakoniec sme šli iným. No spanie bolo na tej rozkolísanej lodi zaujímavé. Mňa s mojou váhou síce zatlačilo do postele, no manželka Ivanka po nej celú noc ´lietala´." V Španielsku zažil niečo zvláštne. Tam sa totiž hovorí, že kde je najväčší bordel, tam je najlepší bar. "So smetím to tam nefunguje ako u nás. Nie sú tam napríklad popolníky a popol sa klepe priamo na zem. Aj papiere sa hádžu na zem, cigarety sa hasia na zemi... Upratovačka to iba raz za čas zametie. Keď som tam bol prvýkrát, úplne ma to zaskočilo. Nebol som na to zvyknutý."

Aj z Burgosu na severe Španielska si doniesol zaujímavú príhodu. Rozprával sa s hluchonemými. "Sedel som pri bare, keď zrazu prišla skupinka hluchonemých. Jeden sa otočil ku mne a posunkami mi naznačoval, aby som si dal pivo. S nášho ďalšieho rozhovoru (rukami, nohami a všetkým možným) vysvitlo, že tá skupinka hluchonemých má nejakú družbu s Košicami, že poznajú každý košický bar a kde čo máme. Bol som z toho úplne vyvalený." Zlatým klincom večera bolo to, že ho skupinka vzala so sebou na diskotéku. "Tiež som sa čudoval, ako počujú hudbu, no vysvetlili mi, že cítia vibrácie."

Z Nórska z hlavného mesta si priniesol vtipnú príhodu Braňov kolega. V Oslo si na zemi všimol sedieť našich Rómov. Mali pri sebe tabuľku, že sú bezdomovci zo Slovenska, aby im ľudia prispeli. Kolegovi sa priznali, že chodia pracovať na stavby, a potom si takto prídu ešte do mesta privyrobiť. Na záver pridal Braňo ešte jednu úsmevnú príhodu, ktorá potvrdzuje, že po zážitky rôzneho druhu nemusí pochodiť pol sveta. "Nedávno som niečo viezol do Nitry. Tam ma na parkovisku na pumpe zastavil nejaký 'týpek'. Dosť priblblo sa usmieval a potom sa opýtal: ´Dobrý deň. Nechceli by ste štetku?´ Toto by som bol čakal hocikde, ale tu...?" smeje sa Braňo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári