Najvzácnejšie hodinky sú každé, ktoré sa mu podarilo "oživiť"

Niekto nepoužíva náramkové hodinky vôbec, iný má jedny, dvoje alebo aj viac kusov. Obvykle podľa toho, na akú príležitosť ich používa. Nie je ich veľa, no existujú ľudia, ktorí môžu hodinky rátať na stovky.

Sú to hlavne zberatelia, ktorým učarovalo tiché tikanie a svet miniatúrnych ozubených koliesok. Jedným z tých košických je aj Ján Pravda. Zberateľ, ktorého záľuba ide ruka v ruke s jeho povolaním hodinára.

Prvý kontakt s miniatúrnymi strojčekmi, ktorý potom prerástol do vzťahu na celý život, nadobudol 53-ročný Košičan ešte v detstve. "Otec bol vášnivý holubár a mal kamaráta, tiež holubára," spomína J. Pravda. "Bol hodinár a otec ma občas brával k nemu do práce. Bolo to na Sokolovskej ulici, kde malo výrobné družstvo Technika opravovňu hodín. Kým oni dvaja sa bavili o holuboch, mňa fascinoval ten záhadný svet koliesok. Zapáčil sa mi a už vtedy vo mne skrsla myšlienka, že budem hodinárom." Bolo to v roku 1971, teda v období, keď si mal vyberať svoje budúce povolanie. Dal si teda prihlášku do vtedajšieho národného podniku Klenoty, a keďže jediná hodinárska škola v Československu bola v Novom Měste nad Metují, za štúdiom musel mladík precestovať takmer celú republiku. Konkrétne do západných Čiech, severne od krajského mesta Hradec Králové.

"V Novom Měste nad Metují bol okrem školy aj závod na výrobu hodiniek značky PRIM. Štúdium trvalo tri plus dva roky a bolo s maturitou. Býval som v internáte, a keďže sa musel každých 30 dní ´vetrať´, raz mesačne som absolvoval cestu vlakom domov. Počas tých ciest som sa naučil, ako spať po stojačky v uličke," smeje sa J. Pravda pri spomienke na študentské roky. "Po maturite som nastúpil do Klenotov na Šrobárovej, terajšej Alžbetinej ulici. Blízko bol starinársky trh, zvaný Blšák, takže každé ráno som tam zašiel. Dali sa tam kúpiť hodinky za bagateľ, 20 či 30 korún. Povedal som si, že keď to už má byť moje celoživotné remeslo, tak ich budem aj zbierať. Niekedy vtedy sa teda vo mne okrem profesionálneho začal kryštalizovať aj zberateľský vzťah k hodinám. A trvá dodnes..."

Ako prvé začal J. Pravda zbierať nástenné, tzv. bicie hodiny. To preto, lebo pracoval v dielni, kde sa práve také opravovali. Mnohé boli staršieho typu, a preto si k nim musel zháňať literatúru, aby ich dokázal spojazdniť. "Potom prišla pauza a určitý zberateľský útlm, ktorý si vynútili rodinné povinnosti. Časom som sa začal venovať aj zbieraniu náramkových hodiniek a asi posledných opäť rokov sa špecializujem na hodinky značky PRIM. Je ich veľa, vyrobilo sa ich okolo 16 miliónov kusov. Samozrejme, nie všetky sú rovnaké, ale sú rozdelené do rôznych typov. Koľko ich však je, neviem. Je to ťažká otázka, na ktorú by som aj ja rád poznal odpoveď. Neexistuje totiž žiadny oficiálny katalóg PRIM-iek. Náramkových ani budíkov. V Česku je toto zberateľstvo rozšírené viac, a tam sa mi podarilo zohnať prvý amatérsky katalóg PRIM-iek. Je však neúplný a málo obsažný."

Zo začiatku získaval J. Pravda exponáty do svojej zbierky nakupovaním na starinárskych trhoch alebo od známych. Teraz sú to prevažne burzy, na ktorých sa dajú získať kúpou alebo výmenou také kusy, ktoré mu v zbierke chýbajú. Samozrejme, väčšinu musí spojazdniť. Písať kvôli rozšíreniu zbierky do fabriky v Novom Měste nad Metují by bolo zbytočné. Výroba sa už skončila. Ale cez internet sa dá tiež voľačo získať. "Kedysi som mal svoje exponáty rozvešané doma po stenách. Vždy, keď mala prísť návšteva, som z nich utrel prach a natiahol ich, aby pekne tikali."

Samozrejme, z pochopiteľných príčin nám J. Pravda nechcel prezradiť, koľko kusov vo svojej zbierke má. Aspoň niečo však naznačil. "Plne funkčných hodiniek značky PRIM mám osem paliet, v každej je 50 kusov. Každý z nich je originál. Teda je to asi 400 kusov, ktoré sa líšia buď veľkosťou, alebo tvarom ciferníka či ručičiek. Každý typ sa vyrobil aspoň v šiestich farebných modifikáciách, takže stále je čo zháňať, aby bola zbierka čo najkompletnejšia. Samozrejme, mám niekoľko škatúľ plných hodiniek, ktoré ešte treba opraviť a roztriediť, lebo aj v nich môžu byť exponáty, ktoré v zbierke nemám." Budíkov zn. PRIM má J. Pravda okolo 300. Tiež sú všetky opravené a funkčné. K nim určite pribudne aj nejaký originál, ktorý čaká v niekoľkých škatuliach na opravu a porovnanie.

"Momentálne uvažujem nad rozšírením zbierky o nástenné, tzv. kukučkové hodiny. Spojazdnených mám asi tucet, niekoľko desiatok ďalších treba opraviť a zatriediť." To by až taký veľký problém byť nemal. Krátko po revolúcii v roku 1989, keď sa takmer všetky obchody a prevádzky privatizovali alebo reštituovali, sa likvidovali aj Klenoty. Zásoby súčiastok sa dali získať za smiešne peniaze. J. Pravda vtedy do ich nákupu investoval takmer všetky (aj rodinné peniaze). "Množstvo hodiniek, a teda aj náhradného materiálu som kedysi nadobudol aj skupovaním nevyzdvihnutých opráv. Raz za pol roka, keď sa v jednotlivých prevádzkach nazbieralo väčšie množstvo, putovali do predajne KOMPAS a ja som ich kúpil. Od koruny až po dvadsať za kus. To som pritom ešte nevedel, že budem hodinky zbierať. Len mi bolo ľúto, aby sa zošrotovali. Viem, že som vtedy urobil dobre, lebo teraz by som musel mnohé súčiastky prácne vyrábať."

S opravami a používaním náhradných dielcov súvisí aj presnosť ich výroby. Teda napríklad použitie nejakej súčiastky z hodiniek, vyrobených pred 10 rokmi, do rovnakého typu, vyrobeného v súčasnosti. "Ak je medzi autami najlepší mercedes, tak potom nasleduje značka BMW, nejaká tretia, a potom by boli PRIM-ky," tvrdí J. Pravda. "Hoci ich bolo vyrobených spomínaných 16 miliónov, práca sa vyznačovala presnosťou. Nie nadarmo sa hovorilo: ´Zlaté české ručičky...´ Na rozdiel od niektorých sovietskych hodiniek, pri opravách ktorých si musím všelijako pomáhať. Bol som v niektorých výrobných fabrikách a videl som, ako to tam funguje. Preto sa teraz nečudujem, že jednotlivé kusy jedného typu nie sú identické." Kým v Novom Měste nad Metují vraj chodil jeden človek po výrobe a neustále kontrolovať presnosť práce, v bývalom ZSSR sa tak dialo raz za tri mesiace. Preto teraz tie rozdiely...

Na svoj prvý kus do zbierky sa J. Pravda pamätá celkom presne. "Boli to veľké nástenné hodiny z roku 1890 a odbíjali každú štvrťhodinu. Môj otec ich zdedil po svojom otcovi." Otázkou, ktorý exponát v jeho zbierke je najvzácnejší, sme košického zberateľa trochu zaskočili. "Najcennejšie? Neviem. Mám však tri také, ktoré sú môjmu srdcu blízke. Tie prvé sú PRIM-ky, ktoré som dostal ako 12-ročný na birmovku. O čosi neskôr, keď som sa už rok učil za hodinára, som mal asi pocit, že som odborník. Nakúpil som si hodinárske náradie a tie hodinky som rozobral. Samozrejme, keď som ich zložil, ani sa nepohli. Moji rodičia na to časom prišli a riadne ma vyhrešili. Tie hodinky ležali v zásuvke niekoľko rokov. Až kým som tým miniatúrnym strojčekom začal skutočne rozumieť. A vtedy som tie PRIM-ky opravil.."

Druhé, tzv. srdcu blízke sú hodinky, ktoré J. Pravda získal kurióznym spôsobom po "nežnej revolúcii". Bolo to začiatkom 90. rokov, keď si na Furči otvoril súkromný obchodík s hodinami. "V prvý deň ku mne vošli dvaja úplne neznámi ľudia. Starý a starká. Na pult položili zlaté hodinky a povedali, že mi ich dávajú ako štart do nového života, aby sa mi darilo. Bola tam vtedy aj moja manželka a obaja sme z toho ostali v šoku. Kým sme sa spamätali, tí dvaja boli preč. Neraz som premýšľal, čo ich k tomu kroku viedlo. Jediné, čo mi napadlo, bolo, že zrejme aj oni do roku 1948 podnikali a boli radi, že sa to vrátilo. Žiaľ, nikdy viac som ich už nevidel, takže skutočnú pravdu sa asi nikdy nedozviem."

Tretí kus, ktorý si J. Pravda cení, kúpil na burze. Boli to vreckové hodinky, vyrobené Francúzskom pre Čínu v roku 1850. Na ich spojazdnení pracoval asi rok, lebo musel vyrobiť rôzne náhradné diely, ku ktorým nemal dokumentáciu. "Išlo o strojček značky Duplex, ktorý bol na tú dobu výnimočný tzv. systémom mŕtveho kroku. To znamená, že sekundová ručička sa nepohybovala plynulo, ale po jednej sekunde. Pri oprave týchto hodiniek som sa presvedčil o tom, že hodinárstvo nie je iba o presnosti, ale aj o šikovnosti vyrobiť požadovaný diel doslova na kolene. Pritom v dnešnej dobe sa dá s obrovskou presnosťou vyrobiť takmer všetko. Ale ako čosi také ako hodinový strojček dokázali zostrojiť koncom 19. storočia? Bola to skutočne ručná práca na vysokej úrovni."

Na záver sa J. Pravda vrátil k otázke, ktorú sme mu položili skôr. Teda ktoré hodinky v jeho zbierke sú najcennejšie. "Najcennejšie sú tie, ktorým som musel venovať veľa času, aby som ich spojazdnil. V tom je to čaro zberateľstva. Dostať do rúk takmer rozbitý a nefungujúci kus kovu a hútať nad tým, ako ho oživiť. Napríklad vyrobením takého náhradného dielu, ktorý nemám a bez ktorého sa strojček nerozbehne. Nie vždy to ide hneď a ľahko. Nad niektorými kusmi sedím celé hodiny, no nie a nie prísť na to, ako ďalej. Ale aj to je to, čo ma na zberateľstve baví. Hľadať spôsob, ako braku, ktorý nemá takmer žiadnu hodnotu, vrátiť život. Rozbehnúť ho, a tak z prítomnosti poslať do minulosti, niekedy aj o sto rokov, keď niekomu slúžil. Nie som frajer, ale boj s hodinami nikdy neprehrávam. To je moje krédo. Budem sa s nimi trápiť dovtedy, kým nedosiahnem, čo chcem. Ak si s nejakou opravou neviem rady, odložím ich nabok a nedotknem sa ich hoci aj pol roka. Potom sa k nim vrátim a niekedy až žasnem, aké bolo riešenie jednoduché. Sám nechápem, ako som ho mohol vtedy prehliadnuť..."

Zo začiatku, teda ešte pred rokom 1989, bolo zberateľstvo čohokoľvek pomerne jednoduché, lebo nič nemalo svoju pravú hodnotu. Ak nie pozemky a byty, tak ani hodinky, známky, odznaky či čokoľvek iné. Po roku 1989 sa všetko historicky cenné pomerne rýchlo vyzbieralo. Zberateľstvo začalo byť v móde, no v máloktorom prípade šlo o vášeň, väčšinou bol zámienkou zisk. Lacno kúpiť, draho predať. To však určite nie je prípad J. Pravdu. Za jeho zberateľstvom je skutočný vzťah k tikajúcim strojčekom a snaha vdýchnuť život všetkým, ktoré prejdú jeho rukami.