Rešpektujú ho najmä na Slovensku, kde sa zaslúžil o vznik univerzitných lekárskych fakúlt a chirurgie ako takej. Jeho pamiatku sme si pripomenuli v decembri na krste knihy Rudolfa Schustera - Profesor Ján Kňazovický. O živote tohto Košičana sme sa pozhovárali s jeho vnúčatami PhDr. Milanou Kovaničovou a MUDr. Milošom Kňazovickým.

J. Kňazovický sa narodil v roku 1893 v Ľubietovej. Na strednom Slovensku študoval na gymnáziu, konkrétne v Banskej Bystrici. Po maturite sa rozhodol šudovať medicínu v ďalekej Kluži v Rumunsku. Počas štúdia však vypukla 1. svetová vojna. Pre chorobu lekári neodporučili jeho presun na front. Nastúpil do vojenského lazaretu ako lekár a zachraňoval životy vojakov. Popri tom študoval a v roku 1916 promoval. V tomto roku sa presťahoval do Košíc, kde nastúpil do Nemocnice pre vojenských invalidov. Počas vyhlásenia Československej republiky, Maďarskej republiky rád a potom Slovenskej republiky musel Košice opustiť. V tomto krušnom období bol aj postrelený, liečil sa v Budapešti. Keď v Československu vyhlásili amnestiu, v roku 1922 sa vrátil domov. Nastúpil do Štátnej nemocnice v Bratislave. Venoval sa chirurgii a v roku 1929 sa stal ako najlepší chirurg prednostom chirurgického oddelenia Štátnej nemocnice v Košiciach. O 10 rokov ho vymenovali za riaditeľa Štátnej nemocnice v Košiciach. Počas okupácie Košíc odišiel za prednostu chirurgického oddelenia nemocnice v Martine. Po vojne sa vrátil do Košíc, kde už pracovne aj rodinne zakotvil natrvalo. Založil pobočku Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Košiciach, ktorá sa stala predchodkyňou dnešnej Lekárskej fakulty UPJŠ a stal sa jej prvým dekanom. Chirurgii priniesol niekoľko prelomových metodík, ktoré z neho spravili ikonu nielen v našich končinách, ale aj vo svete. Zomrel 20.8.1987.

Pri vstupe do historicky zariadeného domu, v ktorom žil aj J. Kňazovický, nám udrela do očí jeho busta. Akoby nás vo svojom dome pán profesor vítal a chcel nám o sebe čo-to porozprávať. My sme sa ho pokúsili spoznať ako človeka, prostredníctvom jeho potomkov. "Prvou vecou, ktorá mi napadne, keď si spomeniem na starého otca, je to, ako si trpezlivo vykladal pasians. Rovnako silnou spomienkou sú aj partie bridžu, ktoré sa v našom dome po večeroch hrávali," začína vnučka M. Kovaničová. "Pamätám si aj na to, že veľmi dobre kreslil. Keď som bola malá, bol mužom 'v pozíciách'. Aj tak si však našiel čas a hral sa so mnou. Keď sme si kreslili, maľoval najmä ľudové motívy."

Vnuk Miloš si zas spomína najmä na dedove výlety do prírody a lásku k lyžovaniu. Lyžovať vraj začal, až keď mal 50 rokov. Chytilo ho to natoľko, že tomuto športu ostal verný do smrti. "Pri lyžovačkách utrpel početné zlomeniny nôh či rebier. Sadru si dával dole predčasne, ale stále hovorieval, že by to svojim pacientom nikdy nedovolil. Ani zranenia ho však od lyžovania nedokázali odradiť," spomína M. Kňazovický. Vďaka silnému vzťahu k prírode bol povestný aj znamenitou kondíciou. "Keby bol chorľavý, určite by v 93 rokoch nedokázal zjazdiť Chopok. Nikdy nevylihoval. Chorý bol jedine počas štúdia v Kluži. Ako spomínal, vedľa študentských internátov bola ´cigánska osada´ a kto ešte nemal týfus, dostal ho. Nebol výnimkou a práve preto, že sa v tom čase nakazil, nebol odvedený na front. Aj vďaka tomu sa potom mohol venovať medicíne naplno."

O minulosti J. Kňazovický pred vnúčatami veľa nerozprával. "Bol skôr introvert. V spoločnosti však pôsobil energicky a rád vtipkoval. Sám od seba však pred nami nikdy nehovoril o veciach ako vojna či ťažké detstvo. O tom viem len to, že nejedol hydinu. Keď bol malý, videl, ako sa sliepky zarezávajú a prišlo mu z toho zle," spomína so smiechom na reči starého otca vnučka Milana. Od rodičov aj z vlastných spomienok vie, že bol počas monarchie vychovávaný prísne. To z neho bolo cítiť aj v neskoršom veku. "Stále bol prirodzene autoritatívny. Pôsobil tak však bez toho, aby niekoho trestal alebo napomínal. Mala som pred ním prirodzený rešpekt. Vedeli sme však, že sa na neho môžeme kedykoľvek obrátiť a pomôže nám s našimi problémami."

M. Kovaničová je psychologičkou, M. Kňazovický pracuje ako chirurg, lekárom bol aj jeho otec. Ponúka sa teda otázka, či profesijne ovplyvňoval aj zvyšok rodiny. "Myslím si, že nepriamo áno. Hoci som chcel byť pôvodne právnikom, moje rozhodnutie stať sa lekárom určite ovplyvnil aj fakt, že som bol jeho vnukom," priznáva M. Kňazovický. Jeho sesternica dodáva: "Myslím, že sa ma v detstve pokúšal priviesť k chirurgii. Pamätám sa, ako ma raz zobral so sebou do práce. Operoval a mňa nechal za sklom, nech sa na to pozerám. Prišlo mi z toho zle, jeho zámer mu teda nevyšiel..." Venuje sa však psychológii, čiže láska k medicíne zohráva v „kňazovickej" krvi určitú nespornú rolu.

Keď si majú vnúčatá J. Kňazovického zaspomínať na jeho osobnostné črty, ktoré ho priviedli k toľkým úspechom, nevedia sa rozhodnúť, ktorú povedať skôr. Na jeho prelomových objavoch, ako napríklad prvá úspešná transfúzia krvi na území Slovenska, sa však určite podieľala aj vlastnosť, ktorá je všeobecne považovaná za zlozvyk - workoholizmus. "Chirurgia bola jeho droga. Žil pre svoju prácu. Nikdy nemal žiadnu krízu. Nestalo sa, že by sa mu nechcelo ísť do práce alebo podobne. Stále bol plný elánu, chuti do práce. Jediným obdobím, keď posmutnel a pociťoval stratu životnej energie, bolo azda obdobie tesne po tom, čo zomrel môj otec. Aj jeho kolegovia hovorili, že ho ešte nikdy nevideli takého smutného," spomína M. Kovaničová. Láska ku chirurgii a radosť zo zachraňovania životov z neho spravili aj rekordmana svetových štatistík. Aktívne operoval do 85 rokov, poslednú operáciu viedol ako 91-ročný a aj keď sa rozhodol zavesiť skalpel na klinec, bol stále aktívny ako pomocný lekár. Niečo ako odchod do dôchodku a sledovanie celodenného televízneho programu u neho neprichádzalo do úvahy. Aj vďaka tomuto prístupu uskutočnil vyše 20 000 operačných zákrokov a o niečo vyššie množstvo pacientov ošetril.

Zaujímavou spomienkou, na ktorej sa zhodujú obe vnúčatá J. Kňazovického, je jeho cit pre štylizáciu a všeobecná rozhľadenosť. "Bolo to tým, že veľmi veľa čítal. Vyrastal v dobe, keď neexistovala televízia. Popri štúdiu sa utiekal k rôznej literatúre, najmä gréckym a rímskym filozofom. Mnoho výrokov z rôznych oblastí mal v malíčku a používal ich aj v bežnej reči. Vedel krásne písať. Zážitkom bolo čítať hoci aj jednoduchú lekársku správu, ktorú napísal," pokračuje M. Kovaničová. Písal si pamäte, no tie kvôli vydaniu biografií ešte počas svojho života zanechal. Nebol teda len chirurgom, ktorý sa o iné vedy ako medicína nezaujíma. Žil so spoločnosťou, vnímal, čo sa okolo neho deje. Miloval aj umenie. Rád chodieval s priateľmi do divadla, v tejto záľube trocha poľavil počas komunizmu. "Jeho všestrannosť však potvrdzovala aj láska k športu. Okrem toho, že aktívne lyžoval, v televízii si rád pozrel futbal či hokej. Bol to človek s otvorenými očami."

Vzhľadom na kondíciu a zdravotný stav J. Kňazovického očakávali jeho známi i rodina, že sa dožije nezvyčajne vysokého veku. Trúfal si na to aj sám. "Známa je príhoda, keď mu kolegovia navrhovali, že na 95. narodeniny mu zorganizujú veľkú oslavu. Odmietol to a povedal, že oslava bude, až keď bude mať okrúhlu stovku," hovorí M. Kňazovický. Staroba si na zdravotnom stave jeho starého otca vybrala jedinú daň - zhoršený sluch. "V neskoršom veku počul zle. Spomínam si napríklad, ako hulákal celý dom. Rád totiž počúval vážnu hudbu. Tým, že počul slabšie, musel si ju púšťať veľmi hlasno, čo ostatným v dome prekážalo."

Oslabený sluch sa mu stal osudným. J. Kňazovický zomrel kurióznou a tragickou smrťou. "Bol u svojho internistu na vyšetrenie srdca. Keď od neho odchádzal, nepočul cúvajúce nákladné auto, ktoré ho prešlo." Hovorí sa, že mu v taške našli výsledky vyšetrenia a srdce mal ako mladík. Na základe mnohých vážnych poranení, zapríčinených spomínanou autonehodou, bol okamžite prevezený do nemocnice. Jeho posledné reakcie pred odchodom na druhý breh sú taktiež povestné a charakterizujú jeho povahu. "Keď mu spravili röntgenové snímky, sám sa na ne pozrel a skonštatoval, že to nie je dobré. Stihol sa ešte sám vyšetriť. Neskôr upadol do kómy a na druhý deň zomrel," hovorí o ťažkých okamihoch M. Kňazovický.

Vďaka menu Kňazovický zažil vnuk Miloš zaujímavé situácie. Jeho starého otca pozná každý chirurg aj študenti medicíny. Študoval na fakulte, ktorú jeho založil jeho dedo. "Bol to zvláštny pocit," priznáva. "Šlo o akúsi zodpovednosť. Musel som sa snažiť, aby som starému otcovi nespravil hanbu. Profesori v škole mali ku mne rôzny prístup. Niektorí z času na čas prižmúrili oko, iní zas očakávali, že podám oproti ostatným dvojnásobný výkon." Podľa vnuka Miloša prežil jeho starý otec niekoľko pekných období. "Podľa mňa mal najradšej obdobie prvej republiky, keď sa stal primárom košickej nemocnice. Zo zariadenia, ktoré ľudia zoširoka obchádzali, vybudoval kvalitnú nemocnicu. Ďalším obdobím, ktoré sa mu páčilo, bolo to, keď počas komunizmu založil lekársku fakultu v Košiciach."

Kvôli predčasnej smrti zaiste nestihol povedať všetko, čo chcel. "Mal jeden krásny výrok. Tvrdil, že ak sa človek prestane zaujímať o svet okolo seba, politiku, kultúru a šport, život mu odcvála ako kôň. On to hovoril krajšie, no podstata tejto jeho myšlienky ma veľmi chytila za srdce," spomína s nostalgiou M. Kňazovický. Jeho sesternica Milana dodala: "Určite by ľuďom odkázal niečo o zodpovednosti. Bol typom človeka, ktorý si nikdy nič nenechával na zajtra. Stále si bol vedomý svojich povinností a aj vďaka tomu bol taký výnimočný človek."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári