A vďaka svojej neteri Barbore, ktorá sa tam pred niekoľkými rokmi vydala, mohol vidieť aj o čosi viac ako bežný turista, ktorý sa nechá zlákať stereotypnou ponukou cestoviek.

S Barborou a jej vyše ročnou dcérkou Šani sa stretli už na letisku v Tel Avive. Otravnú uvítaciu procedúru, ktorá čaká každého návštevníka Izraela, však podstúpil až pri prestupovaní na vnútroštátnu linku do Eilatu. "Prekvapilo ma, že prísnou bezpečnostnou kontrolou sme prešli až na druhom termináli, pred nástupom na domáce lietadlo. Tam si každého z nás rozobrali, pekne po jednom. Boli to všetko mladí ľudia, zrejme vojenská polícia, a okrem batožiny zröntgenovali aj naše hlavy. Museli sme čeliť až nezmyselným otázkam. Nielenže chceli vedieť za akým účelom sme do ich krajiny prišli, ale aj to, v akom vzťahu sme so spolucestujúcimi. Vôbec ich nezaujímalo, že do Eilatu cestuje viac ľudí z jednej krajiny preto, že sa tam koná nejaký európsky šampionát. Podozrivý bol pre nich každý. Ale ja sa im ani veľmi nečudujem, že tak vítajú hostí, pretože oni sú stále vo vojnovom stave..."

Je celkom prirodzené stretnúť na ulici po zuby ozbrojeného vojaka či mladú vojačku, ktorá má na pleci namiesto elegantnej kabelky prehodený najmodernejší samopal. "Izrael je vraj v súčasnosti najväčší výrobca samopalov na svete. Na každom kroku sme tam videli mladých ľudí s puškami, ktoré boli nabité ostrými. Im vôbec nepripadá nijako zvláštne, že základnú vojenskú službu musia absolvovať nielen chlapci, ale aj dievčatá. Kým u nás sme boli všetci nasraní, keď sme dostali povolávací rozkaz, mal som pocit, že Izraelčanov to v podstate baví, vojenčina je bežná súčasť ich života. Muži chodia na tri roky, ženy tuším na dva. Možno preto je to pre nich lákavé, že sú počas základnej vojenskej služby tak dobre platení. Po jej skončení majú toľko peňazí, že najskôr pochodia po svete, užijú si dovolenky, až potom začnú niekde robiť."

Prístavný Eilat má rôznorodú štruktúru obyvateľstva. Aj keď Izraelčania museli tvrdo bojovať, aby nad ním zaviala vlajka so šesťcípou hviezdou, pre ortodoxných Židov sú aj posvätnejšie miesta ako vyprahnutý kus zeme, v ktorej zapustili korene stovky luxusných hotelov, z ktorých je očarujúci výhľad na Červené more. "Je to typické kúpeľné mesto vystavané najmä pre turistov. Najviac ich tam chodí z Ruska, ale natrafíte aj na Nemcov či Angličanov. Prekvapilo ma však, koľko tam žije černochov. Od Barbory som sa dozvedel, že je to preto, lebo Izraelčania tam vymierali a vláda doviezla ľudí z Afriky, Etiópie, Kene či Somálska, aby sa tam usadili. Mnohí z nich vôbec neboli Židia, ale oni ich z nich spravili. Štát im platí a chce od nich, aby žili ortodoxným spôsobom. Z čoho však žijú, to nikto nevie, lebo ja som ich robiť nevidel. Ani ortodoxných Židov, ktorých v Eilate veľa nie je. Inak, v Izraeli je šesťdňový pracovný týždeň, a v sobotu, ktorá je sviatkom, žiaden Žid nepohne ani prstom." No v Eilate je už všetko prispôsobené turistom, obchodné domy sú otvorené aj v sobotu, na tradície sa tam až tak nedbá.

Štefanovi ich doma pripomína jarmulka, typická pokrývka hlavy ortodoxných Židov, ktorú si odtiaľ priviezol. Aspoň ako suvenír. "Hneď dve, keby som jednu náhodou stratil. Ale s jej nosením mám malý problém. Oni to majú jednoduché, lebo si ju prichytia o vlasy, ale ja musím použiť sekundové lepidlo, aby na mojej holej hlave držala. No ani to radšej neskúšam, lebo žena by ma s tým vyhodila," smeje sa návštevník "svätej zeme".

Bol v končinách, odkiaľ z nej dovidieť do troch okolitých štátov - Egypta, Saudskej Arábie a Jordánska. "Na konci mesta je hranica s Egyptom, a keď sa pozrieš cez Červené more, vidíš územie Jordánska. Najlepšie z najvyššieho kopca na okolí. Sprievodca nám povedal, že si tam môžeme ísť vychutnať západ slnka, a skutočne, keď sme sa tam vyštverali, o päť minút začalo padať za horizont. Bolo to úchvatné."

Navôkol je však nehostinná krajina, kde sa toho veľa neurodí. "Lebo je to samá púšť. Ale vraj tam ešte pred pätnástimi rokmi všetko rástlo. Aj keď sa to nezdá, v tých kopcoch vraj stále žijú rôzne druhy zvierat. Asi je to pravda, lebo cestou sme zazreli nejaké antilopy. Sám som sa čudoval, prečo o to územie Izraelčania tak tuho bojovali, lebo je to naozaj iba vyprahnutá púšť. A keď som sa ich na to opýtal, ani oni mi nevedeli odpovedať. Ale o tom, že je to dôležité miesto, svedčí aj to, že na tej hore je vysoký stožiar, na ktorom sú špeciálne kamery, ktoré vo dne v noci monitorujú celé územie. Je to veľmi prísne strážená krajina."

Eilat je zvláštne miesto aj tým, že má aj netradične umiestnené letisko. "Je priamo v strede mesta. Idete po ceste, ktorá je po oboch stranách pristávacej dráhy, a tesne nad hlavou sa vám vznáša lietadlo. Pravda, až tak veľa ich nie je, vari dve-tri denne, lebo je to dosť malé letisko. Ale je to zvláštny pocit."

Atrakciou mesta je aj delfinárium, kde sa dajú ľahko utratiť peniaze za "hrátky" s najrozumnejšími cicavcami morskej ríše. "Pravda, keď máš dosť peňazí. Môžeš sa na delfínovi aj povoziť. Ale pravdupovediac, veľmi ma to nelákalo, lebo to zviera sa mi zdalo príliš veľké, a na môj vkus aj prirýchle, tak som radšej minul peniaze na nejaké 'občerstvenie' v suchozemskom bezpečí."

V hoteli, kde všetci účastníci šampionátu bývali, bolo vraj od výmyslu sveta. "Mali sme to all inclusive, takže so stravou nebol žiaden problém. Už aj preto, že som si všimol, že náš hotel mal vlastné hospodárstvo, sad, kde pestovali ovocie i zeleninu. Aj keď tam je furt horúco, úrodu berú dva- až trikrát ročne. Ba majú aj akési 'družstvo' s ovcami a kozami, odkiaľ bola hotelová kuchyňa zásobovaná mäsom. Takže ten hotel bol prakticky sebestačný. Bolo tam k dispozícii všetko, čo náš žalúdok ráčil. Ale bola to skôr európska kuchyňa. Z tej domácej som čosi ochutnal až v Jordánsku. V jednej reštaurácii ponúkali jedlo formou švédskych stolov, a ja som sa snažil ochutnať čo najviac."

Výlet do susednej krajiny vybavila Barbora. "Keď sa mi skončili povinnosti v Eilate, povedal som si, že by bol hriech nevidieť jeden z novodobých siedmich divov sveta, kamenné mesto Petra v Jordánsku, lebo to bolo odtiaľ iba dvesto kilometrov. Problém bol akurát s papiermi, lebo na vybavenie víz bolo treba niekoľko dní. Ale o to sa už postarala Barbora." Tá nemala na žiadnej hranici problém. No asi by bol, keby sa na jordánskej preukázala izraelským pasom. "Ona ich má zo štyri či päť, a tam bol jej priepustkou český..."

Do Jordánska nejde s turistami ani izraelský sprievodca, hoci im výlet zabezpečila jeho materská agentúra. "V Izraeli nám to všetko vybavili, terénnymi autami nás po hoteloch pozbierali, ale na hranici s Jordánskom nás odovzdali jordánskym sprievodcom. Presadli sme z jedného autobusu do druhého, musím priznať, že som mal pritom dosť zvláštny pocit," vraví Štefan. "Mal som trochu obavy, pretože som počul všeličo o tom, ako sa v Jordánsku vodí turistom, že to tam nie je príliš bezpečné."

Ráz krajiny bol aj za hranicami rovnaký. "Celou cestou sme videli iba púšť, a na nej občas nejaký opustený dom. Keď sme prišli do jedného mesta, zdalo sa mi pekné, čisté, ale niečo mi tam nehralo, nevidel som totiž žiadnych ľudí. Nevedel som si vysvetliť, prečo sú ulice prázdne. Možno, že sme tam prišli v nesprávnom čase. Podobné to bolo na ceste. Išli sme po veľmi peknej štvorprúdovej diaľnici, ktorá je evidentne dielom európskych cestárov, ale nevideli sme na nej žiadne autá. Bolo to dosť čudné."

Dnes je prázdna aj Petra, úchvatné mesto vytesané v kameňoch, ktoré bolo cieľom ich cesty. "Mali sme sprievodcu, ktorý hovoril po anglicky, ale asi iba tak 'dobre' ako ja, takže som sa o tom meste veľa nedozvedel. No viem aspoň toľko, že kedysi v ňom žili beduíni, ktorých odtiaľ vyhnali. Dobyvatelia vraj strieľali do tých dier v skalách, lebo si mysleli, že tam je poklad. Oni to miesto volajú Akropolis, ale mne to skôr pripadá ako Nekropolis, lebo sú tam hrobky pre pôvodných majetných i chudobnejších obyvateľov Petry. V stenách vidieť diery, kde sú schody, ktorými by mala ísť duša do neba... Ale aj to viem iba od netere, lebo náš sprievodca vedel po anglicky vari iba jediné - 'My friend'."

"My friend" bol preňho každý, ale keď sa do jeho opatery zverení turisti dozvedeli, že iná skupina, ktorá tam dorazila súčasne, má český výklad, s priateľstvom bol koniec. "Mali sme šťastie, že to boli turisti z Česka. Hneď sme k nim prebehli," smeje sa Štefan. "Na to, aby ste videli všetko, treba aspoň jeden či dva týždne, ale my sme sa museli uspokojiť s rýchlovkou, ráno sme vyrazili a večer sme sa vrátili. Ten kaňon je dlhý šesť až osem kilometrov, a pred ním čakajú na turistov nejakí miestni, ktorí im núkajú, že tú cestu môžu absolvovať na ich ťave alebo koni. My sme sa rozhodli pre pešiu túru, lebo tí ľudia vopred nepovedia, za akú je to cenu. Vraj, potom sa dohodneme..."

Barbora sa chcela s dcérkou aspoň trochu povoziť, a keď zosadla z koňa, nechcela veriť tomu, čo počula. "Majiteľ pýtal od nás nehorázne peniaze. Ale čo už, nedalo sa odtiaľ nikde ísť, a on bol hrozne otravný, museli sme zaplatiť. Nebolo to veľmi príjemné, navyše, trochu nás vystrašil aj 'My friend', ktorý ma varoval, aby som si dával pozor, lebo mi môžu ženu aj uniesť. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že Barbora nie je moja žena, ale našťastie sa nič také nestalo. Tí beduíni skôr šaleli za jej dcérkou, ktorá je taká zlatovláska, a chceli sa jej aspoň dotknúť..."

Poriadnu dávku trpezlivosti treba pri vstupe do Izraela, ale vystresovať vás môže i rozlúčka so židovským štátom. "Naspäť to bolo ešte o čosi horšie ako pri prílete. Väčšina účastníkov šampionátu totiž odlietala z Eilatu v rovnakom čase, takže to bol na to malé letisko enormný nápor. V Tel Avive sme opäť absolvovali celú 'vyšetrovaciu' procedúru, a kým sme skončili, sotva sme chytili lietadlo do Prahy. Ja so svojou partiou iba na poslednú chvíľu, ale jeden z našich borcov to ani nestihol, lebo kým s ním skončili, check-in bol už zavretý. Napokon mal vlastne šťastie, lebo letel do Viedne, odkiaľ mal do Veľkého Medera oveľa bližšie ako my z Prahy do Košíc."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári