Ženy zvyčajne uvažujú nad tým, ako si zvoliť kostým, ktorý zvýrazní aj ich pôvab, mužom ide o eleganciu. Nikto z nich však nemá v skrini štaty princeznej či Zorra. Lýdia Hudáková si to uvedomuje, a preto si pred 18 rokmi otvorila požičovňu kostýmov. Aké boli začiatky, o aké kostýmy je najväčší záujem, o zaujímavých príhodách, ktoré sú s nimi spojené, sme sa okrem nej pozhovárali aj s prevádzkarkou Emíliou.

L. Hudákovej skrsla v hlave myšlienka prevádzkovať požičovňu kostýmov už pred rokom 1989. "Ku kostýmom som mala vzťah dávno predtým. Pracovala som totiž v Slovenskej televízii, kde som s nimi bola v častom kontakte. Počas revolúcie som bývala u sestry vo Švajčiarsku. Svojim deťom šila kostýmy na rôzne karnevaly, napadlo mi, že aj u nás musí byť niečo podobné." Keď sa vrátila do Košíc, rozhodla sa pustiť do podnikania. "Jednak na to boli vytvorené podmienky, jednak som sa dopočula o likvidácii relácie Zlatá brána v Slovenskej televízii. Po jej zániku plánovalo vedenie televízie zlikvidovať všetky kostýmy, ktoré sa v nej používali. Samozrejme, že mi to bolo ľúto. Vedela som, že sú kvalitné, mnohé boli šité na Barrandove. Rozhodla som sa ich odkúpiť." Kostýmy zo Zlatej brány teda boli prvým sortimentom, ktorý ponúkala. Výhodou podnikania v tejto oblasti bola na začiatku 90. rokov aj nulová konkurencia. "Myslím, že som bola na Slovensku jediná, ktorá ponúkala niečo podobné."

Z kostýmov šlo hlavne o rozprávkové bytosti, postavy zo slovanských rozprávok. "V začiatkoch tvorili deti väčšinu mojej klientely. Dievčatká sa chceli na maškarné plesy prezliekať za princezničky, tento trend myslím pretrváva dodnes." Väčšia zmena bola badateľná u chlapcov. "Kým v začiatkoch preferovali postavy princov alebo mušketierov, neskôr inklinovali skôr k modernejším postavám. 'In' boli nindža korytnačky. Zaujímavé bolo, že každý chlapec musel mať zbraň. Ku kostýmu chceli najmä atrapy zbraní a tak šlo najmä o moderné bojové postavičky. Raz nás pobavil chlapček, ktorý si požičal kostým kuriatka. Trval na tom, že musí mať zbraň, a tak bol na maškarnom plese ako ´bojové kuriatko´," spomína L. Hudáková.

Po prelome režimov sa v našich končinách neorganizovalo veľa dospeláckych maškarných plesov. Prišli až časom. "Bolo to ovplyvnené príchodom zahraničných firiem. Slováci sú totiž národ hanblivý a šporovlivý. Radšej dajú peniaze na pivo ako na kostým. Mnoho zahraničných firiem však pre svojich zamestnancov začalo organizovať večierky, kde bola maska podmienkou." Leteli najmä praktické kostýmy. "Ženy dávali prednosť malým škraboškám alebo klobúkom. Rady sa prezliekali za čarodejníčky. Muži zas obľubovali ľahké praktické pláštenky a kostýmy ako napríklad Zorro, kúzelník, mušketier." Populárne boli aj dovtedy nie príliš známe či dostupné západné kostýmy kovbojov, milovníci "mayoviek" zas obľubovali a dodnes obľubujú indiánske.

Ku kostýmom, ktoré L. Hudáková odkúpila z televízie, začala pridávať nové. "Požičovňu som prevádzkovala popri zamestnaní. Keď sa mi zvýšil čas, doma som niečo došívala. Bola to moja láska, bavilo ma to, nerobila som to kvôli peniazom." Riadila sa dopytom. Vyrábala a zháňala kostýmy, ktoré si zákazníci pýtali, no nedisponovala nimi. "Keď niekto potreboval zložitejší kostým, ktorý bol na výrobu náročnejší a ja sama som na to nestačila, objednávala som ho zo zahraničia. V Bratislave totiž na trh vstúpila firma, ktorá ponúkala dovoz masiek a kostýmov. Vyberala som ich z katalógov. Musela som však byť opatrná. Nie všetky kostýmy, hoci boli pekné a aj v móde, rsp. u nás leteli. Nechcela som, aby mi nakúpené veci stáli v sklade. Navyše, nie všetky boli kvalitné, výhodou bolo len to, že boli z materiálov, ktoré u nás neboli bežné." Keď si však chcela dať záležať na kvalite a prepracovaní, obracala sa iným smerom. "Najkvalitnejšie kostýmy šili jednoznačne v divadelných dielňach. Niektoré kusy som dávala šiť tam."

Postupným dopĺňaním ponuky sa sortiment v požičovni rozšíril na približne 1 500 kostýmov. Do tohto čísla však spadajú aj škrabošky, korunky či iné doplnky. Ani také množstvo však niekedy na naplnenie zákazníckych predstáv nestačí. "Najmä deti nás vedeli dostať do úzkych. Často musela zapracovať naša fantázia. Jeden chlapec sa napríklad chcel prezliecť za dynamit. Obliekli sme ho do všetkého červeného, čo sme tu mali a napokon bol spokojný." Pri ďalšej príhode zapracoval aj akýsi placebo efekt dieťaťa. "V 90. rokoch prišli do našej televízie prvé kreslené filmy s dinosaurami. Nebola som na to pripravená, nemali sme také kostýmy. Prišiel však za nami chlapček, ktorého sme nemohli odmietnuť. Bol milý, veľmi chcel byť dinosaurom. Na pult nám položil jednokorunáčku s tým, že nám za kostým zaplatí. Bolo ťažké povedať mu ´nie´... Prezliekli sme ho do kostýmu zelenej žaby s veľkými očami a presvedčili ho, že je to dinosaurus. Bol celý natešený a veľmi spokojný," smeje sa L. Hudáková.

Nielen deti však majú bujnú fantáziu. Pracovníkov požičovne niekedy prekvapí aj odvaha a recesia dospelých. "Veľmi populárne boli a myslím, že ešte stále sú, kostýmy takzvaných Tahiťaniek. Ide o ľahký odev z umelej slamy okolo pása, niečo na štýl hawajských domorodcov. Paradoxne si ho, z recesie, najčastejšie požičiavajú chlapi." Do módy istý čas prišli aj odevy neandertálcov. "Väčšinou to však skončilo pri skúšaní. Keď si dotyční ´kostým´ obliekli a prišli na to, že sú skoro nahí a majú len malú kožušinku na hrudi a chúlostivých miestach, vzdali to. Nemali guráž. Báli sa, čo by povedala frajerka, manželka..." V požičovni mali k dispozícii aj pikantné, viac či menej erotické kostýmy. Najmä jemné a kratučké oblečenie pre ženy. "Tento sortiment si od nás niekedy požičiavali aj pracovníčky erotických salónov. Poslúžili im napríklad pri striptíze."

Vekové rozpätie klientov požičovne je pestré. "Najmenší zákazník mal asi jeden a pol roka. Rodičia ho chceli prezliecť za vrabčeka. Na firemné plesy zas potrebujú kostýmy aj ľudia starší ako 50 rokov." Z demografického hľadiska medzi zákazníkmi prevládajú ženy. Tie sú aj odvážnejšie. Deti nie sú len najroztomilejšie, ale aj "najproblémovejšie". Okrem plaču a vystrájania pri nesplnení ich požiadaviek často kostým poškodia. Na rozdiel od dospelých, ktorí kostým počas zábavy zložia, totiž často šantia priamo v ňom. Poškodenie kostýmu sa niekedy dá opraviť jednoducho, inokedy môže vzniknúť vážnejšia škoda. Často totiž ide o drahé materiály. "Najdrahší bol kostým dospelého Rimana, ktorý som objednala zo zahraničia za štyri a pol tisíc korún. Navyše šlo o veľmi jemné materiály, ľahko sa poškodzoval." O hygienu kostýmov sa ľudia nemusia báť, perú sa po každom vrátení. Aj tak sa však odporúča nedávať si ich na holé telo.

L. Hudáková počas rokov práce s kostýmami registrovala, že v niektorých obdobiach je po nich väčší, v iných menší dopyt. "Najväčší záujem je počas plesovej sezóny, teda od polovice januára, zhruba do začiatku pôstneho obdobia pred Veľkou nocou. Potom sú to také nárazové dni ako napríklad Medzinárodný deň detí, Deň matiek, Mikuláš a v poslednom čase aj Halloween, keď idú najmä hororové kostýmy." Majiteľka priestorov požičovne kostýmy dlho využívala aj vo svojej domácnosti. "Keď som mala malé deti, pravidelne sme im robili Mikuláša a podobné oslavy. Preto si dlhé roky mysleli, že naozaj existuje."

O podobné „prekvapko" sa pokúsil aj jeden zo zákazníkov. Vznikla však z toho zábavná príhoda. "Prišiel jeden muž, že chce svoje deti prekvapiť. Do mikulášskehu kostýmu sa však nechcel obliecť doma, bál sa, že ho deti odhalia. Obliekol sa teda ešte u nás v predajni. Domov odšoféroval ako Mikuláš. Dali sme si záležať na všetkom, zamaskovali sme ho perfektne. Neskôr nám povedal, že deti ho po chvíli spoznali podľa manžetových gombíkov na rukáve, na ktoré sme zabudli." Pohľad na Mikuláša v dopravnej špičke mohli zažiť aj košickí vodiči na cestách v inom roku. "Riaditeľ istej firmy so svojou asistentkou sa prezliekli za Mikuláša a Snehulienku. Cestou na večierok však s autom zapadli v snehu. Mikuláš bol v aute a Snehulienka v sukničke a na vysokých opätkoch musela auto tlačiť," smeje sa L. Hudáková. Hoci pre ňu bola práca s kostýmami príjemným spestrením popri trvalom zamestnaní, pred piatimi rokmi sa rozhodla požičovňu prenajímať. "Nemala som už na to čas."

Pani Emília sa o zámere L. Hudákovej, dať požičovňu do prenájmu, dozvedela z inzerátu vo večerníku. "Pripadalo mi to ako milá myšlienka, chcela som to spojiť aj s organizovaním osláv pre deti," spomína. Na nedostatok zákazníkov sa nesťažuje. "Práve naopak, je o to celkom slušný záujem. Najvýraznejší dopyt je počas plesovej sezóny. O kostýmy nemajú záujem len Košičania. Navštevujú nás ľudia z celého východného Slovenska." Popularita kostýmových postáv sa za posledné roky čiastočne zmenila. "Deti majú záujem najmä o postavičky z moderných rozprávok ako napríklad Spiderman. Dospelí preferujú najmä dobové kostýmy, ale aj väzňov, Carmen tanečnice, Tahiťanky, mníšky či zdravotné sestry." Do budúcnosti sa požičovňa plánuje zamerať aj na požičiavanie formálneho oblečenia a večerných šiat.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári