Dnes už situácia okolo nich utíchla, čo však neznamená, že stratila na vážnosti. Prípady, keď "červený diktát" väznil často v neľudských podmienkach občanov za ich náboženské, politické či filozofické presvedčenie, treba pripomínať aj dnes. Preto sme sa rozhodli pozhovárať s Andrejom Jenčom st., ktorý si užil komunistickej krivdy viac než dosť. Zvlášť, keď na ňom zanechala aj následky.

A. Jenča st. sa narodil v obci Víťaz pri Prešove v roku 1929. „Mali sme veľké hospodárstvo, farmu. Pestovali sme zeleninu, chovali dobytok. Rodičia vlastnili obchod, v ktorom predávali veci, čo sme vypestovali, mäso z nášho dobytka," spomína A. Jenča. Vyrastal teda ako poľnohospodár na farme. Túto idylku nenarušila ani 2. svetová vojna, obchod rodiny Jenčovcov pretrval aj cez tieto krušné časy. Zmena však nastala po vojne, v roku 1946, keď sa všeobecne očakávalo zlepšenie kvality života. Koniec vojny mal znamenať zlom, nový začiatok. V roku 1945 však A. Jenča prišiel o otca a o rok na to aj o mamu. „Komunisti nám po roku 1948 farmu aj obchod zobrali. Odrazu sme nemali nič. Ostal som len ja a o osem rokov mladšia sestra. Tá sa vydala a odsťahovala. Stal som sa sirotou, no ujal sa ma strýko. Budoval dom. Dobre sa ma ujal, veľmi mi pomáhal."

Aby však toho nebolo dosť, A. Jenča, vtedy silný mladík plný života, sa dostal do vážnych problémov. A to len pre svoje vierovyznanie, dobré srdce a odvahu. V tom čase sa komunisti snažili rozložiť katolícku cirkev. „V nedeľu sme sa dopočuli, že do dediny prišli žandári a chcú zatknúť nášho farára. Neváhal som a s ďalšími mladými ľuďmi sme ho šli chrániť. Na fare nás bolo veľa. Boli tam aj dievčatá. Obkolesili sme ho a žandárom nedovolili dostať sa k nemu." Tí dedinu rozhorčene opustili, no tým sa to neskončilo. „Na druhý deň, keď som kosil trávu na poli, prišiel za mnou žandár s tým, že s ním musím ísť na policajnú stanicu. Niekto udal mňa a podobne aj niekoľkých ďalších dedinčanov. Dodnes neviem, kto to bol. No v knihe, ktorú mi na stanici ukázali, bolo zapísaných niekoľko mien ľudí, ktorí farára v nedeľu chránili."

A. Jenču odviezli do Prešova, kde ho o tri dni čakal súd. Veď vtedajší komunisti boli povestní tým, že si z príprav súdnych procesov ťažkú hlavu nerobili. „Hneď na prvom procese ma odsúdili na tri roky. Mal som však šťastie. Na proces mal istý vplyv aj jeden známy. Pochádzal tiež z mojej dediny a bol komunista. Snažil sa za mňa prihovoriť. Poznal ma, vedel, že som pracovitý. Veď svojho času som pomáhal aj pri výstavbe Dukly v Prešove. Zmobilizoval aj iných ľudí z mojej dediny a tí chodili za mňa 'orodovať'. Takto mi po čase zmenili rozsudok z troch rokov na jeden." Aj tak to bol pre mladého muža tvrdý úder. Bol zaradený do pracovných táborov, v ktorých mali odsúdení za úlohu tie najnebezpečnejšie práce.

Najprv bol v Prešove, potom v Leopoldove. Na prvú časť odpykávania trestu nespomína v dobrom, no ako hovorí, dalo sa to vydržať. „V Leopoldove bol veľký pozemok, kde potrebovali ľudí, aby sa oň starali. My sme boli chlapci z dediny. Vedeli sme kosiť, robiť niektoré práce. Mali pole, kde sme robili žatvu. Preto nám dali pokoj, boli radi, že takto pomáhame," spomína A. Jenča. Posledné obdobie trestu však strávil v Jáchymove, kde už šlo do tuhého. „V Leopoldove po nás prišli pred Vianocami žandári. Mňa a kamaráta vzali do Jáchymova. V jáchymovských baniach sme ťažili urán. Bolo to desivé, keď sme fárali, veľmi sme sa báli. Vedeli sme, že je to nebezpečné. Oblečení sme boli v gumených kombinézach, všade sa na nás liala voda. Okrem starších Nemcov sme tam boli samí mladí chlapci, nezvyknutí na takéto podmienky. Boli sme zvyknutí na prácu na poli, pri koníkoch, v prírode. Musím priznať, že keď sme fárali, niektorí z nás aj doslova pustili do gatí.." Akýkoľvek prejav slabosti či nespokojnosti s pracovnými podmienkami sa fyzicky trestal. „Nikto sa neodvážil niečo povedať. Stačilo totiž, že niekto na niekoho ukázal prstom a už ho dozorca zbil palicou ako psa."

Život v Jáchymove bol teda o strachu z práce, dozorcov, režimu, zo životných podmienok. „Väčšina mojich spoluväzňov boli nemeckí vojaci, zajatí cez vojnu. V pracovnom tábore som bol totiž prakticky hneď po ukončení 2. svetovej vojny." Ocitol sa teda medzi vrahmi a ľuďmi, ktorých chceli komunisti predtým, ako sa ich zbavia, ešte využiť na nebezpečnú a ťažkú prácu. „Robili sme v osemhodinových zmenách. Viac by normálny človek nezvládol. Ani život mimo práce však nebol bohvieaký. Dávali nám málo jedla, na jeho kvalite si nedali príliš záležať. Na posteliach sme mali len tenké prikrývky." Po uplynutí trestu sa A. Jenča, samozrejme, tešil na návrat domov. Keď sa vrátil do obce Víťaz, strýko ho privítal s otvorenou náručou.

Vo Víťazi sa snažil zaradiť do bežného života, akým žil predtým. „So strýkom sme tvrdo pracovali. Dokončovali sme stavbu nášho domu. Robili sme to prakticky každý deň. Asi pol roka." Počas tohto obdobia sa spoznal s dievčaťom, do ktorého sa zaľúbil. Žiaľ, na rozvinutie vzťahu nemal čas. Po mladíka, ktorý si myslel, že už môže konečne žiť normálny život, prišli opäť žandári. „Zatkli ma s tým, že pôjdem do PTP. Ani mi neoznámili dôvod. Neskôr mi povedali, že na listine ´Práporu pomocných technických prác´ som sa ocitol pre účasť na istej vzbure na strede Slovenska, kde som vôbec nebol." Takto mu niekto „našil" tvrdý trest a vrátil do života v strachu. „Neskôr som počul aj iné verzie. Vraj ma do PTP dali ešte pre incident, keď sme chránili farára vo Víťazi. Boli to však, rovnako ako predtým, len reči. Dodnes neviem, kto ma udal. Šlo iste o nejakú osobnú pomstu niekoho, komu som ležal v žalúdku. Boli to zlé časy. Stačilo ukázať prstom a už mohol byť dotyčný za mrežami."

Ako člena jednotky PTP nečakali A. Jenču veľké vyhliadky. „Poslali nás opäť do Čiech, tentoraz do Orlovej, kde sme ťažili uhlie. Bolo to niečo podobné, ako som zažil v Jáchymove." Medzi spoluväzňami sa stretol najmä s inteligenciou, ktorej sa chceli komunisti zbaviť. Spoločnosť mu robili kňazi, spisovatelia aj politici z obdobia "prvej republiky". „Bol to tvrdý režim. Niekedy nás dozorcovia riadne vytrápili. Spomínam si na jednu príhodu, keď nás v noci slabo oblečených vyhnali na nástup. Hľadali dvoch členov roty, mysleli si, že utiekli. Takto nás tam nechali stáť takmer celú noc. Potom si sami vojaci spomenuli, že ich poslali niečo vybaviť mimo kasární. Tvrdá však bola najmä práca." Hoci do baní nefáral prvýkrát, stále mal strach. Ten sa po ôsmich mesiacoch trestu ukázal ako opodstatnený. „Technológia, ktorou sme uhlie ťažili, bola zastaraná. Keď sme sa presúvali, vyťahovali sme zo šachty drevené trámy, ktoré ju podopierali. Keď sme jeden vytiahli, zosunula sa na mňa veľká časť uhlia a zeminy." Čo sa presne stalo, si nespomína. Vie, že ho previezli do vojenskej nemocnice v Ružomberku. „Mal som pomliaždený hrudník a fungovala mi len polovica ľavého plúcneho laloku. Keď ma dali ako-tak dokopy, vrátil som sa k jednotke. Z tej ma však čoskoro prepustili. Vedeli, že tvrdú prácu už nezvládnem."

Vrátil sa teda domov ku strýkovi. Vo Víťazi sa mohol konečne oženiť so ženou, ktorá na neho celý čas čakala. „Bola mojím pokladom. Mám veľmi dobrú ženu. Po úraze som mal a stále mám vážne zdravotné problémy. Ona ma však liečila, dostala z najhoršieho a najmä ona sa zaslúžila o to, že sa môj zdravotný stav nezhoršoval." S manželkou sa po sobáši rozhodli, že budú bývať i naďalej u strýka. „Bol to brat môjho nebohého otca. Mal nejaké pole, ja som mal tiež pozemok. Takto sme teda spolu bývali a gazdovali." Zdravotné problémy A. Jenču neodradili od toho, aby si založil rodinu. Môže sa tešiť z piatich detí - štyroch synov a dcéry. „Dvaja synovia sú lekári, jeden podnikal a jeden je policajt. Dcérka sa vyučila v odbore kuchár-čašník." Svoju rodinu teda môže nazývať úspešnou. Ako príklad možno spomenúť to, že jeho najstarší syn Andrej je dnes známym rekonštrukčným chirurgom v tvárovej oblasti. Košickej fakultnej nemocnici, kde pracuje aj ako profesor, robí dobré meno aj vo svete.

Ako nám A. Jenča st. ďalej prezradil, nádejná budúcnosť jeho detí sa nerodila ľahko. „Nechceli nám ich zobrať do škôl. Deti sa ma často pýtali: ´Tatko, čo si to urobil, že nám robia tak zle?´ Ťažko sa mi vysvetľovalo, že šlo o osobnú pomstu. Bolo mi to veľmi ľúto. Videl som, že deti majú snahu študovať." Musel pristúpiť k mnohým ústupkom, pokorám. Len tak vedel svojim deťom dopomôcť k lepšiemu životu. „So ženou sme prehovárali starých známych, ktorí sa stali komunistami. Našťastie, mali sme nejaké známosti a mal sa kto za nás prihovoriť. Väčšinou kamaráti z detstva. Nič však nebolo zadarmo." Ako dodáva, pre dobro svojich detí bol rozhodnutý pracovať od svitu do súmraku, aj keby si mal ruky, nohy zodrať. „Bolo mi detí veľmi ľúto. Ľudia, ktorí sa za nás u komunistov prihovárali, to však nikdy nerobili zadarmo. Keď nám došli peniaze, predávali sme majetok. Zopárkrát som sa odvďačil aj zarezaným prasiatkom. V tých časoch to inak nešlo."

Neskoršie úspechy potomkov však priniesli radosť, ktorá za to stála. „Pociťoval som veľké zadosťučinenie. Najmä po zmene režimov, keď sa deťom začalo skutočne dariť." Šrámy z minulosti však pretrvávajú dodnes. „Mám mnoho zdravotných problémov. Najvážnejším je zrejme to, že pľúca mi pracujú len na polovičný výkon." Od štátu dostal symbolické odškodné, bol rehabilitovaný. Komunizmus bol jednoducho režim, ktorý poznačil celý jeho život. „Nehovorím, že v ňom niektoré veci neboli dobré. Pre istú skupinu ľudí to bol dobrý režim. Pre ľudí ako ja, však nie. Najviac ma trápilo, že som nikdy nič zlé nespravil. Pre nič som sa väčšinu života trápil, istý čas aj moje deti. Preto som sa na zmenu režimov veľmi tešil," dodal A. Jenča st. s podlomeným zdravím, no na vysoký vek stále s jasnou mysľou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári