Košičan Marián si s manželkou Soňou a dcérkou Barbarou užíval príjemnú dovolenku na zlatistých plážach východného pobrežia Dominikánskej republiky, ani len netušiac, že v susednom Haiti, ktoré sa s ňou delí o karibský ostrov Hispaniola, sa schyľuje ku katastrofe. "Bolo to vo štvrtý deň nášho pobytu. Krátko po zemetrasení sa väčšina Haiťanov, ktorí boli v našom letovisku zamestnaní, ponáhľala zistiť, čo je s ich rodinou, príbuznými, o ktorých nemali z domova žiadne správy. Boli to veľmi milí, večne usmiati ľudia, ale keď sa odtiaľ o niekoľko dní vrátili, úsmev z ich tvárí zmizol."

Dominikánsku republiku si vybrali viac-menej náhodne. "Hľadali sme takú destináciu, kde je teplé more. Kvôli dcérke, ktorá v ňom, zo zdravotných dôvodov v rámci rehabilitácie, potrebovala plávať. Po tejto stránke bol pre nás Karibik najideálnejší. Kým v Egypte je v tomto období v priemere niečo málo nad dvadsať stupňov, v Dominikánskej republike sa teplota pohybuje na úrovni 27 stupňov, čo nám vyhovovalo, pretože dcérka musela vydržať vo vlnách denne aspoň šesť hodín."

Z tohto dôvodu desaťdňový pobyt na nádhernom ostrove, ktorý zo severu omýva Atlantik a z juhu Karibské more, naplnil všetky ich očakávania. "Ba dokonca predčil. More bolo teplé, takže sa stále dalo kúpať, aj keď po tom zemetrasení, aspoň miestni tvrdili, že ono bolo príčinou, sa počasie trochu pokazilo. Tri dni bolo zamračené a fúkalo viac ako predtým. Ale nám to vôbec nevadilo, pretože more sa nedokázalo ochladiť. Aj preto, že odtiaľ stále povieval vetrík, bolo aj tých tridsať stupňov znesiteľných, aj počas väčších horúčav sa dalo dýchať. Ten vzduch, kyslík, treba zažiť, to sa nedá opísať. Rovnako príjemne teplo bolo aj v noci. U nás je tak iba pár dní v máji, tam prakticky stále." Tam je vlastne celý rok teplo, v podstate ani nemajú štyri ročné obdobia ako tu, počasie kazí iba sezóna hurikánov. Ale vtedy je vraj ešte teplejšie, akurát prší.

Punta Cana, kde Marián s rodinou priletel, je najznámejším letoviskom Dominikánskej republiky, ale oni si vybrali hotel v menej rušnom prostredí, asi 50 kilometrov severnejšie, v stredisku Uvero Alto. "Väčšina turistov bola z frankofónnych oblastí zemegule, napríklad z Quebeku. Oni chodia do Karibiku ´prezimovať´. Ľahšie sa im aklimatizuje pri prechode z tridsaťstupňového mrazu do tridsaťstupňových horúčav, ako pri návrate domov, keď je to naopak. My sme na tom boli podobne. Manželka po príchode na Slovensko vyhlásila, že odteraz nebude chodiť na dovolenku v lete, ale v zime."

Dominikánci, na rozdiel od frankofónnych susedov z Haiti, majú v krvi španielčinu. Jej semienka tam zasiali kedysi dávno európski kolonizátori, ktorí pôvodných obyvateľov, priateľských indiánov Tainiov, takmer úplne vyhubili, a nahradili ich černošskými otrokmi. Aspoň tak sa píše v múdrej "wikipédii". Prísnym zástancom hispánskych tradícií bol najmä despotický diktátor Trujillo Molina, ktorý vládol v krajine od roku 1930 do roku 1961, pre ktorého boli tŕňom v oku najmä černosi. Po francúzsky hovoriaci prisťahovalci z Haiti, ktorí si tam hľadali prácu, sa museli mať stále na pozore. "Pri prehliadke Santo Dominga, hlavného mesta Dominikánskej republiky, sme sa dozvedeli, že sám Trujillo ich skúšal tak, že pred ním mali povedať slovo petržlen, ktoré aj vo francúzštine má výrazné ´r´. Toho, kto sa prezradil tým, že ho vyslovil správne, zastrelili..." Dnes už nie je nič výnimočné, že Haiťania chodia za prácou do Dominikánskej republiky. "Aj náš hotel mal veľa takýchto zamestnancov. Ale personál hovorí po španielsky či anglicky. Mne stačilo aj pár fráz, aby som sa dohovoril."

S ľuďmi, z ktorých srší priateľskosť a pohostinnosť. "A radosť zo života," vraví Marián. "Počas tých dvesto kilometrov, keď sme sa večer vracali zo Santo Dominga, som mal pocit, že celá Dominikánska republika tancuje. Všade, v každej kaviarničke, kde si miestni vyrazili na večeru alebo si len tak posedieť pri káve, sme videli ľudí pohybujúcich bokmi v rytme karibskej hudby, všade sa pri nej tancovalo. Jeden človek o Dominikáncoch povedal, že predpoludním nepracujú, poobede odpočívajú a večer robia deti. Myslím, že to na nich celkom sedí, lebo je len málo krajín, kde je toľko školákov ako tam..."

Priateľskosť a pohostinnosť, ktorá charakterizuje Dominikáncov, má však tiež svoje hranice, aj keď kriminalitou sa Dominikánska republika trebárs neďalekej Jamajke ešte nevyrovná. "Dominikánska republika síce nepatrí k najbezpečnejším štátom, ale pohybovať sa cez deň po uliciach mesta, nevystavujúc pozornosti svoje bohatstvo, nie je problém. Vyjsť však v noci s foťákom na krku alebo drahými ´rolexkami´ na ruke by som si asi netrúfol. Lebo je pravda, že 75 percent obyvateľstva tam žije v chudobe. Stredná vrstva, asi 25 percent ľudí, býva na dobrej úrovni, a tých niekoľko boháčov v takom luxuse, aký si ani nevieme predstaviť. No mnohí ľudia žijú v chatrčiach, doslova na úrovni našich cigánskych osád. Bol som však dosť prekvapený, že Dominikánci všeobecne nemajú vzťah k životnému prostrediu, všade sa váľa kopa odpadkov. No na druhej strane, špinavého, smradľavého človeka tam nevidíte. Každý z nich, hoc aj ten chudobný, je vždy čistý a voňavý. Keď sme sa vracali z výletu do Santo Dominga, mal som pocit, že som najsmradľavejší človek na ostrove, taký som bol prepotený," smeje sa Marián.

Úsmev nie je ani pre Dominikáncov zvláštnosťou. Usmiaty je každý, či ho tlačí chudoba, alebo si žije nad priemer. "Mne to pripadalo tak, že čím majú menej majetku, tým je v nich viac života. Je to asi tým, že ani ten najchudobnejší človek tam nezahynie hladom. Má totiž možnosť získať obživu z veľkých plantáží, kde je potravy dostatok. Človek si odtiaľ môže zobrať koľko potrebuje, pravda, nesmie tam prísť s nákladiakom a naložiť ho doplna. Aj v mori si môže nachytať rýb, koľko sa mu ráči, žiadne rybárske lístky tam neexistujú. Jednoducho, Dominikánec nemusí pracovať, on sa uživí z krajiny."

Kto tam chce pracovať, to sú Haiťania, pre ktorých je aj päťdolárový zárobok na plantážach dobrý. "Plantáží na cukrovú trstinu, kokosové orechy, banány či tabak je tam plno. Miestni Dominikánci robia kovbojov, a Haiťania na nich pracujú."

Živiť treba aj turistov, ktorí míňajú peniaze v luxusných letoviskách. Aj vďaka tomu, že je to krajina bohatá na suroviny, nemajú s tým na ostrove žiadny problém. "V tej turistickej oblasti, kde sme bývali, je asi trinásťtisíc izieb, čo je prakticky štyridsaťtisíc hostí, a to treba nakŕmiť. Keďže sme to mali ´all inclusive´, vždy sa pripravovalo viac stravy, ako sa skonzumovalo, takže vari polovica išla vždy do odpadu. Nie som nejaký gurmán, ktorý si pochutná na kadejakej exotike, ale tie ponúkané pochúťky vyzerali lákavo. Často sa však stalo, že potom, keď som ochutnal, zažil som nepríjemné prekvapenie. Napríklad vtedy, keď som vzal do úst pekne vyzerajúce mäso, z ktorého sa vykľula varená zelenina. A tú ja veru nemusím. Zaujímavé je, že napríklad hovädzina je na ostrove veľmi drahá, ale nešlo mi to do hlavy, lebo v tých končinách, kde sme bývali, som videl pásť sa kravu vedľa kravy..."

Dominikánska republika, ktorej patria takmer dve tretiny ostrova Hispaniola, je v súčasnosti rajom pre turistov. Nielen pre povestné biele pláže, ktoré sa tiahnu po pobreží v dĺžke tristo kilometrov. "No pláž pri našom hoteli bola pokrytá skôr zlatistým pieskom. Akoby to ani nebol piesok, ale zrniečka zlata. Je to však krajina naozaj bohatá na zlato. Dodnes sa tam hojne ťaží, najmä v horách, kde je niekoľko zlatonosných riek." Prameniacich trebárs na 3 175 metrov vysokom Pico Duarte, najvyššom vrchu Dominikánskej republiky, vrchol ktorého vraj býva počas zimného obdobia často zasnežený. "Nie je to celkom pravda, pretože sneh sa tam v tom teplom podnebí neudrží. Aj keď občas napadne, rýchlo sa roztopí. Ten kopec nemá bielu čiapočku, ako napríklad Kilimandžáro v Afrike. Veľká časť Dominikánskej republiky je hornatá, ale my sme bývali skôr v plochejšej časti krajiny."

Turistov láka aj to, že na ostrove na nich nečíhajú žiadne veľké divé zvieratá, jedovaté hady ani pavúky. "V noci nás otravovali maximálne komáre, ale v pohode na nich stačil obyčajný repelent. V mori sme zas nenatrafili na žiadneho žraloka, aj keď vraj iba dvadsať kilometrov od pobrežia mali svoj raj." Pláže boli veľmi bezpečné. Nečudo, keď sú pod ustavičným dohľadom vojenského námorníctva. "Hotel totiž nesmie vlastniť pláž, iba sa o ňu stará. Celé pobrežie je majetkom vojenského námorníctva. Ale nikde nevidieť žiadne zábrany, nijaký plot, ktorý by pláž ohraničoval, všade sa môžete bez problémov poprechádzať."

Z každej časti ostrova sa dá pohodlne dopraviť do hlavného mesta Dominikánskej republiky Santo Dominga. Štát, napriek hospodárskej kríze, totiž neprestáva investovať do výstavby diaľnic, ktoré spájajú sever krajiny s juhom. "Prezident sa snaží natlačiť veľa vecí do infraštruktúry, tak vzniklo aj metro v Santo Domingu, čo bola jedna z najväčších investícií v poslednom období. Investovať do infraštruktúry sa im však aj v čase krízy oplatí. No ani oni netvrdia, že ju u nich necítiť, prejavuje sa vraj hlavne na platoch. Ak tam však nepríde k moci nejaký nový diktátor, výstavba v Dominikánskej republike bude pokračovať."

Santo Domingo, kde ich jedna z nových ciest priviedla, je mesto mnohých tvárí i viacerých pozoruhodností spojených s históriou ostrova. "Stojí tam prvá kamenná budova postavená na západnej pologuli či prvá budova postavená z koralového vápenca, prvá dláždená ulica v tých končinách, turistom ukážu aj miesto, kde sa predávali otroci, ba aj mahagónovú posteľ, v ktorej spával Diego Colombo, vnuk slávneho objaviteľa Krištofa Kolumba. V dvojmiliónovom hlavnom meste je aj väčší podiel bieleho obyvateľstva ako v iných častiach krajiny."

Zemetrasenie, ktoré doteraz otriasa susedným Haiti, v Dominikánskej republike necítia, aj keď obe krajiny zdieľajú ten istý ostrov. "Od nás do hlavného mesta Haiti, ktoré bolo najviac postihnuté, to bolo asi štyristo kilometrov. Samozrejme, že hneď toho boli plné noviny, rozhlas, televízia. Prirodzene, Dominikánci zareagovali ako prví, a okamžite sa ponáhľali k susedom s pomocou, ba aj Kuba vyslala na Haiti osemsto svojich lekárov, aby pomohli tamojším obyvateľom. Iba Amerika, ktorá má najväčšie možnosti, reagovala tak, že vyslaní vojaci najskôr ratovali svojich turistov i tam žijúcich občanov, až potom sa zaujímali o Haiťanov..."

Marián by sa s rodinkou rád na očarujúci ostrov v Karibiku o rok vrátil. "Aj keď nám to neodporúčajú, lebo v tej oblasti predpovedajú zemetrasenia aj v blízkej budúcnosti, keďže je roztrasená celá litografická doska. No lákavá je aj Aruba, ostrov ležiaci iba tridsať kilometrov od pobrežia Venezuely. Lenže to už patrí do kategórie ozaj luxusných dovoleniek..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári