Ide o všestranného herca, ktorý napriek veku pomaly, ale isto sa blížiacemu k šesťdesiatke, hovorí každej novej myšlienke, projektu či nápadu svoje ÁNO. Túto nedeľu oslávi 59. narodeniny a my sme si ho pri tejto príležitosti rozhodli pripomenúť. O tom, čo mu život napĺňa v súčasnosti, i o tom, čo plánuje do budúcnosti, sme sa s ním pozhovárali počas jeho nedávnej „One man show“ v košickej Historickej radnici.
Čoskoro 59-ročný M. Donutil strávil väčšinu detstva v Brne. Na jeho osobnostný vývoj mala určite vplyv mama, ktorá bola ochotníckou herečkou. „Dedo bol zas príjemným spoločníkom a známym rozprávačom skvelých príhod,“ spomína herec, ktorý vzťah ku kultúre slova a humoru aspoň sčasti podedil po rodinných príslušníkoch. Nemôže však tvrdiť, že sa pre herectvo rozhodol už v detskom veku. „Dieťa sa nad takýmito vážnymi vecami nezamýšľa. Jednoducho som bral život taký, aký prichádzal. Na konzervatórium som nešiel, vybral som si gymnázium.“ To paradoxne ovplyvnilo jeho následný výber štúdia herectva. „Maturoval som až na jeseň. Z francúzskeho jazyka som totiž dostal v riadnom termíne päťku. Kvôli tejto známke som sa nemohol zapísať na inú vysokú školu, preto som si neskôr vybral herectvo v Brne.“
Maturitnou päťkou z francúzštiny by sa nechválil nikto. Je naozaj jazykovým antitalentom? „Nie, to si nemyslím. V živote som sa naučil plynule hovoriť piatimi jazykmi. Je to totiž o melódii reči. Kto má hudobné cítenie, pochopí to. Na gymnáziu sme sa učili angličtinu, latinčinu a ruštinu. Francúzštinu sme nebrali dosť vážne a profesorku dosť trápili. Tá nám to teda na maturite spočítala,“ objasňuje M. Donutil, ktorý s nami väčšinu rozhovoru komunikoval plynulou slovenčinou. Už na strednej škole bol živým typom študenta, učitelia ho pre jeho neposednú povahu neznášali. Svedčilo to však o jeho extrovertnom charaktere, ktorý je pre herca bytostne dôležitý.
Po strednej škole sa rozhodol, že ostane herectvo študovať v domácom Brne. „Chcel som ostať rodičom nablízku. Navyše sa mi veľmi páčila miestna atmosféra tých rokov. Profesori aj spolužiaci boli veľké osobnosti. Herectvo v Brne malo vtedy veľké renomé, vysokú úroveň.“ Ako sa ukázalo, spravil dobre. Už v 1. ročníku začal spolupracovať s divadlom „Husa na provázku“, kde strávil 20 rokov svojej bohatej kariéry. Na študentské časy spomína rád. „Keď sa spätne obzriem, bol to jeden veľký flám. Učitelia herectva môžu študentom ukázať techniky, no to hlavné v sebe musí človek mať od narodenia.“
Angažmán v brnianskom divadle M. Donutil veľmi vyzdvihuje. „Hrali sme tam netradičné divadlo, nové, dovtedy neznáme formy predstavení. Tým, že sme vytŕčali z davu, dochádzalo k dráždeniu komunistického vedenia štátu. To nám však muselo ustúpiť. V roku 1975 sme vyhrali festival v Nancy vo Francúzsku, z čoho vyplývalo mnoho ponúk na hosťovania v zahraničí. V niektorých prípadoch nám museli vyhovieť, a tak sme na rozdiel od väčšiny spoločnosti mohli cestovať aj za hranice ČSSR.“ Nikdy neuprednostňoval účinkovanie v komediálnych či tragických predstaveniach. Kvôli okoliu, ktoré ho herecky vychovalo, dával prednosť najmä netradičnému divadlu.
Nové možnosti
Väčšina televíznych divákov pozná M. Donutila z filmových tragikomédií týkajúcich sa komunizmu. Zaujímalo nás, aký vzťah k nemu mal on sám v realite. „To, aký sme mali k bývalému režimu vzťah, sme dávali jednoznačne najavo v divadle. Boli sme za to mnohokrát pokarhaní, napomínaní aj varovaní. Nikdy sme však nerobili nejaké otvorené protesty. Chceli sme hrať divadlo a prostredníctvom neho prezentovať svoj názor. Zmena režimu aj pre nás, hercov, znamenala veľa.“
V Brne vyrástol a žil väčšinu života. Stal sa z neho brniansky herec v zrelom veku. Vtedy prišli nečakané možnosti odísť do pražského Národného divadla. „Po príchode demokracie som cítil, že sa pre mňa otvorili nové možnosti. Účinkovanie v Národnom divadle pre mňa bolo veľkou výzvou a ponúknutú príležitosť som prijal.“ Praha jeho kariéru nakopla k ešte väčšiemu tempu. Pomohli tomu najmä filmové úlohy v Tankovom prapore a Černých baronech. „Mal som šťastie. Do Prahy som totiž prichádzal v čase, keď sa veľa filmov nenatáčalo. Ja som sa dostal do malej hŕstky a tieto filmy zhodou okolností zaznamenali veľký úspech.“ Až vtedy sa mu ozvali aj filmári z Brna. Do brnianskych filmových projektov ho predtým angažovali málokedy. „Možno potrebuje Brno potvrdenie záujmu z Prahy,“ mierne kritizuje.
V kultových filmoch Černí baroni a Tankový prapor naozaj exceloval. Jeho výkony zaujali, uchvátili a dokonale vystihli nezmyselnosť niektorých zložiek čias minulých. Predtým, ako sa do natáčania filmov pustil, sa rozhodol k daným postavám patrične inšpirovať. „Bolo to trocha ťažké. Nikdy som totiž nebol na vojne. Vojakov som si však detailne všímal, keď som ich stretal na ulici či v reštaurácii. Majora z filmu Tankový prapor som zas poznal z rozprávania kamarátov, ktorí sa s ním na vojenčine stretli. Vo svojich úlohách som sa snažil zachytiť obmedzenosť a bezcharakternosť hodnostárov československej armády.“ Mnoho politických väzňov však film Černí baroni odsudzuje. Vo Švandrlíkovej knihe, podľa ktorej je film natočený, sa totiž nachádza množstvo historických nezrovnalostí, miestami nemiestne je prílišné nadľahčovanie nespravodlivých tvrdých trestov pre československú inteligenciu. „To je už vec knihy. My, herci, sme to zahrali tak, ako to je v knihe. Jej cieľom bolo práve nadľahčiť danú problematiku. Uvedomujeme si, že to nebolo také jednoduché ako vo filme.“
Repertoár obmieňa
M. Donutil účinkoval v niekoľkých desiatkach filmov a televíznych projektov. Azda najvýznamnejšími snímkami boli Balada pro banditu, Nuda v Brne, Želary, Pelíšky, či Dedičství aneb Kurvahošigutntag. „Ťažko vybrať jeden film, na ktorý spomínam najradšej. So všetkými úlohami som súhlasil, teda všetky sa mi páčili. Azda najšpecifickejšiu a najčarovnejšiu atmosféru však malo natáčanie Pelíškov. Rád však spomínam aj na Baladu pro banditu či Dedičství...“ Hoci ho väčšina divákov pokladá za komediálneho herca, on s tým nesúhlasí. „V Národnom divadle hrám až na dve výnimky všetko klasické dramatické postavy. Aj keď účinkujem na voľnej nohe, môj repertoár je taký pestrý, že v ňom možno nájsť každý druh úlohy.“
Na prácu v Národnom divadle sa M. Donutil nesťažuje. Hrá vo viacerých činoherných predstaveniach, zrejme najviditeľnejším dôkazom činoherných zdatnostíje fakt, že predstavenie Sluha dvoch pánov, ktoré malo premiéru v roku 1994, sa stále teší veľkej diváckej priazni. Stalo sa tak najstarším predstavením v pražskom Národnom divadle. Okrem angažmán v najvýznamnejšom českom kultúrnom stánku však táto stredoeurópska herecká osobnosť pracuje na mnohých iných projektoch. V Košiciach sme ho mohli vidieť s jeho One man show. Ide o predstavenie, v ktorom je celý čas na javisku len on sám.
„Myšlienka takého predstavenia mi skrsla v hlave po príchode do Prahy na začiatku 90. rokov. To práve preto, že sa mi zapáčila myšlienka byť aj rozprávačom a rozprávať príbehy. Potom mi riaditeľka poetickej vinárne navrhla, či by som tam neskúsil nejaké predstavenie. Podujal som sa na to a odvtedy chodím s One man show po celom Česku a Slovensku.“ Dvojhodinové predstavenie sa skladá z troch častí. M. Donutil v ňom rozpráva príbehy, komunikuje s publikum, či spieva. „Je to veľmi náročné. Na pódiu som sám a mojou povinnosťou je zabaviť divákov. Nemôžem si teda ani na sekundu oddýchnuť. Repertoár je potrebné obmieňať, netreba zabúdať ani na rôznorodosť publika. Vyžaduje si to istú dávku improvizačných schopností.“
Muzikálom sa smeje
Mnoho divákov pozná M. Donutila iba zo známych filmových počinov a nevie o jeho speváckych schopnostiach. Spieva rád a dobre. „Študoval som totiž na katedre muzikálového herectva. Učili nás teda špičkoví muzikanti, pedagógovia. Napokon, účinkoval som aj v prvom novodobom muzikáli Balada pro banditu.“ Piesne v jeho podaní dokonca aj zvečnil - vydal štyri albumy, ktorých sa predali státisíce kusov. Muzikálu ako takému sa však vyhýba. „Kedysi mi pripadala smiešna opera. V jednej stál na pódiu tučný pán, ktorý spieval o tom, že sa skryje. Pred ním bol tenký stromček, cez ktorý ho videla celá sála. Dnes si už operu vážim a smejem sa muzikálom. Naozaj nerozumiem tomu, prečo by som mal sekretárke na javisku niečo diktovať spevom, keď jej to môžem povedať.“
Čo sa týka pracovných ponúk, nemá sa na čo sťažovať. Okrem mimodivadelných predstavení hráva v niekoľkých predstaveniach Národného divadla, dokončuje televízny projekt 3 plus 1 s Miroslavom Donutilom. „Chystá sa aj natáčanie filmu Román pre mužov, v ktorom budem účinkovať. Najviac ma však teší to, že si členov činohry Národného divadla v Prahe vrátane mňa do svojej hry vybral významný americký režisér Robert Wilson. Je to horúca novinka a veľký úspech. Na konkurz do predstavenia prišla prakticky celá česká a slovenská herecká špička. Pocitom, že by som svoju kariéru už nemal kam posúvať, však našťastie nikdy netrpím.“
Počas nášho rozhovoru sa M. Donutil chystal na natáčanie dokumentu „Na ceste“ pre Českú televíziu. „Bude to dvanásť dní na Seycheloch. Hrozne sa toho obávam. Čo tam budem robiť - malý ostrov, ktorý prejdem aj pešo, všade okolo palmy a piesok. To je fajn, ale tak na štyri dni, nie na dvanásť. Ešteže tam idem s partiou a najmä s manželkou. Tá je lepšia ako knihy.“ V súčasnosti je už zo svojej ostrovnej anabázy späť. Nažíva si v Prahe so svojou polovičkou Zuzanou, s ktorou je ženatý 32 rokov a so svojím mladším synom, ktorý študuje herectvo na konzervatóriu. Má aj staršieho, dospelého syna. „Do papúč sa nechystám. Pokiaľ to hercovi ide, je žiadaný a má dostatok ponúk, bolo by to hriechom. Každý rok plánujem aspoň trocha poľaviť, no napokon som prekvapený, že mám tej práce ešte viac ako v minulosti,“ uzavrel s úsmevom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
