Vlastnými schopnosťami a zručnosťami sa cez Barrandov dostal až do hollywoodskych filmov.
Mnohí známi umelci pochádzajú z umeleckej rodiny. Umenie rodičov sa na nich akosi nalepilo a stali sa tak automatickými umeleckými pokračovateľmi rodu. V Štefanovej rodine to bolo trochu inak, aj keď všetci boli svojím spôsobom umelcami. „Môj otec chcel študovať na umeleckej škole, ale nedovolili mu to. Dal sa teda na zubnú protetiku, vyrába aspoň 'sochy v malom', teda zuby. Mama chcela byť módnou návrhárkou. Tiež to vtedy neprichádzalo do úvahy, aby dievča zo Šarišských Michalian šlo študovať do Trenčína, kde bola táto škola. Všetci teda mali k umeniu vzťah, nikto ho však nemohol rozvíjať.“ Azda aj preto, keď sa im narodili dvojičky, všetok nahromadený talent, ktorý sa nemal kde „vyzúriť“, prešiel do chlapcov Štefana a brata Matúša. Ich rodičia skúšali rôzne krúžky, kým zistili, na čo majú ich chlapci najväčší talent a čo ich bude baviť. Vďaka tomu sa Štefan s Matúšom ocitli na hodinách baletu. Všetci však našťastie veľmi skoro prišli na to, že tadiaľ cesta nevedie. Nasledovala gymnastika, hudba, korčuľovanie... Najdlhšie im vydržalo kreslenie.
Kým sa Štefan dostal až k práci na filmoch, pretieklo veľa vody. Dostať sa pracovať do amerického filmu bol jeho veľký sen. Takéto sny väčšinou patria k tým nesplniteľným, no na Štefana tie filmy čakali. Počas štúdia sa mu ozval z Prahy priateľ a ponúkol mu, aby doniesol svoje portfólio na Barrandov. Konal sa tam totiž kasting na sochárov pre film Narnia - Princ Kaspian. Ponúknutý termín kvôli inej práci zmeškal. Na počudovanie bola však táto na prvý pohľad obrovská chyba nakoniec jeho obrovskou výhodou.
Všetko podstatné sa začalo počas Štefanovho štúdia na vysokej škole. Istý milionár, ktorý rekonštruoval v Lukách nad Jihlavou zámoček, chcel do parku veľkú kamennú lavičku. „Za päť mesiacov teda vznikla z osemtonového božanského pieskovca originálna kamenná lavička, dokonca s vankúšikom. Krásny kúsok do sochárovho portfólia. Neskôr k lavičke pribudol kamenný stôl s čipkovaným obrusom. Ten milionár neskôr objavil kamenný podstavec, na ktorom kedysi stála socha antickej bohyne Pallas Atény. Tú chcel vyrobiť. Vyrobil som ju teda z umelého mramoru.“
V čase práce na soche sa Štefanovi ozval priateľ z Prahy, aby doniesol svoje portfólio na Barandov. Konal sa tam totiž kasting na sochárov pre film Narnia - Princ Kaspian. „Keďže som vedel, že to kvôli práci na soche nestihnem, skúsil som si zohnať číslo na niekoho, kto kasting organizoval. Povedal som mu, že pracujem na niečom inom mimo Prahy. Určený termín že nestíham a chcel som dohodnúť na neskorší. Nie som totiž typ človeka, ktorý pre jednu prácu odskočí od druhej. Angličan Roland Stevenson mi však povedal, že, žiaľ, zmeškám posledný termín. Tak som tiež povedal, že bohužiaľ, tak to asi nevyjde.“ Iní by možno považovali za drzosť neprísť na termín s hollywoodskym filmárom. Avšak Angličan napokon s tým náhradným súhlasil. Štefan mu o týždeň doniesol svoje portfólio a R. Stevenson povedal „teba chcem na sto percent“. Keď teda skončil prácu na bohyni, pokračoval na kulisách pre Narniu. Namiesto niekoho z 50 záujemcov, ktorí termín kastingu stihli. R. Stevensonovi sa totiž okrem iného zapáčilo, že Slovák svoju prácu napriek všetkému vždy dokončí.
Práce na filme trvali Štefanovi asi päť mesiacov. „Vyrábali sme malé reliéfy, ktoré sa potom ukladali do skríň. Boli z epoxidov, laminátov, z polyesteru či silikónov. Urobili sme aj zopár sôch, ktoré sa vo filme mihli asi na päť sekúnd. Tiež sme robili model sysľa, ktorý sa tam v jednej scéne rozpadol, ten bol z polyesteru, takisto jeho noru i orla. Čo bolo vo filme asi najviac vidieť, bol kráľovský poklad a truhlice pre štyroch hlavných hrdinov. Na truhliciach boli ich mená - Peter, Susan, Edmund a Lucy. Narnia je rozprávka, takže aj výroba pokladu, truhlíc, bola úžasná. Akoby z reálneho sveta som sa na chvíľu ocitol sám v rozprávke. Akurát som ten poklad nehľadal, ale vyrábal.“
Vo filmovom priemysle to funguje tak, že sochári urobia svoju prácu a môžu ísť pracovať na niečom novom. Deň, keď pre Štefana končila Narnia, bol práve piatok trinásteho. „Povedal som si, že to bol pre mňa krásny zážitok a že to stálo za to. Roland Stevenson za mnou vtedy prišiel a opýtal sa, či s ním ne〜chcem ísť do Maďarska robiť kulisy pre horor Hellboy 2. Súhlasil som a v pondelok som letel do Budapešti. Pri tomto filme sa mi však stalo to, čoho sa pri filme každý hrozí. Je určený určitý balík peňazí a ako z neho ubúda, musia sa prepúšťať aj ľudia. So mnou pracoval ešte Patrik Križovenský z Veľkých Kapušian a Honza Kovařík z Česka. Honza vedel úžasne po anglicky, ja som nevedel takmer vôbec. Produkcia sa teda rozhodla, že som pre nich nepotrebný. Roland Stevenson však produkcii povedal, že ak ma vyhodia, nemá tam čo robiť ani on, lebo pre neho nemá význam pracovať s ľuďmi, ktorí nevedia robiť sochy. To ma zachránilo.“
To, čo mal Štefan vyrábať pre tento film, ani zďaleka nebolo také rozprávkové a úžasné, ako v Narnii. Zo sveta rozprávok sa zrazu doslova preniesol do hororu. Jeho prácou bolo vyrobiť 70 mŕtvol, ktoré mali byť nahádzané na kopu. Robil ich čo najprecíznejšie a najdetailnejšie. Modeloval nechty, vrásky, fúzy, dokonca póry na koži, hoci sa vo filme mihli len na pár sekúnd. Potom ich sochári museli odniesť na pľac a zasypať prachom. Aj keď tam boli krátko, museli vyzerať reálne a vierohodne.
Robilo sa 11 hodín denne a v sobotu osem. Trvalo to rok. Práca s gumou, v malých priestoroch a ešte k tomu na mŕtvolách, to už nebola prechádzka ružovou záhradou. Štefan priznáva, že to pôsobí aj na psychiku. Kým pri vyrábaní kráľovského pokladu v rozprávke sa cítil ako v rozprávke, pri výrobe hororu ho aj zažíval. „Mal som z toho zlé, pekelné sny. Cítil som sa ozaj ako v horore, mal som depresie a stavy krízy. Hovoril som si, čo tu robím?, prečo som tu?... Ten film a to, čo som robil, sa odzrkadľoval aj v mojom živote. Výroba mŕtvol, zbraní, kopijí, pušiek, všelijakých príšer... bolo to naozaj tvrdé. Ale zvládol som to, robil som predsa to, čo ma bavilo. Sochy.“
Neskôr sa začal točiť historický veľkofilm Agora. Tam už Roland vzal nášho sochára automaticky. Patril do jeho tímu. Agora sa točila na Malte a bol to film španielskej produkcie. Kým v Narnii vyrábal Štefan truhlice a poklady, v Agore dostal za úlohu vyrábať veľké sochy. Repliky aj šesťmetrových sôch, aké môže každý vidieť napríklad v Egypte. Samozrejme, že aj to sa premietlo do jeho života. Už nemal desivé nočné mory ako pri Hellboyovi, veď vyrábal veľké sochy na slnečnej Malte. „Je to film o nástupe kresťanskej moci, o zničení alexandrijskej knižnice a o tej dobe. Vyrábali sme antické, rímske i grécke sochy. Tiež egyptské, šesťmetrové sfingy i faraónov. Svet bol zase krásny. Tieto sochy už boli viditeľné aj vo filme. A to ma z tých filmov bavilo najviac, robil som sochy, ozajstné sochy, nie mŕtvoly.“
Slovák pracoval s jedným z najlepších dizajnérov na svete - s Guyom Dyasom. „Keď som pracoval, vždy za mnou prišiel a povedal: 'je to dobre, ale...' Na to jeho 'ale' som sa strašne tešil, lebo ma to posunulo ďalej, moja socha bola lepšia a lepšia. Okrem toho som sa presvedčil, že ak človek chce, dokáže šialené veci. Raz totiž prišiel a povedal, že musíme za dva dni vyrobiť dve obrovské hlavy egyptských sôch. Ostatní povedali, že sa to nedá, no Roland povedal, že áno. Mali sme dva dni na dve trojmetrové hlavy. Neveril som, že to zvládneme. V pondelok však boli sochy hotové. Dokonca do ateliéru prišiel i režisér Agory Alejandro Amenábar. Chcel vidieť bláznov, ktorí mu za dva dni dokázali vyrobiť tie hlavy.“
Z Agory si Štefan doniesol veľa zážitkov, spomienok a aj priateľku Danielu. Momentálne je to už jeho snúbenica. Zaujímavé je, že ju nevedomky prebral Guyovi Dyasovi. Obaja ju „balili“ a ona si vybrala Slováka. Práve preto sa asi dizajnér nie najsrdečnejšie s umelcom na konci lúčil. „Daniela tu teraz žije so mnou. Zo začiatku to bolo také vtipné, že som mu ju vlastne prebral, ale potom som si uvedomil, že Guy Hendrix Dyas je jeden z najlepších dizajnérov na svete. Po tomto mi už pravdepodobne nikdy nedá prácu, a keď ma stretne, asi mi poláme rebrá,“ smeje sa.
Svetová kríza zasiahla aj filmový priemysel. Štefan v súčasnosti na žiadnom filme nepracuje. Dostal však inú zákazku. Bratislavský okrášľovací spolok ho poveril prácou vyrobiť sochu Márie Terézie sediacej na koni a pri nej dvoch stojacich vojakov. Okrem toho sa podieľa aj na prvom slovenskom horore Fabrika smrti. „Oslovili ma, aby som pre nich urobil nejaké mŕtvoly, keďže s tým mám už skúsenosti. Poznám tých chlapcov, čo to robia, tak to bude riadna divočina,“ prezrádza ďalšie plány.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
