poločenstiev. Jedným z nich je aj Cirkev adventistov siedmeho dňa. V Košiciach má dva zbory a asi 250 členov. O tom, v čo veria, v čom sú oproti katolíkom rozdielni, ale aj o ich aktivitách sme sa pozhovárali s kazateľom Stanislavom Byrtusom a dvoma členmi cirkvi.
Vierouka adventistov siedmeho dňa má základy v učení Millerovho hnutia zo 40. rokov 19. storočia. Hoci názov „adventisti siedmeho dňa“ si zvolili už v roku 1860, oficiálnu organizáciu založili 21. mája 1863, keď hnutie zahŕňalo približne 125 zborov a 3 500 členov. Na začiatku bolo dielo obmedzené na Severnú Ameriku, až kým v roku 1874 prvý misionár cirkvi J. N. Andrews nebol poslaný do Švajčiarska. Do Afriky sa adventná zvesť dostala v roku 1879, keď sa Dr. H. P. Ribton po krátkej zastávke v Taliansku prepravil do Egypta a založil školu. Začiatok cirkvi adventistov na Slovensku siaha do minulého storočia, keď sem prišli viacerí evanjelisti z Nemecka a Rakúska. V roku 1903 boli v Bratislave pokrstení prví deviati členovia a založili skupinu. V roku 1911 vznikol z tejto skupiny zbor s 18 členmi. Druhý zbor Cirkvi adventistov siedmeho dňa vznikol v Košiciach v roku 1912. „Počas komunizmu bola činnosť cirkvi obmedzovaná a do značnej miery úradmi sledovaná a kontrolovaná. Bolo to však aj pri iných vierovyznaniach,“ hovorí Stanislav Byrtus, ktorý je košickým adventistickým kazateľom.
Viera adventistov siedmeho dňa má v rodine S. Byrtusa tradíciu. Odmalička vyrastal v prostredí, ktoré ho k osvojeniu adventistického života viedlo. „Moji rodičia boli pôvodne katolíci. Keď som mal dva roky, pri čítaní Svätého písma prišli na to, že to, čo učí katolícka cirkev, sa v mnohom líši od toho, čo je písané v Biblii. Rozhodli sa tak pridať k adventistom.“ S. Byrtusa však nikto nenútil k tomu, aby vstúpil do cirkvi. Mal čas na rozmyslenie. Jedným z prvých rozdielov medzi kresťanskou cirkevnou náukou a adventistickou náukou je totiž krst až v dospelosti. „Vychádzame z pôvodného kresťanstva, o ktorom sa píše v Novom zákone. Krst bol vykonávaný v dospelosti. Ide o to, aby sa človek dobrovoľne a vlastnou vôľou rozhodol, že sa chce stať adventistom. Neuznávame krsty detí, keď sa dieťa pasívne pridá k cirkvi.“ Košický kazateľ bol pokrstený, keď mal 18 rokov. Vek nie je podmienkou. Pokrstiť sa môže aj mladší človek. Musí však svoje presvedčenie patrične obhájiť.
S. Byrtus nie je typ veriaceho, ktorý odmalička túžil po tom, že sa stane kazateľom. „Pre štúdium v seminári som sa rozhodol pomerne neskoro. A to nie preto, že som chcel byť kazateľom, skôr preto, aby som si rozšíril vedomosti o svojej viere, pretože ma to jednoducho bavilo.“ Slovenskí a českí adventisti sú združení v česko–slovenskej únii. Kazateľská škola - seminár - bol umiestnený v rôznych mestách v Českej republike. „Keď som však začal študovať ja, nemohol fungovať oficiálne. Študovali sme preto externe, stretávali sa raz mesačne.“ Pracoval popri tom v klasickom zamestnaní v stavebníctve. Hoci to neplánoval, po ukončení školy a páde bývalého režimu sa stal v roku 1992 kazateľom.
Spovedajú sa sebe
Rozdielov medzi kresťanstvom a cirkvou adventistov je viacero. S. Byrtus nám objasnil aspoň niektoré zo základných. „Z pohľadu iných cirkví je hádam najviditeľnejším rozdielom uctievanie sviatočného dňa. Za deň odpočinku považujeme sobotu, nie nedeľu. Tak sa to píše vo Svätom písme, v Starom i Novom zákone aj v samotnom desatore. Len katolícka cirkev sa v minulosti rozhodla, že má právo zmeniť tento deň na nedeľu. Odôvodňovali to tým, že Ježiš z mŕtvych vstal v nedeľu. Chceli si pripomínať túto udalosť. My sa však držíme rýdzo Biblie.“ Slovo advent v názve cirkvi nie je žiadnou náhodou. Adventisti sa dajú voľne preložiť aj ako čakatelia. Ide o cirkev, ktorej základným znakom je očakávanie druhého príchodu Ježiša Krista na Zem. „Opäť vychádzame z Biblie. Ježiš Kristus sa vráti na Zem, no nie ako chudobné dieťa do zlých podmienok, ako to bolo pri jeho prvom príchode, ale príde ako Pán pánov, s veľkou slávou a najrešpektovanejší životodarca. Bude to udalosť kozmického charakteru.“
Podľa S. Byrtusa tomu nasvedčujú biblické citáty. „Bude to koniec sveta, no nie v zmysle jeho zániku. Ježiš svojím príchodom daruje večný život tým, ktorí mu svoj pozemský život zasvätili a tí, ktorí jeho ponuku odmietli, budú naveky zatratení, zaniknú.“ Takto sa má veriacim ľuďom prinavrátiť nesmrteľnosť, o ktorú prišli Adam a Eva. Tu možno badať ďalší veľmi významný odklon od katolíckej viery. Adventisti siedmeho dňa totiž neveria v posmrtný život. „Pojem nesmrteľná duša vymysleli starogrécki filozofi. Ide o pohanskú predstavu. V Biblii sa to interpretuje inak. Veríme, že človek po smrti zanikne, neuvedomuje si svoju podstatu, nezachová si svoje vedomie. Ostane len iskra (dych) života, ktorá sa vráti k Bohu.“ Návrat vedomej existencie nastane až po spomínanom druhom návrate Ježiša Krista na Zem.
Pre ateistu či katolíkov znie adventistická teória možno príliš „vedecko - fantasticky“. Čo im však nikto nemôže vziať, sú ich aktivity smerom k spoločnosti. Robia ich cez známu charitatívnu organizáciu ADRA. ADRA je registrovaná organizácia na pomoc ľuďom, obetiam katastrof bez ohľadu na rasovú, politickú alebo náboženskú príslušnosť. Podporuje tiež všeobecný rozvoj tam, kde si to situácia vyžaduje. Cirkev adventistov pracuje napríklad aj vo väzniciach, kde pomáha jednotlivým ľuďom pri návrate do spoločnosti. Ďalšou zaujímavou zložkou adventistickej viery je zdravý životný štýl. Okrem ekologických aktivít, ako napríklad nedávna Ekoburza, ktoré členovia cirkvi vyvíjajú, sú povinní dbať o svoje zdravie.
„Podmienkou členstva v cirkvi je, že človek sa zriekne fajčenia, pitia alkoholu či užívania drog. Ak by došlo k vedomému porušeniu tohto pravidla, člen sa sám odlúči od cirkvi.“ Akt spovede adventisti neuznávajú tak, ako je to všeobecne známe. Ak niekto poruší niektoré z Božích prikázaní, svoj hriech môže sám oľutovať a očistiť si svedomie. V zmysle učenia Písma, svoj hriech vyznáva priamo Pánu Ježišovi – svojmu Kňazovi. To, samozrejme, dáva veľkú moc do rúk individualizmu a predstavitelia cirkvi nevedia rozpoznať, či ich člen spĺňa všetky povinnosti, ktoré mu prislúchajú. „Ale naša viera je práve o tom. O dobrovoľnom samostatnom rozhodovaní,“ vysvetľuje S. Byrtus.
Pomer členov, ktorí sa k adventistom pridajú na základe rodinnej tradície a členov, ktorí na ich vieru pristúpia, pričom konvertujú z inej viery, je zhruba jedna k jednej. Hoci v Košiciach existujú dva adventistické zbory pomerne dlhé obdobie, stále sa stretávajú s nepochopením okolia. „Najmä členovia, ktorí žijú na dedinách, pociťujú negatívne reakcie na naše vierovyznanie. Odlišným spôsobom života a inými pravidlami, ktoré uznávame, jednoducho vzbudzujeme pozornosť. V minulosti to však bolo horšie, dnes je už spoločnosť predsa len o čosi otvorenejšia a nemá také predsudky. Kvôli Ježišovi sa však dá podstúpiť akákoľvek obeť.“
Katarína a Miro
Katarína z Košíc bola dlhé roky katolíčkou. O Cirkvi adventistov siedmeho dňa sa dozvedela prostredníctvom veľkej evanjelizácie v roku 1992. Šlo o veľký cyklus prednášok. „Veľmi ma zaujalo ich učenie a rozhodla som sa ho spoznať bližšie. Postupne som si myšlienky adventistov osvojovala viac. Napokon som sa v tom istom roku rozhodla prijať túto vieru za svoju, nechala som sa pokrstiť,“ spomína Katarína. Presné dôvody, prečo sa rozhodla pre zmenu dovtedajšieho vierovyznania, laikovi nedokáže vysvetliť. Vraj to môže pochopiť len ten, kto to zažil. „Šlo o veľmi živé zážitky s Ježišom Kristom. Otvorila som sa mu a spoznávala som ho. Prijal ma a každý deň mi pomáha, chráni ma. Sama som prekvapená, aké zmeny sa odvtedy v mojom živote udiali.“
Neobávala sa zradnosti niektorých novodobých cirkví. Nebála sa, že sa dostane do nejakej sekty. „Presvedčili ma o tom zážitky, ktoré som prežívala. Nikdy dovtedy som niečo podobné necítila. Čo sa týka členov cirkvi, robili na mňa dobrý dojem. Ničoho som sa nebála. Našla som si tu veľa dobrých priateľov.“ Rozhodnutie konvertovať na iné náboženstvo je pre každého veriaceho ťažké sústo. Okrem morálnych dilem a spytovania svedomia musí čeliť aj nie príliš pozitívnemu názoru verejnosti. „Rodina a známi tomu neboli naklonení. Zažila som aj kopu veľmi negatívnych reakcií. Ak však človek miluje svoju vieru, dokáže s tým žiť, zvykne si na to.“ Svoje rozhodnutie neľutuje, podporu našla aj u dcéry, ktorá sa následne takisto dobrovoľne rozhodla vstúpiť medzi adventistov.
Košičan Miro sa k viere adventistov dostal jednoduchšou cestou. „Za to, že môžem poznať Boha tak, ako ho poznám, som vďačný rodičom, ktorí ma brávali do spoločenstva.“ To, že ho takto ovplyvňovali, však odmieta. „Zaujímal som sa aj o iné cirkvi. Chodil som k evanjelikom, katolíkom aj k baptistom. Najviac ma presvedčila viera adventistov. Oslovilo ma najmä to, že sa vo všetkom riadia Bibliou. Dal som takto príležitosť Pánovi, nech on sám povie, aké má so mnou zámery.“ Po krste čelil ďalším skúškam. Počas komunizmu musel svoju vieru tajiť. „Stalo sa, že sa mi niekto vyhrážal, že ma udá a dá zavrieť. Nestalo sa to však.“
Ďalšou veľkou skúškou bola vojenčina. Na nej sa kvôli viere stretával s nepochopením kamarátov. „Nevedeli pochopiť, prečo si nikdy nevypijem, nezafajčím. Až keď mali opicu, tak ma obdivovali,“ hovorí so smiechom. „Mal som však aj vážny problém s veliteľom. V sobotu sa totiž v kasárňach robili rôzne práce, upratovalo sa. Ja som to odmietol s tým, že je to proti môjmu svedomiu. Najprv sa mi veliteľ vyhrážal basou, potom však pochopil, že to myslím smrteľne vážne. Dokonca mi aj pomáhal a miesto mňa posielal na práce niekoho iného. Myslím, že som toto obdobie vydržal najmä vďaka Bohu.“ Dnes má manželku a dve malé deti. Je šťastný a svoje deti vodieva do komunity adventistov tiež. „Samy sa budú môcť rozhodnúť, akú vieru si vyberú. Určite ich do ničoho nútiť nebudem.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
