Patrik absolvoval pobyt na Pyrenejskom polostrove s ďalšími 114 zástupcami z 52 krajín sveta. Keďže druhou časťou expedície bol decembrový pobyt v Čile, študenta 4.SA triedy španielsko-slovenskej bilingválnej sekcie Gymnázia v Parku mládeže sme požiadali o rozhovor aj po návrate z tejto časti sveta.
Ruta Quetzal je program, ktorý založil Miguel de la Quadra-Salcedo v roku 1979 po dohode so španielskym kráľom. Expedícia s poriadnou dávkou dobrodružstva je určená mladým ľuďom vo veku 16 až 17 rokov. Vždy trvá približne 40 dní, v priebehu ktorých sa navštívia minimálne dve krajiny, Španielsko a jednu krajinu Latinskej Ameriky, ktorá sa každý rok obmieňa. Vlani ňou bolo Čile. Žiaľ, plánovaný program narušila nečakaná udalosť. Pôvodne sa expedícia mala začať 19. júna a zrealizovať celá, no kvôli hrozbe nákazy chrípkou typu A v Čile ju organizátori prvýkrát v 24-ročnej histórii rozdelili na dve časti. Na španielsku a na latinsko-americkú, ktorá sa uskutočnila koncom roka.
„Druhá etapa sa začala príchodom do Madridu na letisko a odletom do Santiago de Chile,“ spomína Patrik na
10. december. „Lúčenie s rodičmi bolo ťažké, lebo som vedel, že s nimi nestrávim Vianoce ani Silvester. Počas letu cez Atlantik sme sa, my z Ruty, celý čas rozprávali. Veď sme sa nevideli od júla, od prvej etapy v Španielsku.“ Po 13 hodinách vo vzduchu pristálo lietadlo v hlavnom meste Čile. Keďže je do krajiny zakázaný dovoz akýchkoľvek potravín, študentov čakala okrem pasovej ešte jedna prehliadka. „Batožinu sme si prebrali v špeciálnej miestnosti, kde medzi nás vypustili psov. Tí mali za úlohu prehľadať všetky tašky. Pri akejkoľvek podozrivej batožine pribehol pracovník letiska, označil ju a nasledovalo odčlenenie majiteľa od skupiny. Ten musel ukázať a vysvetliť celý obsah batožiny.“ Našťastie, Patrik nemal v batožine podozrivé nič, dokonca ani na popruhu zabudnutú výbušninu...
Prvý deň pobytu vyplnila prehliadka hlavného mesta. Po ňom sa študenti ubytovali vo vojenskom centre, kde bol režim naozaj veľmi striktný. Napríklad v tom, že mali zákaz nadväzovať akúkoľvek komunikáciu či iný kontakt z vojakmi. Na druhý deň čakala účastníkov expedície túra, spojená s kurzom prežitia v ťažkých podmienkach. Náročná bola kvôli vysokým teplotám, cez 30 stupňov, ale aj obmedzenému množstvu vody. Po zdolaní ťažkého terénu nasledovali školenia o prežití. „Naučili sme sa postaviť si prístrešok, získať vodu z prírody alebo naporciovať kura na 12 častí. Spočíva v takom rozdelení, aby sa v ťažkých bojových podmienkach vojaci naučili podeliť o jedlo tak, aby prežili. Teda na dve krídla, dve nohy, prsia na štyri časti a chrbát na štyri časti. Trinásta - bonusová časť - sú vnútornosti...“
Okrem pobytu v teréne bol zaujímavý aj tzv. akademický program. Študenti navštívili domy „nobelového“ spisovateľa Pabla Nerudu, známeho ako „námorník na súši“. Jeden z domov bol postavený v štýle lode a jeho okolie upravené tak, aby mal každý pocit, že je tam prítomná voda. Druhý dom bol situovaný na pláži a obsa〜hoval rozsiahle kolekcie všetkého, čo P. Neruda zbieral. „Napríklad veci, ktoré si priniesol z ciest. Fajky, cigary, sošky afrických kmeňov, postavy vyrezávané z dreva. Zaujímavý bol kôň v nadživotnej veľkosti, ktorého videl pred jedným obchodom ako reklamu. Zapáčil sa mu, a keď sa dozvedel, že obchod vyraďuje niektoré veci, vrátane koňa, kúpil si ho. Kvôli nemu dokonca zorganizoval párty na privítanie novej veci do obývačky. Hostia, ktorí prišli, priniesli aj darčeky. Napríklad konský chvost alebo hrivu. Preto má ten kôň tri chvosty, každý inej farby.“
Nezabudnuteľné bolo nalodenie sa na vojenskú loď Valdivia. Podľa Patrika bola veľmi nepohodlná, priestory boli úzke, počas cesty sa celý čas kývala zo strany na stranu. Strava nebola zlá, no počas kymácania nikomu veľmi do chuti nebolo. „Počas dvoch dní cestovania sme mali množstvo konferencií na rozličné témy a aktivity ako šerm, masáž, prehliadka lode, bojové umenia a podobne. Počas jednej konferencie sa zrazu zo všetkých strán začalo ozývať: Poplach! Poplach! Na lodi je požiar! Urýchlene sa všetci dostavte na hangár lode. Toto nie je skúška! Týka sa to všetkých pasažierov, vrátane účastníkov Ruta Quetzal!' V tej chvíli vypukla obrovská panika a chaos. Všetci sa rozutekali k východom, všade pobehovali námorníci v hasičských kombinézach. Po pol hodine nám kapitán oznámil: 'Motor sa prehrial a jeho izolácia začala horieť. Všetko máme pod kontrolou, môžete sa vrátiť a pokračovať v programe.“
Súčasťou plavby bolo vylodenie na Ostrov Robinsona Crusoa. „Vojenskými motorovými člnmi nás dopravili na pevninu a pohľad, ktorý sa nám naskytol, mi ostane v pamäti do konca života. Jediným slovom povedané, to bol raj. Na civilizáciou nepoznačenom ostrove žije približne 600 obyvateľov v jednoduchých domčekoch. Majú jeden obchod, jednu školu pre všetky vekové kategórie, jedného doktora a sestričku.“ Pre domácich bolo nezvyčajné prijať takú veľkú návštevu, na ostrov totiž nikto nechodí. Vojenská loď tam dorazí raz za mesiac, donesie potraviny a odíde. Na ostrove nemajú ovocie ani zeleninu. Život je veľmi pokojný, všetci si musia vystačiť s tým, čo majú. Napríklad iba jednu kapelu, ktorá hrá dookola zopár pesničiek. V nich sa spieva o krásach ostrova, o langustách a rybacine, ktoré sú ich pokladmi.
Túra, ktorú študenti absolvovali na ostrove, bola asi najťažšia. Opäť takmer bez vody a hoci pochod trval približne 12 hodín, mali iba dve polhodinové a niekoľko päťminútových prestávok. Terén bol náročný a horúčava znepríjemňovala každý krok. Počas túry zažili študenti všetko. Horúčavy, silný dážď, ale aj chlad či bahno ktorým sa museli prebrodiť. Ale podľa Patrika to stálo za to. „Domorodci si pre nás pripravili tradičný obed – polievku z langusty a pečené ryby, chobotnice a kraby. Najzábavnejšie to bolo s tou polievkou. Ako príloha boli varené nohy langusty, ktoré sa v kĺbe mali nalomiť a v nich sa nachádzala šťava. Bolo to chutné, ale spočiatku som mal pred tým obrovský rešpekt.“ Každý reprezentant jednotlivej krajiny zasadil na ostrove endemickú rastlinu s tabuľkou krajiny, z ktorej pochádza. „Pre mňa to bola veľká česť. Ak sa niekedy na ten ostrov vrátim, verím, že tam nájdem 'svoju' palmu a vedľa nej tabuľku s nápisom Slovensko.“
Po návrate na loď sa Patrik s ostatnými plavili niekoľko dní, až dorazili do oblasti zvanej Araucania. Z nej pochádzajú tradiční mapučskí indiáni, jediní americkí indiáni, ktorých si španielski kolonizátori nikdy nepodmanili. Košičan mal šťastie, že bol jeden zo 40 ľudí, ktorí sa dostali na jednu noc do tradičnej mapučskej rodiny. „Srdečne nás privítali, ponúkli typické mapučské jedlo a porozprávali sme sa o tom, odkiaľ sme. Keď prišiel rad na mňa, povedal som im o Slovensku, o našich tradíciách či tradičných jedlách. Naša kultúra ich veľmi zaujala, zarazila ma však otázka, ktorú mi položili: 'Slovensko leží v strede Afriky, že?'“ Na druhý deň sa všetci venovali práci na poli. „Mapučovia nás naučili piecť chlieb v pahrebe, dojili sme kravu, naháňali ovce, jazdili na koňoch.“
Po krásnom zážitku sa Patrik s ostatnými pripojili k zvyšku účastníkov Ruty. Bolo to presne na Štedrý večer. „Všetci pekne oblečení a plní očakávania sme čakali, čo sa bude diať. Nepríjemné však bolo zistenie, že Vianoce sa nijako špeciálne oslavovať nebudú. Navzájom sme si iba zaželali krásne sviatky, navečerali sa (hlavný chod bolo kura s ryžou), zaspievali si vianočné koledy a museli sme ísť spať. Nasledujúci deň nás totiž čakala náročná túra – výstup na sopku. Vianoce teda dopadli smutne – zaspával som však mysliac na rodinu a priateľov, ktorí boli určite tiež myšlienkami so mnou...“
Budíček bol už o pol šiestej. Študentov čakala túra, ktorá bola len o jednom – o stúpaní. Trvala asi sedem hodín, po ktorých nasledovala dobrovoľná časť – výstup na zasnežený vrch, na ktorý bolo treba použiť aj chodúle. „Trúfol som si aj na túto časť a neoľutoval som to. Na vrchu sopky sme sa všetci začali guľovať a bolo zábavné vidieť reakcie ľudí, ktorí v živote nevideli sneh. Napríklad účastníci z Kuby, Portorika či Panamy. Tento výstup na sopku preto považujem za najzábavnejšiu túru v celom svojom živote.“ Po návrate Patrik s ostatnými iba oddychoval. Ráno ich totiž čakal typický mapučský obrad. Keďže pršalo, dvojhodinový ceremoniál stavania sôch indiánov všetci absolvovali v pršiplášťoch. Bolo to zaujímavé, no únavné a väčšina študentov prechladla. Predposledný deň sa začal oficiálne. Účastníkov expedície prijala prezidentka Čile, Michelle Bachelet. Nasledovalo odovzdávanie diplomov za ukončenie programu Ruta Quetzal BBVA 2009. Posledným bodom programu bola záverečná párty.
Patrikov návrat do Európy smeroval cez Madrid. „Tam mi oznámili, že môj ďalší let bude mať meškanie. Veril som, že moje prestupné lietadlo v Mníchove ma počká, no meškanie trvalo dve hodiny... Letisko mi preto vystavilo letenku na nasledujúci deň a ubytovalo ma v päťhviezdičkovom hoteli. Zážitok to bol obrovský, no nevynahradil túžbu vidieť konečne moju rodinu a priateľov. Keď som napokon 2. januára dorazil domov, ako prvé sme si urobili 'dodatočné Vianoce'.“
Zážitok, akým bola expedícia Ruta Quetzal, by Patrik doprial každému mladému človeku. Je to dobrodružstvo plné extrémnych situácií, z ktorých sa človek najlepšie naučí byť samostatným a zodpovedným. „Do konca života mi ostanú úžasné zážitky a verím v jedno. Že sa raz vrátim na ostrov Robinsona Cruosa a opäť uvidím 'svoju' palmu...“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
