Prípravy na športový sviatok roka sú v štádiu finišu, o čom sa presvedčil i atletický tréner Radoslav Dubovský, ktorý má termín návštevy čierneho kontinentu každoročne zapísaný v prípravnom kalendári. So svojimi zverenkyňami, sestrami Velďákovými, sa vybral do rozľahlej krajiny v južnej hemisfére už tretí rok po sebe.

Po desaťhodinovom lete z Zürichu pristáli v Johannesburgu, na najväčšom letisku v Afrike. Zvládnuť posledných 130 kilometrov z najľudnatejšieho mesta Juhoafrickej republiky do študentského Potchefstroomu, kde stál ich tréningový tábor, mala byť hračka. "Vzhľadom na takú veľkú krajinu to bola relatívne malá vzdialenosť. Autom to zvyčajne trvá asi dve hodiny, ale my sme tentoraz cestovali o hodinu a pol dlhšie. Nielen preto, že sme prileteli v dopoludňajšom čase, keď je hustejšia premávka, ale najmä preto, že kvôli futbalovým majstrovstvám sveta je v plnom prúde výstavba ciest. A oni ich stavajú počas plnej premávky," vraví Radoslav Dubovský.

"Ale aspoň tak má robotu veľa ľudí. Vari každých tristo metrov stojí človek s výrazne farebnou vlajočkou a máva, aby upozornil vodičov, že sa tam niečo deje, že sa tam stavia. Keďže tam nie je žiadna svetelná signalizácia, využívajú ľudskú. No pripadalo mi to dosť divné, aký spôsob zamestnania im našli." Tú trasu absolvovali prvý raz pred dvoma rokmi. Odvtedy sa viditeľne zmenila. "Cesta je oveľa širšia, ale aj premávka hustejšia. No keď všetko dokončia, bude to určite fantastické."

To všetko spôsobil futbal, ktorý však v Južnej Afrike nie je športom číslo jeden. "Aj napriek blížiacim sa majstrovstvám sveta je tam futbal až na treťom mieste, za kriketom a rugby. Futbal je v úzadí, aj keď svetový šampionát výrazne zvýšil jeho popularitu. Ale ja nie som taký futbalový fanúšik, že by som dievčatá ťahal, aby sme si pozreli nové štadióny."

Johannesburg im predstavil kamarát Ďuri, emigrant z Košíc, s ktorým sa zoznámili pred dvoma rokmi počas prvej cesty za prípravou do Južnej Afriky. "Aký je ten svet malý. Nedávno sme mali v Košiciach stretnutie so spolužiakmi z gymnázia a na ňom som zistil, že som chodil do triedy s jeho sestrou. Vždy pri návšteve uňho v Johannesburgu sme sa o nej bavili, že má sestru v Košiciach, ale ani som len netušil, že je to ona. Bolo to veľmi humorné, keď sme na to spoločne prišli."

U Ďuriho sa zastavia každý rok. Vlani ich vytiahol na exkurziu do bane na zlato, z ktorého veľká krajina na juhu Afriky stále prosperuje. Už roky je síce nefunkčná, ale stále tvorí kolorit Johannesburgu, pretože sa nachádza priamo v ňom. "Výťahom sme sa spustili dole, kde nám ukázali, ako sa kedysi zlato ťažilo a vyrábalo. Južná Afrika je stále veľmi bohatá na zlato a diamanty, ale spôsob ich ťažby sa oproti minulosti výrazne zmenil. Dodnes sú všade navŕšené obrovské haldy hliny vyťaženej z baní, ktoré pripomínajú pôvodnú technológiu. I v tej zemine je vraj ešte kopa zlata, a na to, ako ho z nej získať, majú nové moderné projekty. Dokážu využiť aj hlinu, trebárs ako stavebný materiál." V Johannesburgu je viac "zlatých baní", pravda, fungujúcich na celkom inom princípe. "Obrovské obchodné centrá, kde ľudia míňajú kopu peňazí, sú rozsiate po celom meste. Je ich tam plno, s Ďurim sme nikdy nešli na rovnaké miesto."

Od pádu apartheidu, ktorý bol kedysi v Juhoafrickej republike oficiálnou štátnou politikou, sa toho veľa zmenilo. "Dnes už medzi čiernymi a bielymi nie sú žiadne rozdiely, nažívajú vedľa seba absolútne rovnako. Aj čo sa týka zamestnanosti. Pravda, bieleho som s lopatou nikde nevidel, hrubú prácu na stavbách robia najmä černosi. Tí sa živia aj pouličným predajom. Ponúkajú všetko možné. Cestou z Johannesburgu sme napríklad videli dvoch černochov zabalených do deky a predávajúcich puklice z áut, ktoré mali rozvešané po plote. A neboli jediní, ktorí puklice ponúkali, takýchto obchodníkov sme videli na viacerých miestach. Asi to je výhodný džob, lebo niektoré cesty nie sú v najlepšom stave a autá na nich bežne puklice strácajú. Ktovie, možno ich tí černosi zbierajú a potom predávajú..." A nie sú to len miestni, Južná Afrika je plná prisťahovalcov z okolitých krajín. "Ktorí tam hľadajú lepší život. Ghettá, kde žijú v chudobných chatrčiach najmä prisťahovalci, sú na každom kroku."

Najmä na periférii veľkomiest. Stotridsaťtisícový Potchefstroom, ktorý bol pre slovenskú atletickú minivýpravu štyri týždne prechodným domovom, sa od nich podstatne líši. "Najmä tým, že v ňom nie sú žiadne vysoké budovy. Neviem posúdiť, aké je to mesto veľké, pretože je veľmi rozľahlé. Nazval by som ho univerzitným mestečkom, pretože je tam veľa škôl, stredných i vysokých, s rôznym zameraním. Aj na šport, so špecializáciou na kriket, rugby či pozemný hokej. Zahraničných študentov som tam však nezaregistroval."

Pýchou mesta je športový komplex, ktorý hojne využívajú najmä európski atléti. "Pred niekoľkými rokmi to stredisko objavil náš prekážkar Igor Kováč, ktorý tam pravidelne chodieval v zime na niekoľko mesiacov s českým oštepárom Honzom Železným. Posledné dva či tri roky tam zvykne absolvovať prípravu prakticky celá poľská reprezentácia. Čo sa týka klímy a tréningových možností, je to ideálne miesto. Aj finančne celkom prijateľné, až na tie letenky," vraví R. Dubovský.

So svojimi dvojičkami si každý rok užíva pohodlie v tzv. "Guest House". "Kde sa cítime veľmi príjemne. S majiteľkou domu, kde sme bývali vlani, sme boli v kontakte, aby sme sa tam opäť dostali. Ani tam, kde sme bývali prvý rok, nebolo zle, ale v jej dome sme mali väčší priestor i pokoj. Má väčšiu záhradu, kde sme si mohli po tréningoch posedieť. Pred dvoma rokmi nám majiteľ stravu do domu dovážal, teraz nám domáca sama varila. Hneď sa pýtala dievčat, čo by chceli. Mňa nemusela, lebo ja zjem všetko. Z jedálnička vylúčila akurát ryby, ktoré kočkám veľmi nevoňajú, snažila sa nám vo všetkom prispôsobiť. Ale keď pripravila nejaké ich jedlo, vôbec nebolo zlé. Len ma trochu prekvapila kombinácia korenín a chutí, ktoré v ňom boli pomiešané. Bolo to nezvyčajné, ale na kombináciu slaného so sladkým, napríklad v omáčke, sa dalo zvyknúť."

Ubytovanie v "guesthousoch" bude v Potchefstroome čoskoro možno minulosťou. "Hneď vedľa štadióna totiž stavajú veľké ubytovacie a stravovacie zariadenie pre zahraničných športovcov. Bolo ešte za plotom, takže sme z neho veľa nevideli, ale určite to bude paráda. Aby ľudia nemuseli bývať po domoch. No ako som už povedal, nám takéto ubytovanie vyhovuje viac, najmä kvôli väčšiemu súkromiu v rodinnom dome."

Mestečko Potchefstroom má svojskú atmosféru, na míle vzdialenú od chaosu veľkomiest. "Boli sme tam už trikrát, ale nenatrafili sme na žiadnu väčšiu turistickú atrakciu. Až kým nás nepozvali na drink do nejakej indiánskej reštaurácie, vari kilometer a pol od nášho ´guesthousu´. Pred rokom som chodieval pravidelne behať mimo mesta, ale na okolí som nevidel nič zvláštne. No z okna tej reštaurácie bol výhľad na obrovské jazero plné lodiek a motorových člnov. Nemali sme ani tušenia, že v blízkosti Potchefstroomu je také krásne rekreačné stredisko. Pravda, sami by sme sa von z mesta neodvážili, pretože aj tam žije na okolí veľa černochov či prisťahovalcov z iných krajín. Nebolo by to vraj veľmi bezpečné. Safari, kde sme boli počas nášho prvého pobytu v Južnej Afrike, nás už nelákalo, pretože tam nemali žiadne nové prírastky."

Do Južnej Afriky išli za teplom, aj keď spočiatku to na africké leto nijako nevyzeralo. "Prvé tri dni bolo v Potchefstroome vari pätnásť stupňov, také niečo v tom období vraj ani miestni ešte nezažili. Poprchávalo, fúkal vietor a nič nenasvedčovalo, že by sa počasie malo zlepšiť. No po troch dňoch boli už tridsiatky, takže sme sa odtiaľ vrátili aj celkom pekne opálení. Stačilo, že ste boli na slnku, hneď vás to chytilo. Bol to pre nás veľký šok, keď sme sa vrátili domov a tu bolo hlboko pod nulou. Aj preto je Južná Afrika perfektné miesto na zimné sústredenie. Určite sme tam neboli naposledy," vraví tréner našich skokanských dvojičiek.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári